Ostrý Formanov prienik do neznámeho územia v Amerike neuspel

Forman na ňom začal robiť v roku 1968. Práve prišiel do New Yorku a videl, ako celé mesto ovláda hnutie Flower Power. Svoje prvé poznanie Ameriky, údiv, nadšenie i rozpaky z jej podoby, potreboval rýchlo zhmotniť. Zavolal svojho kamaráta, francúzskeho scenáristu Jeana-Clauda Carriera a spolu začali písať scenár o túlavých deťoch. New York obaja dobre poznali - z filmov, vôbec však nerozumeli jeho reči. "Museli sme sa naučiť novú angličtinu, v ktorej Američania používajú na začiatku každej vety predložky up alebo out alebo in alebo on alebo off - skrátka všetko, čo sa človek v škole nenaučí a potom je stratený. Jeden taliansky priateľ, ktorý rád preháňal, nám vysvetlil, že sloveso to get a päť predložiek umožňuje vyjadriť všetky ľudské pocity," píše Carriere vo svojej knihe Roky utópie.

A spomína, ako ich mladý režisér John Klein naučil používať argot mládežníckeho klanu: "Začali sme hovoriť o drop out, sit in, tune in, turn off, fliping out. Tú jar, ktorej sa žiadna iná nepodobala, bolo nevyhnutné hovoriť o lietaní, teda o get high - vznášaní sa (hlavne pomocou mäkkých drog, jointom, LSD), a takisto o urobení sa - get his rocks off (len pre chlapcov)." Forman vraj povyvesoval po celom byte papieriky s novými výrazmi, aby im samy padali do hlavy, keď sa holili, písali, varili.

Vekom neboli od detí kvetov príliš vzdialení, obaja mali cez tridsať. Pochopili ich, spoznali ich prostredie (a vo filme s ním aj dokázali funkčne pracovať), ich svet im však predsa len zostával cudzí. Vlastne im boli bližší tí opustení, zaskočení rodičia.

Formanov a Carrierov prienik do neznámeho a nečakaného územia bol ostrý, ničím netlmený. Aj o nich dvoch je Taking off. To, ako sa nové veci okolo seba snažili pochopiť, vyjadruje skvelá scéna zo stretnutia Združenia rodičov zmiznutých detí - uletený vlasatý dlháň, odborník na marihuanu, učí rodičov fajčiť jointa, aby pochopili, čo sa ich deťom na nezáväznom spôsobe života tak páči.

Forman svoje filmy vždy staval na realite (hoci sa od nej zároveň jemne vzďaľoval) a rád pracoval s nehercami. Skúsil to aj v Amerike. Prinieslo to menší zmätok jemu, aj divákom. Po premiére ho zahrnuli žiadosti rodičov, aby im dal adresu združenia. Nemal ju, združenie si vymyslel.

Problém mal aj pri nakrúcaní - s rockovým gitaristom Davidom Gittlerom, ktorému dal zahrať úlohu priateľa stratenej Jeannie. Gittler filmu absolútne uveril a so svojou postavou sa neotrasiteľne stotožnil. Bol presvedčený, že hrá samého seba, preto dlho odmietal repliku, v ktorej mal na otázku Jeannienho otca, koľko ročne zarába, odpovedať: 290 000 dolárov. Toľko totiž nikdy nezarobil. Kapituloval až po tom, čo k nej mohol pridať dovetok - po zdanení.

Taking off sa s úspechom premietal po Európe, v Amerike však nič nezarobil. Američania len s rozpakmi prijímali otvorený, a nie veľmi nádejný koniec filmu. Dvaja kritici (mimochodom, emigranti) dokonca Formanovi odkázali, nech si ide späť pľuť na krajinu, z ktorej sa dovalil. Vo svojej knihe Co já vím? píše, že po tejto skúsenosti pochopil, že bude musieť zmeniť štýl práce. A nielen to: "Uvedomil som si, že ak budem chcieť v Amerike robiť filmy, budem ju musieť najprv oveľa lepšie poznať."