SLOVENSKÉ DOTYKY
 

FUTBAL SMERUJE K UMENIU

S Janom Novákom

Ján Novák, bard športového novinárstva na Slovensku a dlhoročný redaktor Športu, prednedávnom oslávil osemdesiatku. Narodil sa 29. apríla 1926 v Bratislave. Ako novinár bol filozof, estét i literát schopný napísať aj taký náročný žáner, akým je esej. V 60. rokoch minulého storočia písal aj do Kultúrneho života. Ovláda osem jazykov. Vyšli dve jeho knihy "Za futbalovou oponou" a "Veľký trnavský rok", ďalšie dve mu pred vydaním skartovali. Ako vraví, metále neberie, lebo sa poučil od francúzskeho filozofa: "Prečo nám dávajú metále vtedy, keď už sme dokonalí pokrytci?!" Je ženatý, otec dvoch detí, má štyroch vnukov.

Aké bolo vaše detstvo v bratislavskej Trnávke, ktorej sa príznačne hovorilo aj Mexiko?

Trnávka mala dve fázy. Absolútne proletársku štvrť nazvanú Mexiko, no v roku 1938 prišli saleziáni don Bosca a tí nás zobrali do parády. Predtým sme mali popoludňajší program chodiť kradnúť zeleninu Bulharom, aby sme sa mohli dojesť. Oni to zmenili, doviedli nás ku všetkým druhom športu, denne sa pri nich schádzalo tristo-štyristo detí. Veď aj preto bola polovica Slovana z Trnávky. Dostali sme tak absolútny vzťah k športu, plus kultúra, divadlo, spevokol.

Vás to však potom viac ako k športu ťahalo do vzduchu.

Mojím detským snom bolo zvládnutie všetkých živlov - vody, zeme aj vzduchu. Mal som ideál byť letcom, absolvoval som leteckú akadémiu v Hradci Králové, ale len do ,Víťazného februára´. Nechcel som však vstúpiť do KSČ, nás totiž vychovávali, že vojak nesmie byť v strane. Lenže, kto nechcel do strany, bol podozrivý. Tak som vyletel. Hoci pôvod som mal pre nich dobrý, mamka vdova, upratovačka. Veď preto som neletel hneď v prvej, ale v druhej várke, už ako menovaný poručík letectva.

Potom ste sa ako pretĺkali?

Bol som úderník v Dimitrovke. (Smiech) Vykladal som vagóny, mával krvavé mozole na rukách. No súťažne som hrával stolný tenis, futbal aj tenis, tak mi kamarát-predseda klubu raz podstrčil pod nos prihlášku na štúdium telovýchovy na Tyršov ústav v Prahe. Reku, Jano, prihlás sa, nech nemusíš vagóny vykladať. Mal som aj šťastie. Bol som vyznamenaný žiak, vydával som študentský časopis, keď potom dorazili moje kádrové materiály aj s tým, že ma vyhodili z letectva. Riaditeľ Staňura však bol ohromne fajn chlap, v škole ma nechal.

Aká bola cesta do denníka Šport?

Už na škole som písal do pražského aj bratislavského Športu. Ale pokiaľ som nastúpil, trvalo to trištvrte roka. Medzitým som učil telocvik, lebo zo šéfstva som vždy dostal odkaz, nech prídem zajtra. Potom mi kádrovník oznámil, že stať sa redaktorom s mojou minulosťou je nemožné. Tak som sa naštval a napísal osobný list šéfovi telovýchovy Viktorymu. Podfarbujem, ale vtedy som zistil, že viem písať. O tri dni som dostal odpoveď a 1. apríla 1953 nastúpil do redakcie Československého športu. Viktory, inak právnik a vzdelaný chlap, to zariadil.

Aké to vtedy boli novinárske časy?

Priblížim na príklade. Asi v roku 1955 sme uverejnili v novinách anglickú ligu. Hneď dobehol kádrovník, ako sme sa mohli opovážiť! Komusi však napadlo, že veď to sme opísali zo Sovietskeho športu. Nóóó, tak to je v poriadku, odvetil. Alebo som urobil rozhovor s hudobným skladateľom Janom Cikkerom, mojim osobným kamarátom. Na druhý deň vyšiel článok, ale na jeho konci chýbalo moje meno. To je čo?! - pýtal som sa v redakcii. Predseda strany mi hovorí, že taký človek ako ja predsa nemôže robiť rozhovor s národným umelcom. Naštval som sa, odišiel som do tlačiarne a na vlastné tričko vydal opravu, že rozhovor s Cikkerom robil Novák. Na druhý deň som mal 'prúser', že ako som si to mohol dovoliť.

Počul som, vedeli ste sformulovať názor, aj si za ním stáť. Zvlášť pamätná je gurážna kritika spartakiády. Napísali ste ju do Kultúrneho života, kde vtedy publikovať znamenalo veľký honor.

Môj osudový článok, na celej novinovej strane, v roku 1963. Najedoval som sa na spartakiádu, dostal inšpiráciu a urobil si z toho strašnú srandu. Že to obdivuje akurát maharadža, že skákanie po značkách nič neprináša. Vieme, že takéto cvičenia vznikli, keď sa spájal nemecký národ, symbol zjednotenia, propagácia vlády. Tyrš to potom len prebral. Ja som to v článku ďalej konfrontoval s olympiádami. Ako vznikli, tak starostlivosť o zdravie prebrali športy, a nie masové cvičenia raz za štyri roky. S tým nemožno nesúhlasiť. Tiež som argumentoval, že v Sovietskom zväze už masové cvičenia zrušili. Na tie časy som však v článku urobil politické chyby, keď som napísal, že tými šatkami mávajú len preto, aby mávali tým na tribúne. Krásne jedovaté, išla mi slina. Lenže rozbúril som Prahu. Hovorím, že vtedy som bol najslávnejší novinár v Európe.

Ako ste znášali všetky neprávosti?

Nijako. Keď mám povedať svoje vnútorné pocity, jediné, čo ma v živote mrzelo, bol vyhadzov od letcov. Mal som 23 rokov a cítil som beznádej. Ale keď človek prejde tými krvavými mozoľami od lopaty, stane sa imúnny. Ba, ešte jedna vec ma mrzela. Keď ma vyhodili od pilotov, tak v Práci som našiel inzerát, že hľadajú hlásateľov do rozhlasu, že bude súbeh. Z 38 prihlásených brali jedného - mňa. Tri mesiace som bol hlásateľom, potom ma na minútu prepustili, že by som vraj mohol dodávať BBC tajné správy. (Smiech) Ten vyhadzov ma veľmi mrzel, lebo som dostával aj listy od báb, aký mám krásny hlas.

Čím je pre vás futbal?

Musíme si povedať, že futbal je klasický masový šport, ľudí dostane do tranzu. Jeden z najkrajších zážitkov je nádherná akcia a nádherný gól. Myslím si, že to sa v inom športe nedá napodobniť. Zoberte si, čo teraz vyvádza Ronaldinho, to je zážitok. Vývoj futbalu smeruje k umeleckému prejavu, dnes už sú futbalisti virtuózi. Oni už pracujú nohami, ako basketbalisti rukami. Čakám na majstrovstvá sveta, že tam môže byť explózia Afriky. Veľmi by ma potešilo finále Pobrežie Slonoviny - Kamerun.

Neboli takí umelci medzi hráčmi, keď ste vy začínali písať o futbale?

Vtedy sa menej trénovalo a vrchol robili bieli futbalisti. Boli veľkí, ale nemali v sebe tú nádheru pohybu, ako súčasníci. Čo vyviedol Ronaldinho, lopta, pätička, koleno a štyroch protihráčov nechal stáť. To sú novinky, to sú tie basketbalové nohy. Princípom futbalu je hra. A vyššou formou hry môžeš zdolať každého. O Brazílčanoch som presvedčený, že oni majú o jednu žľazu s vnútornou sekréciou viac - oni tam majú futbal. Bohovia na futbal, to sú oni. Veď sa aj hovorí, že ako vzniká brazílske mesto - najskôr sa postaví ihrisko, ďalej kostol a potom idú domy.

Akí hráči teda majú budúcnosť?

Som presvedčený, že tí hraví. Teraz je hravý hráč najlepším na svete. A aj keď ho počúva, tak ti hovorí len o hre - ja sa rád hrám. A v tej hre dosiahne takú dokonalosť, že všetky ostatné zbrane sú oproti tomu slabé. Ako som vravel, futbal smeruje k umeniu.

JAROSLAV HINŠT


Zpět na obsah