SLOVENSKÉ DOTYKY
 

CESTY PO SLOVENSKU

Letná úvaha

Milan Lasica povedal v televíznej relácii Básníci Evropy okrem iného aj toto: "Šťastie je údajne povahový rys. Neviem asi byť šťastný, keďže neviem byť v stave akejsi neustálej eufórie. Je mi dané skôr o veciach premietať a pochybovať o nich."

Nuž, povahové založenie človeka naozaj predurčuje k prežívaniu vecí jemu vlastným spôsobom. Pri písaní nasledujúcich riadkov som si vedomá svojho sklonu k vážnosti až pesimizmu. Ale nemôžem si pomôcť - vnímam to tak.

Chodím do toho zastrčeného kúta Slovenska na pomedzí Slovenského Rudohoria a Slovenského raja hádam ešte vytrvalejšie, ako za života mamy. To, čo ma rozradostňovalo vtedy, ma teraz rozradostňuje menej, čo ma skľučovalo, skľučuje ešte viac. Ale nie o smútku a prázdnote v našom dome chcem hovoriť. Podnikala som odjakživa výlety do bližšieho aj vzdialenejšieho okolia, ale najmä túry po chotári našej dediny , poznala som tam - nevravím to nadnesene - každý meter štvorcový. Chodiac tam dnes sa ma zmocňuje čudný pocit. Kedysi homogénna dedina vykazuje čoraz menej zakoreneného života. Málokde sa hospodári, posledný kôň vymizol z dediny vlani, stádo kráv súkromníkov sa stenčilo na päť kusov. Nemá kto dojiť. Stádo oviec, presúvajúce svoje sídlo z jedného konca chotára na druhý, je z roka na rok štíhlejšie. Bačov a valachov treba zháňať na Hrone, u nás sa toto remeslo už akosi nenosí. Čoraz viac lúk na stráňach zostáva nepokosených. Družstvo nemá kapacity a nie je to rentabilné. Pritom aspoň desatina mladých ľudí, čo tu ešte ostali žiť, nemá zamestnanie.

Tradície sa rozpustili. Niet dôvodov ani príležitostí ich pestovať. Snívam už pár rokov, že si zaspievam na voľajakej svadbe. Ak ešte existujú také svadby, kde sa rodina zíde a aspoň cez prestávky, kým si hudba oddýchne, sa spieva. Na repertoári sa nebolo treba dohadovať. Bolo to jasné. Spievali sme i do rána bez jedného, jediného opakovania niektorej piesne. Hovorím o piesňach ľudových. Lenže ani tie umelé si dnes nikto nezaspieva. To už musí byť nálada v miestnom hostinci, aby sa komusi zachcelo spievať. Ale potom to nie je spev, ale vyrevúvanie.

Vzruch do dediny prinášajú sem-tam turisti z neďalekého rekreačného strediska. Lenže čo tí? Hľadajú hádam romantiku alebo azyl v prírode. Pobudnú týždeň a idú. Navštívia neďalekú Dobšinskú ľadovú jaskyňu a vykúpu sa v Hnileckej nádrži na Dedinkách (ak je teplo). Neverím, že môžu preniknúť do tajov života, ako sa tu žilo ešte pred pár desaťročiami - v súlade s okolitou prírodou. Nebol to život až tak bohatý na hmotné statky, ale kto sa nebál telesnej práce, mohol tu žiť. Ľudia využívali prírodu, ale neničili ju. Lesné plody chceli zbierať aj na budúci rok. Nekmásali preto čučoriedky nasilu, ako to dnes robia Rómovia. Nedrúzgali vetvy šípov ani nenechávali haluze zo stromov pohodené v lese. Nádobu na smeti pred domom sme vtedy vôbec nepotrebovali. Organické zvyšky jedál sa nosili krave, prasaťu a sliepkam od susedov, papierové odpadky sa pálili v peci, umelohmotné neboli. Slovo recyklácia sa ešte len malo objaviť, a my sme sa ním už riadili.

Filozof Václav Bělohradský píše v denníku Právo 12. augusta (Nepodpořil jsem stranu zelených, ale kauzu, kterou zastupuje) okrem iného: "Západný model rastu je hlboko nemorálny, jeho neetickosť je nenapraviteľná. Čo je etické? Podľa Kantovho ?kategorického imperatívu? je etické len to konanie, ktoré môže byť univerzálne platným princípom pre každého človeka. Musíme sa pýtať: Môžem si želať, aby toto konanie bolo obecným zákonom, ktorým by sa riadili všetci? My si ale nemôžeme želať, aby súčasný masovo konzumný spôsob života bol obecným zákonom, aby Číňania plytvali ako my." ... Z hľadiska individuálnych výhod je racionálne ísť niekam vlastným autom, ale keď všetci urobíme to isté, budeme uväznení v dlhých, nehybných kolónach, staneme sa zajatcami kolektívneho bláznovstva, ktoré vyrastá práve z individuálnej racionality."

Nie, nevelebím prostredie a čas svojho dospievania. Ani taký velebiteľ dedinského života ako bol Jozef Cíger Hronský nezaprel, že dedinské spoločenstvo malo aj svoje úskalia. Na jednej strane mal jeden človek ku druhému blízko, na druhej aj tam existovali antagonistické vzťahy. A to nehovorím o častej samote. Mať veľa času na rozmýšľanie tiež nemusí byť prospešné. Človeku v meste sa po tejtzo stránke žije ľahšie.

Čas nezastavíš, technický pokrok nemožno udusiť. Jeho výdobytky ponúkajú človeku čoraz viac komfortu. Len či by sa tá neustále omieľaná potreba neustáleho rastu čohokoľvek (väčšinou spotreby) nedala transformovať do prijateľnej alternatívy koexistencie s prírodou? Filozofia založená na rozbíjaní prírodných zdrojov a neustálej akcelerácii konzumu v celosvetovom meradle nie je mysliteľná.

A čo kraj môjho dospievania? Zaslúži si, aby sme sa k nemu obracali chrbtom? Ani v rámci Európskej únie nemôže byť záujem na tom, aby z niektorých regiónov vymizol život. Ľudia tu bývali po stáročia. Mali ovocné záhrady, včelstvá, rodinné domy, chovali domáce zvieratá. Agroturistika môže byť pomôckou, ale trvalé osídlenie nenahradí.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah