Bedřich Hrozný zistil, že chetitčina je príbuznou slovenčiny

Tajomní Chetiti, ktorí sa spomínajú aj v Biblii, sú najstarším známym indoeurópskym kultúrnym národom. Vytvorili mocnú ríšu, ktorá v 17. až 12. storočí pred naším letopočtom ovládala veľkú časť Blízkeho východu a bola hlavným protivníkom Egypta. Potom však zmizli bez stopy. Ich dejiny a kultúru skúma vedecký odbor chetitológia, ktorý vznikol v deň, keď jeho zakladateľ, český orientalista Bedřich Hrozný, oznámil, že chetitčina patrí medzi indoeurópske jazyky, a že začal čítať texty v tomto jazyku. Stalo sa tak 24. novembra 1915, pred 90 rokmi.

Hrozný sa narodil v roku 1879. Pôvodne mal byť kňazom, počas štúdia na viedenskej univerzite sa však jeho záujem veľmi rýchlo obrátil k starovekým orientálnym jazykom. Po ďalšom štúdiu v Berlíne a Londýne sa v roku 1904 zúčastnil prvej expedície na Blízky východ. Od roku 1905 učil na viedenskej univerzite semitské jazyky a klinopis a stal sa uznávaným odborníkom na starovekú Mezopotámiu.

Vďaka tomu získal prístup ku klinopisným tabuľkám, ktoré pochádzali z dnešného centrálneho Turecka. Pri obci Bogazköy tam v roku 1834 našli mohutné trosky neznámeho mesta, ktoré vedci postupne stotožnili s Chattušašom, niekdajším hlavným mestom Chetitskej ríše. Časť tabuliek z Bogazköy, napísaných už v známej babylončine, odborníci bez problémov prečítali. S niektorými si však nevedeli rady.

Hrozný sa pustil do riešenia problému. V práci mu nezabránilo ani to, že musel na začiatku prvej svetovej vojny nastúpiť do rakúsko-uhorskej armády. Našťastie, slúžil ako skladník, čo mu umožnilo venovať sa aj naďalej výskumu.

Nezanedbateľnú zásluhu na rozlúštení chetitčiny tak podľa historickej anekdoty získal jeho nadriadený, istý nadporučík Kammergruber. V roku 1915 sa vraj medzi ním a Hrozným odohral tento rozhovor: "Počúvajte, vy inteligent! Čo ste v civile?" "Poslušne hlásim, profesor semitológie, so zvláštnym zreteľom na asyrológiu." "Ako to, že vám tu v sklade nič nechýba?" "Poslušne hlásim, ja nekradnem!". "Tomu prvý raz verím. A prečo vám tu nekradnú iní?" "Poslušne hlásim, ja tu podľa možnosti stále sedím"! A keď chcel dôstojník vysvetliť, čo tam stále robí, vytiahol Hrozný kopu klinopisných textov. Nadporučík bol nadšený. "Mať tak desať tisíc semitológov, Rakúsko vojnu určite vyhrá! Študujte si tu hoci od rána do večera, len nech to nevidí pán major," rozlúčil sa Kammergruber.

Nie je pravda, ako sa často tvrdí, že Hrozný rozlúštil chetitské písmo. Chetiti väčšinou používali klinové písmo, ktoré už vedci vedeli čítať. Problém bol, že Chetiti klinopisom zaznamenávali texty vo vlastnom neznámom jazyku. Aj keď ich vedci prečítali, nerozumeli im.

Hlavným dôvodom neúspechu pri lúštení chetitčiny bolo, že sa automaticky predpokladalo, že je semitským jazykom, podobne ako väčšina jazykov vtedajšieho Blízkeho východu.

Chetiti prevzali spolu s klinovým písmom aj niektoré znaky na často sa opakujúce pojmy. Hrozný narazil v jednej z množstva preštudovaných tabuliek na znak označujúci slovo chlieb. Za týmto znakom nasledoval text "ezateni watar ma ekuteni". Napadlo ho, že slovo ezateni pripomína staré indoeurópske tvary slovesa jesť a watar podstatného mena voda. A ak je po chlebe sloveso jesť, bude po vode sloveso piť, uvažoval. Tak preložil prvú chetitskú vetu "budete chlieb jesť a vodu piť" a zároveň zistil, že chetitčina bola indoeurópskym jazykom. Podobne ako latina, nemčina či slovenčina. Úspešne pokračoval v lúštení a v roku 1917 vydal prvú gramatiku chetitčiny.

Po vojne sa Hrozný stal profesorom Univerzity Karlovej v Prahe a zakladateľom českého Orientálneho ústavu. Ako svetovo uznávaný vedec sa stal, napríklad, členom grémia navrhujúceho udelenie Nobelovej ceny. V rokoch 1939 - 45 bol rektorom Univerzity Karlovej, svoju funkciu však vykonával iba formálne, české vysoké školy v tom čase nacisti zavreli.

Rozlúštenie chetitčiny bolo najvýznamnejším Hrozného objavom. Pokúšal sa síce čítať aj ďalšie texty v rôznych neznámych jazykoch a písmach, už nikdy však nezaznamenal výraznejší úspech. Nepodarilo sa mu rozlúštiť takzvané krétske lineárne písma ani záznamy protoindickej harappskej kultúry. Aj keď bol v oboch prípadoch až do smrti v roku 1952 presvedčený, že sú jeho riešenia správne, dnes vieme, že sa mýlil. Prečítať časť krétskych textov aj najstarších indických písomných pamiatok sa napokon nepodarilo dodnes.

PETER MORVAY

obsah | osobnosti