Ida Kelarová: Zdedila horúce rómske srdce

V ten večer bolo v Café teatri Čierna labuť doslova nabito. Nečudo, veď speváčka Ida Kelarová tu exkluzívne, iba pre túto príležitosť a len z dávneho priateľstva k Petrovi Butkovi, ktorý vedie ČeskoSlovenskú scénu, usporiadala komorný koncert. Bez veľkého orchestra, iba s tromi členmi svojej kapely. Atmosféra bola bez preháňania úžasná. Nielen vďaka prekrásnym rómskym piesňam a hlasu Idy Kelarovej, ktorý nemá vo svojej kategórii konkurenciu, ale najmä pre pohodu, ktorú dokázala pár dní pred Vianocami vyčariť. I keď tvrdí, že radšej spieva ako rozpráva, ukázala sa aj ako očarujúca rozprávačka s nečakaným zmyslom pre humor. A tiež, pravda, vynikajúca učiteľka...

Otec Idy Kelarovej bol maďarský Róm pochádzajúci zo Slovenska, konkrétne z Horných Salíb neďaleko Galanty. S mamou sa zoznámil v severomoravskom meste Bruntáli - ako inak, než pri cimbalovej hudbe. Na Slovensko chodieval s tromi dcérami vari každý víkend a každé prázdniny. "Babka, ktorá sa volala Ida Bittová (možno nie každý vie, že sesrou Idy Kelarovej je tiež známa česká speváčka Iva Bittová - pozn. red.) so mnou komunikovala prakticky len po maďarsky a otec po slovensky," vysvetľuje nám Ida. "Otecko nás miloval všetkých, veľmi," vyznáva sa. "Mal krásne čisté rómske srdce. Vlastne až po jeho smrti som začala koncertovať a vyučovať cigánske piesne, ktoré som si pamätala z detstva. Cigánska hudba sa u nás v rodine hrala, ale hovoriť po rómsky som sa nenaučila. Babka s dedkom zakázali otcovi a jeho súrodencom učiť sa po rómsky, pretože byť Rómom bolo niečo naozaj škaredého. Pochopila som, že otcova krv vo mne koluje tak silne, že aspoň piesňou mu môžem vrátiť všetku tú lásku, ktorú mi dával a že jeho odkaz môžem tlmočiť aj ďalším ľuďom."

V Salibách doteraz žije otcova sestra aj brat a Ida tam za nimi každý mesiac chodí - prakticky sa o nich stará.

Z MORAVY NA VÝCHOD SLOVENSKA A SPÄŤ

Život Idy Kelarovej, smerovaný priveľmi horúcou krvou jej vlastnou i jej rodičov, bol naozaj prepestrý. Aj keď vo Vrbne pod Pradědom žili len do jej dvoch rokov, tvrdí, že si z tohto miesta veľa vecí vybavuje. "Živo si pamätám prekrásny dravý potok za domom, obrastený veľkým záružlím. Hrávala som sa v ňom, napriek tomu, že bol ľadový a načúvala silnému zvuku prúdu, ktorý ma fascinoval. Pamätám si vysoké hory a husté lesy, kde sme sa hrávali na Indiánov. Susedka nám každý večer rozprávala rozprávky tak precítene, že som sa koľkokrát rozplakala a dodnes ju vidím, ako tam sedí na štokrlíku a ja na ňu civiem s otvorenými ústami. Bola som šťastná..."

Zdá sa, že o osudoch rodiny Bittovcov rozhodovala najmä ctižiadostivá mama. Na jej popud, odôvodňovaný tým, že otec, muzikant od boha, by sa mal hudobne vzdelávať, sa celá rodina odsťahovala do Prešova. Otec tu denne cvičil na basu a učil sa noty, aby to, ako hovorievala jeho žena, niekam dotiahol. Ale Ide sa v novom prostredí páčilo pramálo. I ona napokon musela spievať vari ešte skôr, než sa naučila hovoriť. Spomína na svoju prvú pesničku: "Kohútik jarabý nechoď do záhrady, polámeš ľaliu, potom ťa zabijú..." Otec ju postavil na stôl, aby na ňu bolo vidieť - a spievala.

No a potom putovala rodina do Opavy, kde otec nastúpil do orchestra Divadla Z. Nejedlého. Mama sa tu stala riaditeľkou materskej školy a spievala v zbore Moravských učiteľov. "My so sestrou Ivou sme občas v divadle hrali detské roličky," spomína Ida. "Priveľmi ma to však nebralo, lebo som musela po večeroch hrať, ráno ísť do školy, popoludní do hudobnej - buď na klavír alebo violončelo. Keď som prišla domov, čakalo ma len veľa úloh a lamentovania a na hranie sa s kamarátkami mi nezostával čas. Učila som sa päť rokov na klavír, ku ktorému ma doviedla pevná mamina ruka. Pamätám sa, že som dostávala remeňom a bolo to, ako keď mi niekto rozrezáva srdce..." Na chvíle, kedy pri nej sedával otec a načúval jej hraniu, však Ida spomína rada a s láskou. "Meskôr, keď už som hrávala skladbičky a podarili sa mi, tak sa otecko neraz rozplakal od šťastia. Bol taký - žil muzikou. Učil nás tiež nebáť sa pred ľuďmi. Koľkokrát ma aj v noci zobudil, keď si doviedol svojich priateľov, a musela som hrať. Postupne som si zvykala a ostych opadával."

MILOVANÉ SLOVENSKO - SLOBODA A INŠPIRÁCIA

Najsilnejšie spomienky Idy Kelarovej sa dodnes viažu ku Slovensku, k Horným Salibám. Nachádzala tam, rovnako ako jej otec, všetko to, čo jej ostatné domovy nedávali - silné prežitky, slobodu, úprimnosť. O takom živote vždy snívala. "Tam som videla otecka naozaj šťastného," spomína s pohnutím. "Tam som si uvedomila, čo to s človekom urobí, keď je voľný, keď sa nedusí. Otec bol inde vždy smutný, tu nie. Tu boli skutočné city - hralo sa, spievalo, plakalo, radovalo a všetko bolo ozajstné..." Sem sa napokon neraz uchýlila aj Ida v časoch, keď prežívala neľahké životné obdobie, počas ktorého utekala z domu. Bola a je komplikovaným človekom, ktorý neuveriteľne silne prežíva všetky svoje city. Horné Saliby jej pomáhali - a vlastne pomáhajú doteraz.

ČAS TÁPANIA A HĽADANIA

I keď to tak vlastne necítila, rodičia sa rozhodli, že pôjde na ostravské konzervatórium. Sama o sebe tvrdí, že sa tam zvrhla, školu zanedbávala, chodila s partiou starších spolužiakov, nevedela vlastne, čia je a čo tam robí. Bola zúfalá. Otec musel opäť na matkin povel zmeniť miesto a rodina sa odsťahovala do Brna, kde nastúpil do Brnianskeho rozhlasu ľudových nástrojov najprv ako hudobník a neskôr aranžér moravského, slovenského, rumunského, maďarského a rómskeho folklóru. Ani brnianske konzervatórium však Ide neučarovalo. Utekala z domu do sveta svojich snov. A do Salíb.

Narodil sa jej syn, vydala sa, i keď už v tej chvíli vedela, že to nie je z lásky. Hlavne, že bola preč z domu. "Vtedy som sa tiež vzbúrila a rozhodla sa skoncovať s hudbou. Pamätám sa, ako otec predo mnou kľačal, slzy mu tiekli po tvári a prosil ma, aby som zostala pri hudbe, ktorej jedinej všetci rozumejú a len vtedy, keď splním jeho sen, môže spokojne zomrieť. Neustúpila som, ale zachránila ma ponuka Divadla na provázku. Tu som začala hrať a vlastne robiť všetko, čo bolo treba. Veľmi ma to bavilo, bola som šťastná a občas som i spievala. Rozviedla som sa a rozhodla pre nový život." Ida netušila, ako je radikálna zmena blízko.

ŤAŽKÉ ROKY V CUDZINE

S Divadlom na provázku sa dostala aj na festival do Dánska. Bol to mesiac prekrásnej práce i zábavy. A tu sa bezhlavo zaľúbila do istého Angličana. Bola presvedčená, že je to tá pravá láska. Kolegov tento vzťah nadchol a primäli šťastný pár, aby sa hneď na mieste vzal. Idu, pochopiteľne ani nenapadlo, aké komplikácie jej to prinesie, keď sa vráti späť do Československa. Zažila vtedy všeličo - od oficiálneho neuznania sňatku až po výpoveď v divadle. Ako inak, ocitla sa napokon so svojím manželom vo Walese. "Nemali sme peniaze, predala som klavír i violončelo, nevedela som jazyk, svet bol zrazu priveľmi veľký a realita bola pre mňa šokom. Žila som v manželstve, ktoré veľmi rýchlo prestalo mať čokoľvek spoločného s láskou. Narodila sa mi dcéra a keď mi prišiel list, že zomrel môj milovaný otecko, nemohla som mu ísť ani na pohreb." Niečo sa v Ide zlomilo a niečo ešte väčšie narodilo. Rómske piesne, ktoré ako dieťa počúvala v Salibách, z nej zrazu akoby začali tryskať. Dostala prvú ponuku na koncert v Dánsku od známych z už spomínaného festivalu. Prišla, hrala a spievala bez prestávky takmer dve hodiny. Ani netušila, kde sa to v nej berie a že si toho toľko pamätá! Odvtedy Ida Kelarová spieva rómske piesne. Vynikajúco a po celom svete.

Rozhodla sa odsťahovať do Dánska, kde nielen koncertovala, ale začala spev aj vyučovať. Na tieto časy spomína slovami: "Učila som cigánske piesne a študenti plakali, alebo sa radovali a každú notu prežívali do hĺbky...." Práca to bola vskutku náročná. Každý deň spievala až do zachrípnutia, vydávala zo svojho vnútra všetko, čo v ňom nachádzala. Napriek množstvu študentov a vystúpení sa cítila veľmi osamelá. Odcestovala na ročné turné do Nórska. Tvrdí, že tam koncertovala a vyučovala vari v každej malej dedinke. "Príroda tu bola natoľko silná, že som mala pocit, akoby som sa priblížila smrti," tvrdí. "Bola to veľká inšpirácia a byť tak blízko prírode, ako tam na severe, sa mi už nikdy nepodarilo."

Po dvoch rokoch sa opäť vrátila do Walesu, ale samota ju ťažila čím ďalej viac. Napriek množstvu práce a úspechu. "Plakala som v kuse tri mesiace," zdôveruje sa, "a keď sa ma niekto spýtal, prečo plačem, nedokázala som mu odpovedať." Ibaže, ako takmer vo všetkom, našla táto obdivuhodná žena silu aj v smútku. Možno preto ju napokon predsa len stretlo šťastie. Keď sa po pätnástich rokoch vrátila ku svojim koreňom, do dedinky, kde žil jej otec, na miesta, kde sa cíti naozaj doma, našla tu i svoju skutočnú a hlbokú lásku. Človeka, ktorý ju dokáže brať takú, aká je. S Deziderom Duždom založili aj rómsku skupinu Romano rat (Cigánska krv) a spolu cestujú, koncertujú a tiež vyučujú rómske piesne.

ŠKOLA HROU

Škola Idy Kelarovej, ktorá nesie názov "International School for Human Voice", teda "Medzinárodná škola pre ľudský hlas", by mala, ako tvrdí, slúžiť všetkým, ktorí hľadajú svoj vnútorný hlas a chceli by ho nájsť pomocou hudby a v hudbe. Presadzuje, že každý človek vie a dokáže spievať. Napokon sme to na vlastnej koži okúsili aj my, návštevníci koncertu v Čiernej labuti. Na jeho záver nás Ida rozdelila do skupiniek podľa výšky hlasu a spolu so svojimi kolegami nám predspievala slová a tóny dvoch rómskych piesní. Smutných - lebo práve len také sa rozhodla v ten večer spievať. Neboli by sme tomu verili, ale napokon sme vskutku všetci spievali. Ťažko povedať, či dobre, v každom prípade s nesmiernou radosťou a nadšením. O atmosfére, ktorá vtedy vznikla, sa dá len ťažko hovoriť - tá sa musí zažiť.

So sestrou Ivou, ako sa nám zdôverila, priveľmi nevystupuje, pozvala ju len na zopár hosťovaní na svojich projektoch. "Zatiaľ sme nepocítili potrebu niečo spolu robiť - ideme každá svojou cestou a sme poznamenané vlastným štýlom." V januári sa vari ako prví Rómovia podujala skupina Romano rat na menšie turné po Afrike, kde robili aj workshop pre černošský zbor. Ďalej sa chystajú účinkovať na jednom z najväčších cigánskych festivalov, ktorý bude v Moskve. Na Deň Rómov 8. marca pripravuje Ida veľký koncert so stočlenným zborom - nevie sa zatiaľ rozhodnúť, či ho urobí v Prahe alebo na Morave. So svojou kapelou pracuje aj na ďalšom zo svojich početných CD.

"Zdá sa mi, že vo svete si ľudia hudby i spevákov viac vážia," posťažovala sa. "U nás takmer každý, kto príde na koncert, chce, aby ho niekto bavil. Vo svete dokážu diváci sami vytvárať atmosféru. Tu doma dokonca neviem ani zohnať veľkú nahrávaciu firmu, ktorá by sa za mňa postavila, pretože vždy povedia, že spievam rómsku hudbu a to vraj nie je 'biznis'. Vonku je to naopak pre všetkých veľká vzácnosť a atraktívna hudba. Pritom by sme mali byť radi, že máme takú bohatú a pestrú kultúru. Trochu lepšie je to na Slovensku. Niežeby tam tiež nebol rasizmus, ale Slováci neraz napríklad povedia: 'naši Cigáni'. To by tu nikto nepovedal. Majú tam jednoducho k Rómom akýsi vzťah a najmä vedia, že ich hudba je dobrá. Ako dieťa som zažila, že sa cigánskym muzikantom ľudia okolo Galanty doslova klaňali a bozkávali im ruky. To bola úcta, to bol rešpekt! A v tomto som ja vyrástla."

Ida Kelarová má svoju prácu rada a je hrdá, že našla cestu k životu, ktorý ju uspokojuje. "Láska je tá najsilnejšia energia, ktorá existuje," uzatvára svoju spoveď. "Keď my ľudia prestaneme v hĺbke duše na lásku veriť, začneme sa vzdávať."

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

obsah | osobnosti