Jaroslav Seifert v nás

Pri zbežnom listovaní v kalendári ťažko by sme mohli povedať, čo pre českú literatúru - a neváhajme dodať i pre slovenskú literatúru - znamená tohtoročný 23. september. Na prvý pohľad je to deň ako každý iný. Jeho výnimočnosť sa však ozrejmí, len čo si uvedomíme, že naň pripadá 100. výročie narodenia básnika Jaroslava Seiferta. Nepripomíname toto výročie z formálnych dôvodov. Keby sme si ho však nevšimli a nepristavili by sme sa pri ňom na chvíľu, dopustili by sme sa podobnej chyby, akú vedome spravili predstavitelia kultúrnej politiky v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Dobre to vystihol Ladislav Chudík v liste J. Seifertovi v máji 1974: "Možno som Vám to ešte nenapísal, ale hrozne sa ma dotklo, keď v sedemdesiatom prvom registrovali Vaše narodeniny jednou jedinou vetou. A od tej chvíle som sa zaoberal myšlienkou napísať Vám, aby ste mali dôkaz o tom, ako hlboko zasahuje Vaša poézia, čo všetko pre ľudí znamená."

L. Chudík si dopisoval s J. Seifertom vyše dvanásť rokov. Z ich vzájomnej korešpondencie vznikla pekná kniha Tichý dvojhlas (Praha 1992, 72s.), ktorá má nesmiernu hodnotu nielen z hľadiska ľudského vzťahu medzi týmito dvoma umeleckými osobnosťami, ale ktorú možno chápať aj ako jeden z kľúčov na interpretáciu Seifertovej poézie. Ba azda ešte viac: na vyznačenie ciest pri stotožňovaní sa herca - recitátora s básnikovým svetom, s jeho chápaním života a v konečných dôsledkoch aj s určitým druhom umeleckého synkretizmu ich práce so slovom. Táto vzájomná súčinnosť je o to vzácnejšia, že Ladislav Chudík stál pred úlohou - tá sa opakuje pri každom jeho novom recitačnom vystúpení - prednášať Seifertove básne v ich pôvodnej jazykovej podobe: v češtine. Že sa mu to podarilo a že po tejto stránke vykonal jedinečný umelecký čin, svedčia desiatky jeho seifertovských recitálov v poetickom divadle Viola v Prahe, v bratislavských kultúrnych inštitúciách a v mnohých iných českých i slovenských mestách.

Pravdaže, v týchto súvislostiach nemožno zabudnúť na jednu vec. V Chudíkovom prednese Seifertových básnických textov sa ukázala sila televízie, ktorá vedela v niektorých etapách svojej existencie plniť pozitívnu kultúrno-spoločenskú funkciu a nedidaktickým spôsobom pestovať v ľuďoch náročný literárny vkus. Prirodzene, to platí aj o recitáciách iných slovenských, českých a svetových básnikov v televíznom podaní, v rozhlasových vysielaniach, v recitačných súťažiach atď. Ak hovorím o aktívnej úlohe televízie v popularizácii Seifertovej poézie, vyplýva to z toho, že v knižnom súbore listov Tichý dvojhlas je často reč o Chudíkovej práci v televíznych reláciách a zároveň o Seifertových zážitkoch z nich. Keď vznikla časová medzera v tomto informačnom reťazci, J. Seifert to komentoval takto: "Milý a vážený pane Chudíku, už dlouho jsem Vás neviděl na své obrazovce! Ale často vzpomínám! A Děkuji za Vaše listy a pozdravy."

Netreba vari osobitne zdôrazňovať, že by to bolo veľké zjednodušenie, keby sme ohraničovali recepciu Seifertovej poézie (výber z nej Koncert na ostrove máme aj v slovenčine v preklade J. Zambora z r.1988) iba na masmediálne prostriedky. Podobne ako to bolo u iných básnikov ktorejkoľvek historickej etapy, prvoradú recepčnú úlohu zohrávali aj uňho jeho čitatelia, ktorí sa už niekoľko desaťročí grupujú z viacerých spoločenských vrstiev. Vždy ho však najväčšmi adorovali mladé generácie. Stával sa dokonca mýtom a idolom najmä ženského publika.

Keď v päťdesiatych rokoch 20. storočia vychádzali niektoré nové Seifertove básnické zbierky - a v analogickej politickej situácii aj v období tzv. konsolidácie a normalizácie i výbery a reedície z jeho diela - "fanúšikovia" poézie vyčkávali na ne v radoch pred kníhkupectvami. Pre čitateľov býval štvrtok, ako tzv. distribučný deň knižných noviniek, sviatočným dňom. K mimoriadnym udalostiam patrilo, keď si vytrvalci týchto "šórov" mohli odniesť do svojich knižníc aj niečo z medzivojnového alebo novšieho Seiferta.

V čom spočívala - a do značnej miery spočíva i teraz - príťažlivosť, ba až sugestívnosť Seifertovej básnickej tvorby? Najlepšie nám na túto oprávnenú otázku odpovedá v niektorých svojich poetických autoštylizáciách sám autor. Keď Seifert prekročil osemdesiatku, uverejnil v zbierke Býti básnikem (1983) v básni toho istého názvu takéto verše: "Život už mě dávno naučil, // že hudba a poezie// jsou na světě to nejkrásnější // co nám život dal.// Kromě lásky ovšem." Dôraz je tu na poslednom citovanom verši. Z neho sa dá odvodiť aj Seiefertova myšlienková sebareflexia. V skratke sa v nej hovorí, čo môže nájsť čitateľ v jeho veršoch. Je to vo forme sebavýpovede, nie normatívneho chápania lyriky. Možno to pretlmočiť aj tak, že zmyslový vzťah k životu, láska k žene, matke (básnická zbierka Maminka, 1954), k Prahe, k českej krajine, nevynímajúc z toho ani Slovensko (napr. nezabudnuteľná báseň Píseň o rodné zemi v zbierke Zhasněte světla, 1938) patria ku konštatným znakom jeho celoživotnej tvorby. Tieto motívy neboli však prejavom invenčnej chudoby J. Seiferta. Ich emocionálna účinnosť vyplýva z konkrétnych básnikových zážitkov, z jeho vnútorných, niekedy i protirečivých psychických rozpoložení a nesporne aj z dynamiky spoločenského diania od jeho vstupu do literatúry po vzniku Československa až po jeho smrť (zomrel 10. januára 1986 v nemocnici na Strahove v Prahe).

Zo spomenutého súhrnu subjektívnych i nadosobných javov, vyjadrovaných vždy s náležitým významovým akcentom a neobyčajne kultivovanou básnickou rečou, podfarbenou originálnou metaforikou a pritom vždy založenou na jasnej syntaxi, sa formulovali aj hlavné vývinové etapy Seifertovho diela. Kvôli stručnosti sa obmedzím len na krátku zmienku o nich. Bez toho by sme totiž nemohli pochopiť viaceré dimenzie jeho významu v modernej českej literatúre.

J. Siefert patril hneď po svojich tvorivých začiatkoch k početnej generácii talentovaných českých básnikov. Nech si vezmeme z nich čo len staršieho J. Horu, K. Tomana, F. Šrámka alebo jeho priamych vrstovníkov V. Nezvala, K. Biebla, J. Wolkra a desiatky ďalších (napr. básnik katolíckej moderny J. Zahradníček), prežíval spoločne s nimi veľké spoločenské zmeny po r. 1918 a v nejednom ohľade i rovnako reagoval na ne. Ak v prvej svojej zbierke Město v slzách (1921) sa sústreďoval na sociálne motívy, zakrátko na to sa priklonil k experimentovaniu (Na vlnách TSF, 1925), pričom paralelne s tým vyjadroval osobný a generačný životný optimizmus. Po vzniku umeleckého spolku Devětsil a po sformovaní poetistického umeleckého programu sa stal básnikom "všetkých krás sveta". Z toho odvodil ku koncu svojho života i názov osobných spomienok Všecky krásy světa (úplné posmrtné vydanie až v r. 1992). Poetizmus zaznamenal všestranný presah i do slovenskej literatúry a do výtvarného umenia (M. Galanda). J. Seifert a V. Nezval inšpirovali celý rad slovenských básnikov (J. Smrek, L. Novomestský, V. Beniak, P. G. Hlbina, J. Kostra atď.) a prispeli k svojbytnému slovenskému variantu poetizmu.

J. Seifert zreálňoval a zvecňoval svoj vzťah ku skutočnosti už koncom dvadsiatych rokov, ale najmä v čase svetovej sociálnej krízy a politických napätí v Európe i ostatnom svete v tridsiatych rokoch minulého storočia. Postupne oslaboval experimentátorské tendencie a v prihliadaní na umelecké hodnoty českej lyriky 19. storočia ( K. H. Mácha, J. Neruda, J. Vrchlický) si utváral samostatnú tvorivú metódu, ktorá obstála rovnako medzi rokmi 1939 - 1945, ako aj v čase jeho osobnej opozície proti zjednodušujúcim kritériám v umeleckej tvorbe v podmienkach reálneho socializmu.

Bez toho, aby sa bol vzdal spoločenskej funkcie literatúry, obhajoval právo básnika - a umelca vôbec - na samostatné postupy v názorovej, tematickej a estetickej oblasti. V takomto duchu predniesol diskusný príspevok už na 2. zjazde Zväzu československých spisovateľov v roku 1956. Od týchto zásad sa neodchýlil do konca života. Jaroslav Seifert preto fungoval v povedomí českej a slovenskej kultúry a celej verejnosti ako prirodzená mravná autorita a uznávaná osobnosť i v zahraničí. Keď mu r. 1984 udelili Nobelovu cenu za literatúru, všeobecne sa to chápalo ako zadosťučinenie jeho básnickému dielu a jeho občianskemu charakteru.