Odišiel Koloman Sokol, maliar, ktorý odkrýval temnoty ľudských duší

Presne mesiac po tom, čo v nemocnici amerického mesta Tuscon (štát Arizona) oslávil 12. decembra Koloman Sokol svoje sté narodeniny, obletela svet smutná správa. Vynikajúci maliar a grafik - jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia 20. storočia - už nie je medzi nami. V nedeľu 12. januára chorobami, životom i vekom ťažko skúšaný muž po štyroch mesiacoch na nemocničnom lôžku vydýchol naposledy.

Keď roku 1948 opustil sklamaný Koloman Sokol Československo, tušil, že rodný Liptovský Mikuláš, Košice, v ktorých navštevoval kresliarsku školu Eugena Króna, Bratislavu, kde v štúdiách pokračoval u Gustáva Mallého, ani Prahu, v ktorej si dopĺňal umelecké vzdelanie na Akadémii výtvarných umení u Maxa Švabinského, už nikdy neuvidí. Usadil sa za oceánom a nový domov našiel v mestečku Bryn Mawr v Pensylvánii. Sen o návrate sníval aspoň vo svojich obrazoch. Vari najčitateľnejšie v obraze Loď, s ktorou sa vrátim, ktorý prišiel namiesto majstra na Slovensko - spolu s kolekciou ďalších diel, predstavujúcich koncom roku 2001 novšiu tvorbu Kolomana Sokola v Galérii mesta Bratislavy.

"Leonardo, Rembrandt, Goya, Picasso. Každý z nich mal svoj vrchol, preto by bolo hlúpe s nimi závodiť. Môj závod je iba sám so sebou a ten okrem mňa nik iný urobiť nemôže," vyznal sa pred rokmi Sokol v jednom z listov. Zakladateľ modernej slovenskej grafiky 20. storočia pretekal sám so sebou celý svoj tvorivý život - a úspešne. Spoznal hľadačstvo a pulzovanie moderného umenia v Paríži, kam ho zavial študijný pobyt začiatkom tridsiatych rokov - zoznámil sa tam s Pablom Picassom i Františkom Kupkom. V roku 1937 prijal pozvanie mexickej vlády, ktorá ho požiadala, aby založil na Akadémii výtvarných umení v hlavnom meste Mexiku grafické oddelenie. Dodnes tam ním založený odbor existuje a domáci Sokola považujú za jedného zo zakladateľov mexickej grafiky. Keďže podnebie Mexika neprialo majstrovej manželke, tiež výtvarníčke Lýdii Kratinovej, v roku 1943 odišli do USA. Po skončení 2. svetovej vojny a krátkom pôsobení v Prahe začal učiť v Bratislave. Stal sa členom Slovenskej akadémie vied a nositeľom Národnej ceny za umenie. Z Paríža, kam odišiel roku 1948 na otvorenie svojej výstavy, sa už do rodného kraja nevrátil. Preto sa o Kolomanovi Sokolovi u nás desaťročia mlčalo.

Vystavoval na oboch stranách oceánu - v Prahe, Krakove, Paríži, Chicagu, Los Angeles, Mexiku, Hondurase... Za svoju tvorbu získal množstvo ocenení, prezident Václav Havel mu roku 1991 udelil Rad Tomáša Garriqua Masaryka a prezident Michal Kováč v roku 1997 Rad Bieleho dvojkríža. Koloman Sokol však o pozlátku slávy nikdy nestál. Utiahol sa do svojho vnútra, vytvoril si vlastný svet zvaný Kaburabu, v ktorom poskytoval útočisko všetkým dobrým ľuďom a zaplnil ho preduchovnenými bytosťami. Vždy, keď sa z vnútorného azylu vymanil, púšťal sa s vervou do maľovania. Jeho jazdci, ženy v ateliéri, masky, muzikanti či marionety akoby pripomínali, že celý svet je jedno veľké divadlo. Hovoril o smútku, clivote a samote, ale jeho obrazom nechýbal ani dobrotivý úsmev múdreho človeka, ktorý vie svoje.

Vďaka za všetky grafiky, kresby a plátna, ktoré nám budú stále pripomínať veľkého umelca.

Povedali o stretnutiach s Kolomanom Sokolom

Ivan Jančár, výtvarný teoretik a riaditeľ Galérie mesta Bratislavy:

Koloman Sokol bol umelcom otvoreného srdca, do ktorého sa zmestilo veľa krásy a dobra, bol človekom veľkého ducha, ktorý niesol aj veľa ťažôb tohto sveta. Bol som poctený sa podieľať na realizovaní veľkej monografie, retrospektívnych výstav, ako aj dokumentárneho filmu o tomto nevšednom umelcovi, ktorý svojou tvorbou výrazne ovplyvnil celé generácie slovenských výtvarníkov.

Dvanásteho decembra sa dožil 100 rokov. Bojoval s ťažkou chorobou, potešil sa, že som mu na oslavu jeho narodenín priniesol aspoň závan jeho rodnej vlasti. Koloman Sokol sa stal doslova legendou. Napriek tomu žil skromne, nezaujímal ho lesk slávy, ale len hodnota vlastnej tvorby. Zamiloval som si tohto veľkého umelca, ktorý ma vždy prijal s otvoreným náručím. Viem, že prežil dlhý, naplnený život, viem od jeho syna Georgea, že majster mal pokojnú smrť. Bude mi však veľmi chýbať.

Tibor Huszár, fotograf, autor a vydavateľ monografie Kolomana Sokola:

V noci mi telefonoval George Sokol, že jeho otec Koloman Sokol zomrel 12. januára o trištvrte na desať v tusconskej nemocnici v úzkom rodinnom kruhu. Odišiel tak skromne, ako žil celý svoj život a aj pohreb sa odohrá v úzkom rodinnom kruhu. Myslím si, že Slovensko si ani neuvedomilo, koho v majstrovi Kolomanovi Sokolovi malo. Pripomenul by som len to, čo kedysi napísal Alexander Matuška, že Slováci si svojich veľkých vážia iba v hrobe. Taká je mentalita tohto národa.