Z Chorvátskeho Blata si priviezol Zlatého ježa

Kde je veľa dobrých ľudí vedno, tam ani dýchať veľmi netreba, tvrdí ocenený karikaturista Kazo Kanala Práve ste sa vrátili z 10. ročníka Dní smiechu, ktoré sa konali v chorvátskom mestečku Blato, ležiacom na ostrove Korčuľa. Čo sa skrýva za názvom sľubujúcim dobrú zábavu?

Je to obrovská prehliadka kresleného humoru, na ktorej sa stretlo množstvo perfektných diel, ktoré zaslalo do súťaže stošestnásť vynikajúcich karikaturistov z dvadsiatich šiestich krajín sveta. Súťažilo sa o tri ceny - Zlatého draka, Zlatú kosť a Zlatého ježa.

Informáciu, že svojou kresbou ste si vyslúžili Zlatého ježa, si organizátori nechali ako prekvapenie.

Pozývali ma veľmi vehementne. Myslel som si však, že dôvodom je moja funkcia prezidenta Slovenskej únie karikaturistov. Takže keď ma vyvolali na scénu, aby som si prezval cenu, bolo to nečakané prekvapenie. Samozrejme, veľmi príjemné.

Prezradili vám, čím ich vaša karikatúra oslovila?

Nebudem opakovať ich slová, lebo si ich presne nepamätám. Boli však veľmi lichotivé. Radšej spomeniem, že sa im páčila celá kolekcia diel sedemnástich slovenských karikaturistov, ktorí sa prihlásili do súťaže a ktorých diela sú tam aj vystavené. Hovorili o novom nevšednom videní sveta a ocenili skutočnosť, že náš humor nie je prvoplánový. Naše kresby totiž nie sú smiešne, ide vlastne o kreslené aforizmy alebo myšlienky. Vhodne zapadli do programu celého podujatia, ktorého súčasťou bola aj súťaž aforizmov popredných chorvátskych autorov.

Dokážete sformulovať do slov myšlienku svojej víťaznej kresby?

Nerobím to rád. Ale v podstate ukazuje obrovskú prázdnotu chlapíka, čo sa síce tvári hĺbavo a zamyslene, ale hlava mu duní ničotou ako v pejoratívnom zmysle priepasť Macocha. Čím vás Dni smiechu v Blate najviac prekvapili?

Obrovským záujmom ľudí. Blato je veľmi malé historické mestečko, takže som nechápal, kde si ich na vernisáži toľko nabralo. Keď ma pozvali na javisko, poprosil som ctené obecenstvo, aby som si ho mohol odfotiť, pretože s takými davmi sa človek stretáva veľmi zriedkavo. A keďže v preplnenom divadle sa v tej horúčave nedalo dýchať, povedal som im, že to neprekáža. Lebo vždy je lepšie, keď je niekde veľa dobrých ľudí, ako veľa zlého vzduchu.

Okrem Zlatého ježa ste dostali aj fľašu červeného s etiketou, na ktorej bola vaša víťazná kresba. Tá, ktorú máte na svojom pracovnom stole, je jediná?

Nie. Povedali, že ich majú veľa a nevedia, ako ich odveziem domov, pretože už samotný Zlatý jež je dosť ťažký. Jednu som si vzal na pamiatku a verím, že tie ostatné potešia iných, čo z nich budú popíjať dobrý mok. A honorár za využitie mojej kresby na etikete som nedostal - išlo vyslovene o prestížnu záležitosť.

Ako si v Blate rozumeli karikaturisti z celého sveta s chorvátskymi aforistami?

Vynikajúco. Aforizmus ako krátka literárna forma je najadekvátnejším partnerom skratkovitej kresby. Laureát Zlatého pripináčika - Luka Tomič z Makarskej - mi dokonca podchvíľou daroval nejakú svoju knižku aj s venovaním. Má šesťdesiatdeväť rokov a povedal mi, že písaniu aforizmov sa venuje len od chvíle, keď odišiel do dôchodku. Stihol však vydať už desať kníh, ktoré majú veľký úspech a už vyšli v niekoľkých reedíciách. Jeden príklad Tomičovho talentu za všetky: "Bez hlúpostí a bláznovstva by musel žiť smiech na diéte."

O čom sa zhovárajú karikaturisti pri stretnutiach za prestretými stolmi?

Navzájom sa informujeme o ostatných podujatiach - ako bolo a čo bude. Hovoríme aj o projektoch, ktoré by stálo za to zrealizovať. A s Igorom Brešanom - jedným z hlavných organizátorov blatských Dní smiechu - sme hovorili aj o deťoch. Aj on patrí medzi tých, čo s nimi pracujú, tak sme sadli do auta a navštívili detský domov neďaleko Splitu. Práve tvorili v krúžkoch, pretože v Chorvátsku sa kladie veľký dôraz na výchovu umením. Chceli by sme pripraviť spoločný workshop alebo výmenný pobyt tamojších detí s malými obyvateľmi niektorého zo slovenských detských domovov.

Málokto o vás vie, že v priebehu školského roka navštevujete každý štvrtok večer deti v Detskej fakultnej nemocnici na Kramároch a maľujete im obrázky.

Ako gymnazista som chodil do domu dôchodcov, pretože dedkovia a babičky sa vždy potešili, keď za nimi niekto prišiel. Tieto deťúrence gniavi bolesť, tak si myslím, že je dobré, keď ich občas niekto navštívi. Nechodím však sám, ale s priateľmi, ktorým som za to veľmi vďačný. Ani ich nemôžem vymenovať, pretože za toľké roky ich tam už so mnou bolo vyše sto.

JENA OPOLDUSOVÁ, PRAVDA

obsah | kultura - kultúra