Hana Marvanová: Slovenské korene mám veľmi hlboké

Moja mama pochádza z východného Slovenska, z dedinky Kolbasov, ktorá leží neďaleko Sniny a asi dvanásť kilometrov od ukrajinských hraníc. Je to taký zvláštny príbeh, na ktorý sa ma vlastne zatiaľ nikto z novinárov nepýtal. Mama sa do Čiech dostala na základe humanitárnej pomoci východnému Slovensku. Bola to oblasť, kadiaľ na sklonku druhej svetovej vojny prechádzalo nemecké vojsko, sovietske vojsko, banderovci, po skončení vojny tam zúrili epidémie - moji starí rodičia zomreli na týfus. Červený kríž v tom čase odviezol deti z tohto kraja najprv do Košíc a potom do Železnej rudy na Šumavu, kde boli ubytované v rodinách. Bolo to síce trochu nezmyselné, lebo tie deti, ktoré dovtedy hovorili len nárečím, nerozumeli ani slovo po česky a pritom tu museli chodiť rok do českej školy. Po roku deti odvážali späť, ale zhodou okolností na moju mamu úplne zabudli. Hrozilo jej, že sa ocitne v detskom domove, z nepochopiteľných dôvodov ju neposlali nazad na Slovensko, hoci tam mala príbuzných - zrejme skončila humanitárna akcia a už neboli peniaze... Napokon sa o nej cez aktívnu sociálnu pracovníčku dozvedeli manželia z Bučovíc pri Brne, ktorí nemohli mať deti, a adoptovali ju. Tým pádom zostala na Morave, v Brne vyštudovala Pedagogickú fakultu a potom dostala umiestnenku na severnú Moravu, kde sa zoznámila s mojím otcom. Ako to všetko naozaj bolo, to si zrekonštruovala až následne a po prvýkrát sa prišla do svojho rodného kraja pozrieť až so mnou. Mám tam množstvo tiet, ujov, sesterníc a bratrancov... Mimochodom, táto oblasť je jazykovo a kultúrne úplne iné prostredie, než boli ostatné oblasti bývalého Československa.

Čo tieto korene pre vás znamenajú?

Tento zvláštny osud mojej rodiny ma vedie k tomu, že hranice nepovažujem až za také dôležité. Príbuzní mi hovorili, že som celá babka, ktorú som nikdy nevidela - nebola ani vyfotografovaná, takže ani spätne to nemôžem porovnať. Tie korene sú zrejme vo mne veľmi silné. Omnoho viac sa mi napríklad páči slovenčina, ale aj ruština, než čeština. Vôbec ma viac oslovuje východná kultúra ako západná. Pokiaľ ide o Čechov a Slovákov, som presvedčená, že k sebe máme veľmi blízko a dúfam, že sa opäť stretneme v Európskej únii. Akoby kruhom sa takto vrátime k súžitiu našich národov. A som rada, že v Česku sú stále takí populárni slovenskí herci, speváci či slovenské divadlo.

Ako ste sa dostali k disentu?

Rozhodla som sa študovať právnickú fakultu a je teda jasné, že sféra verejná, otázky okolo spravodlivosti - to všetko ma vždy nesmierne zaujímalo. A práve aj vďaka tomu štúdiu som zistila, že je to vlastne inak, než sa to podáva v knihách. Zistila som, že tu naozaj sú politickí väzni. Zdalo sa mi nemysliteľné predstierať, že to neviem. Povedala som si, že by som niečo mala urobiť, byť aspoň kvapkou. Najprv som sa dostala k ľuďom, ktorí vydávali a rozširovali samizdat - pomáhala som prepisovať rôzne časopisy a knihy. V polovici osemdesiatych rokov okrem Charty 77 vznikali aj iné nezávislé iniciatívy, spoluzakladala som Nezávislé mierové združenie, ktoré sa usilovalo o skrátenie vojenskej služby, zavedenie civilnej služby, odchod sovietskych vojsk, profesionalizáciu armády a podobne. Niektoré z našich vyhlásení sme deklarovali aj na veľkých manifestáciách v auguste 1988 a boli sme vtedy obvinení z výtržníctva a poburovania. Odsedela som si asi pol roka v ruzynskom väzení. V máji 1989 ma odsúdili za poburovanie na desať mesiacov podmienečne.

Aká to bola skúsenosť?

Väzbu považujem za neoceniteľnú skúsenosť. Človek si vyskúša, či necúvne, keď mu niečo také hrozí. A vedela som si o málo viac predstaviť, ako asi na tom boli politickí väzni predtým. Uvedomovala som si, že boli takí ľudia, ktorí sedeli v omnoho ťažších podmienkach aj desať rokov a tiež to museli zvládnuť.

Uvažovali ste už vtedy o tom, že vás to privedie do politiky?

Už pred revolúciou som si hovorila, že keby to bolo možné, tak by som kandidovala do parlamentu ako nezávislá. Napokon na právnickej fakulte sa učíte o zákonoch a v politike tie zákony môžete meniť.

Potom prišiel 17. november, ktorý ste strávili na demonštrácii...

Áno, spolu s ďalšími členmi Nezávislého mierového združenia sme sa v nasledujúcich dňoch zúčastnili aj zakladania Občianskeho fóra, za ktoré ma kooptovali do Českej národnej rady...

Začala sa vaša dobre známa politická činnosť. Tento rok je pre vás asi prelomový, ako predsedníčka ste Úniu slobody priviedli do vládnej koalície, práve v tej chvíli ste sa však funkcie vzdali. Dnes ste síce podpredsedníčka Poslaneckej snemovne za koaličnú stranu, avšak práve vaše meno zaznieva pri spochybňovaní stability vládnej väčšiny...

Po celý čas, čo som v politike, snažím sa presadzovať liberálne a konzervatívne hodnoty. Kvôli tejto orientácii a snahe budovať silnú a veľkú konzervatívnu stranu som vstúpila v roku 1991 do ODS. Vystúpila som z nej vlastne až vtedy, keď ODS vyzvala členov, ktorí nesúhlasia s názorom vedenia na financovanie strany a uskutočňovanie reforiem, aby stranu opustili. To ma priviedlo do Únie slobody. Súhlasila som s tým, aby po voľbách v tomto roku vznikol kabinet Vladimíra Špidlu, v danej konštelácii nie je lepšia vláda možná. Nemyslela som si však, že má Únia slobody do tejto vlády priamo vstúpiť, pretože programové kompromisy sa mi zdali a zdajú príliš veľké. Tento názor som v US nedokázala presadiť. Predseda musí byť ten človek, ktorý sa najviac stotožňuje s rozhodnutiami strany. To som už nebola a tak som odstúpila. Vzhľadom na vstup do EÚ však považujem za potrebné túto vládu udržať.

JUDr. Hana Marvanová sa narodila v roku 1962 v severomoravskom Rýmařove. S rodičmi žila neskôr v Bruntále a v čase jej štúdia na gymnáziu sa rodina presťahovala do Prahy. Vyštudovala Právnickú fakultu UK v Prahe. Pracovala ako právnička, v roku 1988 stála pri zrode Nezávislého mierového združenia, bola vyše pol roka vo väzbe za poburovanie. V roku 1989 spoluzakladala Občianske fórum. V roku 1990 bola kooptovaná a neskôr aj zvolená do ČNR. V ČNR a neskôr v Poslaneckej snemovni pôsobila potom nepretržite do roku 1998. V roku 1991 vstúpila do ODS, v roku 1998 z nej vystúpila a spoluzakladala Úniu slobody (US). V rokoch 1998-2002 pôsobila v advokácii. V roku 2000 sa stala podpredsedníčkou a v roku 2001 predsedníčkou US. V júni roku 2002 sa vrátila do Poslaneckej snemovne. Stala sa jej podpredsedníčkou, rezignovala však na funkciu predsedníčky US. Je slobodná, je matkou dvoch synov, 17- a 12-ročného.