Liana Drahová: Doma je tam, kde mám svoje deti
Pre krasokorčuliarsku trénerku Lianu Drahovú sa leto začína skoro a skoro sa aj končí. Prípravu na sezónu štartuje v júli, denne je na ľade desať hodín. V rakúskom Linzi trénerku známeho klubu ASKÖ možno poznajú už lepšie ako doma. Hoci čerstvá päťdesiatnička ako aktívna športovkyňa preslávila československé krasokorčuľovanie. Stále je jej domovom Slovensko, konkrétne Nitra. Trénerskú robotu bronzovej krasokorčuliarky zo záhrebských majstrovstiev Európy 1974 však dnes dokážu lepšie oceniť za hranicami.
Ste teraz doma. Opäť len na dovolenke? Mám dovolenku, Nitra je však mojím stálym domovom, kam sa aj cez rok - aj keď len na niekoľko dní - vraciam za deťmi. Na skok zájdem aj do Bratislavy za rodičmi. V Linzi som už sedem rokov, angažmán mi predĺžili o ďalší a nedávno som dostala pracovné povolenie na desať rokov. Ani som ho nežiadala, vybavil mi ho klub. Doteraz mi ho vždy predlžovali len o rok. Znamená to, že sa už na slovenský ľad ako trénerka nevrátite? Domov ma nik nevolal. Mám pocit, že v našom krasokorčuľovaní si nevedia vážiť trénerskú robotu. V Linzi som však spokojná. Ako trénerka ste začínali veľmi mladá. Neuvažovali ste po kariére zarobiť si u profesionálov? Vo vrcholovom krasokorčuľovaní som sa ocitla skoro. Ako štrnásťročná som štartovala v kategórii športových dvojíc po boku Petra Bartosiewicza na olympijských hrách ´68 v Grenobli. Peter, ktorý už viac ako tridsať rokov žije v zámorí, ma ťahal do revue. Moji rodičia však trvali na tom, že musím zmaturovať. Keď sme sa rozišli, stala som sa sólistkou. S pretekárskym korčuľovaním som skončila, keď som mala 22 rokov. Chcela som byť trénerkou. Počas topoľčianskych začiatkov som ako trénerka ešte dochádzala do Prahy účinkovať v Detskej ľadovej revue. Krasokorčuľovanie malo v rokoch vašich úspechov veľkú publicitu. Keď sa hokejisti vrátili s bronzom, pripomenulo vám to vašu slávu po návrate z ME v Záhrebe? Aj mňa vtedy privítali na letisku, veľa sa písalo v novinách. Veľkých odmien som sa však nedočkala. Odmenou bolo podanie ruky... Hokej je iný fenomén, to poznám z vlastnej rodiny. Manželom mojej sestry Galiny žijúcej vo Švajčiarsku je Anton Šťastný. A jeho bratia Peter a Vlado sú v centre slovenského hokejového diania. Priblížila sa trénerská robota v Rakúsku k vašim predstavám o nej? V Linzi mám dobré podmienky. Moju prácu si vážia, mám aj výsledky. Pravda, veľkých cieľov, že raz dovediem pretekára na majstrovstvá Európy alebo sveta, som sa už vzdala. U mojich pretekárov stojí na prvom mieste škola, krasokorčuľovanie je iba koníček. Ktoré obdobie trénerskej kariéry považujete za najproduktívnejšie? Každé bolo iné - v Topoľčanoch som ako mladá trénerka v čase, keď som si založila rodinu, pracovala s malými deťmi. Bola to výborná skúsenosť. Potom som sa realizovala v Nitre a neskôr prešla do Bratislavy. V stredisku vrcholového športu, kde vtedy boli československí reprezentanti Sabovčík, moja zverenka Ballová či súrodenci Kovářovci, som zažila najproduktívnejšie obdobie s renomovanými trénerkami Búřilovou, Múdrou, Lojkovičovou. Nasledovali dva návraty na nitriansky ľad - jeden po sedemročnej bratislavskej práci, ďalší po tvrdej a náročnej dvaapolročnej misii v Grécku, kam som si išla začiatkom deväťdesiatych rokov predovšetkým zarobiť. Rodina vám vtedy nechýbala? A ako! Odlúčenie bolo najťažšie. Na deti dozeral ich otec a starí rodičia. Naučili sa samostatnosti, môžem sa na ne spoľahnúť. Liana má 26 rokov a vyučuje angličtinu, Martin dvadsať a robí si kurzy, lebo nechal vysokú. Ubezpečuje ma však, že si ju dokončí. Hovorí sa, že dva razy do tej istej rieky nevkročíš, vy ste sa však vydali za svojho prvého manžela ešte raz... Bol to pokus dať dokopy rodinu, žiaľ, nevydaril sa. Neskôr sme sa opäť rozviedli. V krasokorčuľovaní treba roky trpezlivo čakať na úspech. Myslíte si, že dnešné deti už nie sú stavané na skoré ranné vstávanie a tvrdú drinu? Majú všetko, do sveta sa môžu dostať aj bez toho, aby vynakladali veľké úsilie, chýba im však túžba vyniknúť. V tom je rozdiel oproti minulosti. Pravda, vždy sa nájdu silní jedinci, ktorí tento šport milujú a sú ochotní veľa obetovať. Žiaľ, u nás rodičia nemajú vždy dosť peňazí, lebo na rozdiel napríklad od Rakúska, kde ľad platí mesto, u nás si naň musia prispievať krasokorčuliari. A náklady sa nabaľujú - na trénera, výstroj, preteky... Načo najradšej spomínate z aktívnych krasokorčuliarskych rokov? Na cesty na majstrovstvá Československa. Bolo nás toľko, že sme z Bratislavy chodili autobusom. Päť ráz som ich vyhrala. Mala som blízko k nezabudnuteľnej generácii, ku ktorej patril Nepela, Mašková, Filc. Terajší zverenci sa zaujímajú o moje aktívne roky. Sľúbila som im priniesť album s fotkami. Listujúc si rada zaspomínam. Alebo vtedy, keď stretnem známych doma či vo svete. Na pretekoch vídam Christine Errathovú. S bývalou úspešnou krasokorčuliarkou NDR som v Záhrebe stála na stupni víťazov, ona sa stala šampiónkou. Pravidelne sa stretávam s Trixi Schubovou, ktorá bola začiatkom sedemdesiatych rokov majsterkou sveta a Európy, teraz šéfuje rakúskemu krasokorčuľovaniu. Aká býva vaša dovolenka? Najmä regeneračná. Po mesiacoch na ľade si musím dať do poriadku boľavú chrbticu, to je daň športu. So sestrou Galinou a mojimi deťmi sme si naplánovali Tunisko. Užiť si teplo. Niekoľko týždňov rýchlo ubehne a už ma budú čakať moji žiaci v Linzi. Najlepšie sa mi s nimi pracuje, keď majú prázdniny. Vtedy sú ochotní dať svojmu športu všetko.
ZUZANA WISTEROVÁ
|
obsah | osobnosti |