Henry Kallan: Hotelier

Školu si vybavil: V mladosti to s ním nevyzeralo ružovo. Škola mu nevoňala, ale keď mu hrozilo prepadnutie, vedel si to vraj "zariadiť". "Ako chlapec som hrával futbal za Červenú hviezdu, s Čapkovičovcami. Tréner tvrdil, že mám talent, ale otec trval na tom, že musím mať poriadnu profesiu, preto som chodil na ,strojárinu'. Vôbec ma nebavila, pravidelne som prepadal z troch-štyroch predmetov. Ale učiteľov som presvedčil, aby ma nechali prejsť pod podmienkou, že vystúpim zo školy." Sľub splnil. Prestúpil na strojnícku školu do Trnavy, ale ani tu sa mu nedarilo lepšie a po roku opäť odišiel - tentoraz na petržalské gymnázium, kde bola jeho spolužiačkou aj herečka Božidara Turzonovová. Kallan sa smeje, že prestup naň si musel - zrejme pre zlú študijnú povesť - vybavovať dokonca u ministerky školstva. "Po maturite som robil prijímačky do Trnavy, odbor telesná výchova a ruština. Zobrali ma, ale už vtedy som bol dohodnutý s priateľom, že ujdeme."

Rakúska medzistanica: Namierené mali do USA. Dostali rakúske víza, cez Budapešť a Záhreb prišli do Viedne. "Rodičom som nič nepovedal, ozval som sa im z Rakúska. Tam sa začali tvrdé časy, veľa peňazí sme nemali. Dva týždne sme bývali v kamarátovom aute, a keď sme už toho mali dosť, požiadali sme o politický azyl. Prihlásili sme sa vo štvrtok večer, do pondelka nás nechali v base s najväčšími kriminálnikmi.

Dosť nás to vyľakalo. Potom nás poslali do tábora pre emigrantov. Po dvoch týždňoch sme sa vrátili do Viedne," opisuje začiatky emigrácie. Prvú prácu si našiel u Maďara, ktorý vyrábal šuštiaky. "S elektrickou mašinou som ich strihal podľa nákresov. Osem hodín denne, strašne ma bolela ruka. Zarábal som málo, a keď som to pred ním spomenul, povedal, že ma pošle k známemu, ktorý tie šuštiaky predáva na Mariahilferstrasse. Tomu som navrhol, že budem robiť dva týždne zadarmo, a až keď spravím veľký kšeft, nech mi dá províziu. Myslel si, že som blázon." Šikovný mladík však našiel miesto, kam chodili autobusy s turistami z Poľska, Maďarska a Československa, a vedúcich zájazdov presvedčil, aby ľudí priviedli do obchodu. "Museli sme vždy zatvoriť, aby nám nekradli tovar, toľko ich bolo. Urobil som úžasné kšefty a šéf mi zaplatil, čo som chcel. Bol nadšený, prehováral ma, aby som nešiel do Ameriky." Rozhodovanie mu komplikovala aj ďalšia vec. Asi po šiestich mesiacoch vo Viedni ho oslovili s ponukou hrať za Wacker Innsbruck. "Tréner, Slovák, ma prijal, trénoval som asi dva mesiace. Ale rakúski chlapci sa báli, že im preberiem miesto. Mrzelo ma to, no pomohlo mi to rozhodnúť sa. Trénera šokovalo, že zahadzujem možnosť hrať 1. rakúsku ligu. Prehováral ma, ale spomenul som si na spoluhráčov. Tu sa ukázalo, že aj z negatívneho sa môže stať pozitívne, čo vás posunie ďalej."

Vytúžený džob: "Hneď na druhý deň po príchode do New Yorku som si našiel prácu vo fabrike. Platili mi minimálnu mzdu, 56 dolárov na týždeň. Ostal som tam pár mesiacov. Chcel som ísť do školy učiť sa angličtinu a zarobiť viac peňazí. Hľadal som si prácu ako pomocník čašníka, aby som mal možnosť sa pri práci aj najesť." Zamestnal sa vo francúzskej brasserii, robil od polnoci do siedmej ráno. Chodili tam hippies a tí ho o štvrtej ráno učili po anglicky. Zároveň sa učil vo večernej škole. Neskôr si našiel prácu v dnešnom hoteli Peninsula.

"Obsluhoval som Rockefellerovcov, Kennedyovcov. Pracoval som aj v iných hoteloch. A postupoval som. Znie to neuveriteľne, no za šesť rokov som sa stal zástupcom riaditeľa hotela. Ujal sa ma Angličan, ktorý si všimol, že mám dobrý prístup k ľuďom a naučil ma hotelový biznis. To on mi pomohol získať prvé riaditeľské miesto. Predstavil ma vlastníkovi hotela Peninsula. Najprv nechcel dať hotel do rúk zelenáčovi, ale ubezpečil som ho, že ma vždy môže vyhodiť, ak mi to nepôjde. Tak som sa ako dvadsaťsedemročný stal riaditeľom. Paradoxne v hoteli, kde som začínal ako pomocník čašníka." Čašníci, pre ktorých vtedy robil, boli z jeho postupu prekvapení. "Ako pomocníkovi mi jeden Španiel, šéf recepcie, dával zabrať. Keď som sa vrátil ako riaditeľ, tváril sa, akoby nevedel, o koho ide. Dva týždne som počkal, a potom som si ho zavolal. Bol si istý, že ho idem vyhodiť. Vedel som, že sa nehodí na prácu, ktorú robil, ale bol tam neporiadok so španielskymi nosičmi kufrov. Dal som mu vyššiu mzdu a povýšil ho na ich šéfa, aby s nimi urobil poriadky. Prekvapilo ho to. Naučil som sa, že moc netreba zneužívať. Každému treba dať príležitosť. Myslím, že preto som dosiahol určitý úspech," nahlas rozmýšľa Henry Kallan.

Majiteľ siete hotelov: Štyri roky robil riaditeľa hotela, ktorý potom predali prominentnej rodine z Číny, vlastniacej v Hongkongu televíznu stanicu. Henry si padol do oka s majiteľovým synom. "Bol veľmi ambiciózny a chcel mať po svete veľa hotelov. Mal som tak možnosť angažovať sa v rozvoji, kupovaní a prestavovaní hotelov. Otvorili sa mi oči iným smerom. Nielen viesť jeden hotel, ale robiť viac vecí, dozerať na obchodné operácie a podobne. Veľmi ma to bavilo, robil som s architektmi, dizajnérmi." Ďalších osem rokov ostal pri Číňanoch, postavil hotel v Paríži, Colorade, na Jamajke, v Karibiku. "Chodil so mnou právnik, ktorý vyjednával, ale uvedomil som si, že v niektorých veciach som šikovnejší. Napadlo mi skúsiť to. V roku 1988 môj známy kúpil starú budovu pri Metropolitnom múzeu. Ja som mal 25 a on 75 percent." Zo schátraného hotela sa stal aj vďaka Kallanovi úspešný podnik. Stál v jednej z najprestížnejších štvrtí v Manhattane, kde bývajú celebrity. K Henrymu chodievala Jacqueline Kennedyová či Paul Newman. Ďalší hotel, Elysée, už kúpil s inými partnermi, aj ten sa však rýchlo presadil. "Každý rok mal každý z nás čistý zisk milión dolárov. Pri návštevách New Yorku u nás bývajú známi ľudia z Čiech a Slovenska - športovci, umelci, politici - napríklad súčasný prezident Ivan Gašparovič, exprezident Michal Kováč, premiér Mikuláš Dzurinda, minister zahraničia Eduard Kukan," vymenúva. Elysée mal stopercentnú návratnosť investície, a to Kallanovi umožnilo kúpiť ďalšie hotely bez partnerov - Casablanca a Library.

Jedinečné: Úspech svojich hotelov vidí v ich jedinečnosti. Napríklad hotel Aria v Prahe venoval hudbe. Každé zo štyroch poschodí predstavuje iný žáner - operu, džez, klasickú a súčasnú hudbu a každá z päťdesiatich dvoch izieb nesie meno iného hudobného skladateľa. On sám má najradšej izbu legendárnej černošskej bluesovej speváčky Billie Holidayovej, ale ak je obsadená, pokojne býva v inej. "Nepotrebujem mať pre seba vyhradenú izbu. To je ako s mocou, keď niečo môžete mať, nie je to dôležité. Aj s peniazmi je to tak. Sú dôležité, keď ich nemáte."

Nedávno otvoril Henry Kallan ďalší hotel, vraj najpopulárnejší v New Yorku - Gansenvoort. A kúpil aj dvestoizbový hotel oproti Carnegie Hall. "Hľadal som niečo aj v Bratislave, ale zatiaľ som nenašiel vhodnú budovu. Jediné, čo bolo skutočne nádherné, je hotel Carlton. Som sklamaný, čo sa z neho stalo. Pamätal som si ho ako niečo impozantné. Predstavoval som si, že je ako stará dáma, ktorú treba preoperovať a urobiť niečo milé a útulné. To sa nestalo. Vznikol typický komerčný hotel, ktorý stratil čaro," ľutuje.

Presťahoval celú rodinu: Úspešný slovenský emigrant nežije len prácou. V súkromí mu robí radosť ročná vnučka, dieťa jeho tridsaťdvaročnej dcéry Janette. Tá sa dnes stará o dieťa, ale predtým pracovala v otcovej spoločnosti a isto sa vráti späť. Dvadsaťdvaročný syn Christopher práve skončil vysokú školu, ešte sa rozhoduje, či pôjde na právo, alebo bude robiť u otca. Henryho manželka bola posledných tridsať rokov v domácnosti. "Pochádza z Kalinova. Stretol som ju, keď mala šestnásť, ja osemnásť, chodila na knihovnícku školu. Keď v šesťdesiatom ôsmom prišli Rusi, rozhodla sa odísť za mnou." Henry Kallan po čase priviedol do Ameriky aj svojich rodičov. A nielen ich. "Za prvých dvadsať rokov som pomohol emigrovať takmer tridsiatim ľuďom. Súrodencom mojej manželky, sesterniciam, bratrancom, priateľom. Všetci bývame asi dva bloky od seba."

Henry pracuje asi pätnásť hodín denne, ale neprekáža mu to, lebo svoju prácu zbožňuje. "Mám rád ľudí a veľmi dobre sa cítim v hoteloch, ktoré vlastním. Neprijímam zamestnancov, ktorí by mi nesedeli, chcem, aby vyhovovali aj hosťom. Priestory a izby sú dôležité, ale príjemné podmienky vytvára prístup personálu." Tú trochu voľného času, ktorý mu ostáva, trávi s priateľmi, v divadle, pri športe. "Milujem operu, to je asi najkrajšia hudba na svete. Na Long Islande mám dom s tenisovým kurtom, tam sa chodím odreagovať. Najlepšie si odpočiniem, keď si zaplávam, idem na večeru a počúvam šum mora. Život nie je o hoteloch, fabrikách a peniazoch, ale na konci dňa je to o tom, koľko príjemného času človek prežil a akých ľudí má okolo seba. To vytvára život," ponúka na záver trochu zo svojej životnej filozofie Henry Kallan.