Česká a slovenská exilová poézia vo Washingtone

Iba náhodou som otvoril Slovenské pohľady z roku 1964, ktoré mám vo svojej knižnici vo Washingtone vďaka mojej mame, ktorá mi v malých balíčkoch posielala knižky do zahraničia po mojom odchode z vlasti v roku 1968. Na strane tretej čítam titul komentára istého I. Zálupského, ktorý uverejnil v Práci, 10. 10 1964 "Proti technickej zaostalosti ekonomický spôsob riadenia, ale aj výchova od "umeleckého" k viac vedeckému a technickému mysleniu." Zálupský znehodnocuje "doznievajúce pôsobenie tzv. humanistického spôsobu myslenia. V Pohľadoch sa k jeho kriticky vyjadril Milan Šútovec.

To bolo v roku 1964, v dobe stále ešte komunistickej expanzie i myslenia, vnucované nám nie len v politike, ale aj v estetike a umení. Dodnes som presvedčený, že súčasnú mladú generáciu je priam nevyhnutné o tom sústavne informovať.

Aká je situácia dnes? Takmer 40 rokov po týchto nezmysloch? Pozitívna? Negatívna? Nechcem argumentovať. Nechám to na čitateľa, nech rozmýšľa. Tlač to nezvláda. Neodpustím si však navrhnúť, že humanistický spôsob myslenia prístupu k hodnotám života by nám práve dnes mohol prospieť. A to nie len tu, v Spojených štátoch, ale aj v našich dvoch, tak myšlienkovo blízkych krajinách, v Slovenskej a Českej republike.

Azda preto na mňa tak hlboko zapôsobila pozvánka na veľvyslanectvo Slovenskej republiky vo Washingtone, kde sa v týchto dňoch uskutočilo popoludnie českej a slovenskej exilovej poézie. Lebo - Večery poézie, kdysi také populárne, sa stali azda všade zriedkavým javom. No práve na tejto pôde sme sa opäť dostali do zajatia "klasickej a humanistickej výchovy", ako to kritizoval zmienený autor v roku 1964, v čase temna. Lebo napokon i v čase vojny, ktorý teraz prežívame, sa na poéziu zabúda. A to je škoda. Aj keď, ako básnik vraví "pochmúrny je život náš..." jedného dňa "pochopíme smerovanie vetra, obrovské svalstvo činnosti, čo drieme pod kožou mužov..." A žien - samozrejme.

Aj keď sa tohto popoludnia zúčastnila iba hŕstka Čechov a Slovákov, žijúcich vo Washingtone a v jeho okolí, stálo to za to. Profesorka Washingtonskej univerzity Vera Bořkovcová vynaložila nesmierne úsilie, aby sa toto popoludnie poézie uskutočnilo. Tí, ktorí prišli na International Court do budovy veľvyslanectva Slovenskej republiky sa mohli zoznámiť s poéziou Daniela Šimku, ktorý píše po anglicky a ktorého verše v preklade Ľubomíra Feldeka recitovala Zuzana Andreánská, ďalej s veršami Rudolfa Dilonga, Karola Strmeňa, Mikuláša Šprinca, Miloslava Zlámala a ďalších českých a slovenských exilových básnikov.

Ak niektoré verše vyvolali v poslucháčoch slzy, čo niektorí dnešní cynici môžu považovať priam za absurdné, tak to boli verše, ktoré pripomínali vlasť, rodinu a - matku. Je to jednoduché poznanie, ktoré azda ťažko vedia pochopiť tí, ktorí svoju vlasť nepopustili a nezanechali tam v milosti, či v nemilosti svojich najbližších. Niekoľko z tých veršov, osobitne veršov Petra Petru, recitovala bývalá členka divadla SNP v Martine Sylvia Stredňanská...

Veď máme len jednu matku
A ja ťa ľúbim mama.
Vždy Ťa budem.
A keď sa s tebou stretnem, tam, za hrobom,
Prídem k tebe, klesnem na kolená a poviem
Len jedno slovo: prepáč milá mama
Prepáč mi, moja milá
Zaslúžiš si lepšie dieťa, než som k tebe bol.
Prepáč mama a odpusť mi...

Koľkí sa takto ospravedlňujú svojej matke? Patrím medzi nich i ja. Netajím to. Vedia to pochopiť ľudia, ktorí neodišli a ostali na pôde, na ktorej sa narodili? Vedia to pochopiť dnešní mladí ľudia?

A tak i ďalšie verše Eduarda Dvořáka, Libuši Čačalovej, Jiřiny Fuchsovej, Pavla Javora, Blanky Jirákovej, Přemeka Kociána, Jiřího Kovtuna, Roberta Vlacha a Bronislavy Volkovej, ktoré odzneli na pôde veľvyslanectva Slovenskej republiky vo Washigtone v interpretácií Zdeky Sadlíkovej, Franka Safertala a iniciátorky tohto popoludnia profesorky Very Bořkovcovej a za prítomnosti veľvyslanca Slovenskej republiky Martina Bútoru a jeho panej, čosi napovedali súčasníkovi: Nezabudni na poéziu i v tomto neúprosnom svete biznisu a vojny a cynizmu. Čosi ti napovie, čosi ti dá, čosi, čo akosi ostáva v pozadí, mimo pozornost, čosi, čo môže naše vzájomné ľudské vzťahy obohatiť, ale hlavne - posunúť do polohy vzájomného porozumenia, rešpektu a tolerantnosti.