Kameraman Dodo Šimončič

Hovorí sa, že režiséri sú vo svojej väčšine veľmi skromní ľudia. Možno je to tým, že ich práca za kamerou nie je tak vidieť ako práca režiséra a už nehovoriac hercov. Ako príklad tohto tvrdenia možem bez akéhokoľvek zaváhania uviesť vynikajúceho slovenského kameramana Doda Šimončiča, ktorý sa napriek svojim filmovým úspechom dlhé roky vyhýbal novinárom. Na mediálnu slávu si vskutku nikdy nepotrpel. V jeho prípade však je naozaj o čom písať a o čom hovoriť. A to nielen kvôli tomu, že na začiatku augusta oslávil svoje okrúhle životné jubileum - šesťdesiatku. Napríklad však aj preto, že v roku 2000 získal titul Kameraman storočia, ktorý udeľovali slovenskí filmoví kritici...

Dodo Šimončič stál či sedel za kamerou pri zrode tých najlepších filmov, ktoré sa za minulé desaťročia na Slovensku i v Čechách vytvorili. Za vyše tridsať tvorivých liet ich má na svojom konte približne šesťdesiat a prirátať treba aj päťdesiatku televíznych inscenácií. Už počas štúdia na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe získal za svoj absolventský film "Sladké hry minulého leta", ktorý nakrútil s režisérom Jurajom Herzom, Zlatú nymfu na festivale v Monte Carlo. Písal sa rok 1969 a ešte v tom istom roku sa zrodil aj ďaľší kultový film "Slávnosť v botanickej záhrade", pod ktorým je Dodo Šimončič podpísaný spolu so svojím spolužiakom Elom Havettom. Ďalej nasledovali Havettove "Ľalie poľné", "Ružové sny" Dušana Hanáka, "Pomocník" Zora Záhona, "Soľ nad zlato" Martina Hollého, "Perinbaba" Juraja Jakubiska, "Zabudnite na Mozarta" Miloslava Luthera, Jakubiskove "Galoše šťastia", "Všichni moji blízcí" Mateja Mináča a množstvo ďaľších. A čo film, to legenda...

Dodo Šimončič sa k filmovému umeniu dostal akosi okľukou. Jeho otec robil za slovenského štátu na ministerstve zahraničného obchodu a s takýmto posudkom sa syn len ťažko dostával na vysokú školu. Pôvodne chcel študovať architektúru. Keď ho nevzali, rozhodol sa ísť pracovať. Dostal sa do televízie, kde robil všetko možné: osvetľovača, asistenta kamery, asistenta produkcie pri dabingoch, až sa napokon dostal do filmového vysielania, ktorému vtedy šéfoval Peter Balgha. Ten mal vyštudovanú pražskú FAMU, nedal na ňu dopustiť a poskytol odporúčanie na túto školu aj svojmu mladšiemu kolegovi. Dodo Šimončič mal tentoraz šťastie - v Prahe ho na školu prijali.

Stretol sa tu s veľmi silnou trojicou spolužiakov: Elom Havettom, Jurajom Jakubiskom a Dušanom Hanákom. "Elo bol najtalentovanejší režisér, akého som poznal," hovorí. "Bol to filmový básnik, ktorý hľadal budúcnosť. Svoju prácu robil srdcom, bol vytrvalý, neúnavne usilovný, originálny a pritom sa sám radil medzi najjednoduchších a najobyčajnejších ľudí." Dlho spolupracoval na Barrandove aj s Jurajom Herzom. Tvrdí, že sa od neho naučil, ako čítať scenár, ako mu dať tú najlepšiu koncepciu. A tiež to, že kameraman musí režisérovi pomáhať a nie myslieť len na svoje obrázky. "Ak sa totiž povie, že kamera bola výborná, ale film nestál za nič, má na tom čiastočne svoju vinu paradoxne aj kameraman," dodáva. Absolvoval televízne i filmové začiatky s mnohými režisérmi - či už to bol Martin Luther, Peter Mikulík, Zoro Záhon a pomerne nedávno i Eva Borušovičová a Matej Mináč. Zatiaľ svoj posledný film nakrúcal so Zitou Furkovou, bol to jej režisérsky debut "Jesenná, zato silná láska". Považuje ju za veľmi talentovanú aj v tejto oblasti.

Ako kameraman nikdy nepociťoval k režisérom, ktorí väčšinou zožali slávu za všetkých tvorcov filmu, žiadnu závisť. "Páči sa mi však, keď režisér stojí za svojím kameramanom, taká spolupráca potom vedie k čoraz lepším filmom," hovorí Dodo Šimončič. "Veľmi som obdivoval spoluprácu Miloša Formana a kameramana Miroslava Ondříčka. Celé roky robili filmy spolu a keď Forman odišiel do Ameriky, pozval si ho aj tam. Určite mal veľké problémy, aby ho presadil, ale podarilo sa mu to. V Čechách sa filmom podľa mňa darí omnoho lepšie aj preto, že keď sa začína nakrúcať, prizve si tvorca na pomoc svojich kamarátov - kameramana, dirigenta, textára, zvukára... On si príde na svoje, ale zaangažuje aj svojich priateľov, ktorí mu to časom vrátia. U nás je veľa závisti a neochoty spolupracovať. Neviem, prečo sa to na Slovensku tak veľmi rozmohlo, ale pozorujem to najviac u mladých. Keď som si pozeral katalóg festivalu študentských filmov Ačko, všimol som si, že chlapec, ktorý študuje réžiu, robí vo filme aj kameru, produkciu, jednoducho všetko. Škola je však na to, aby sa tam filmári naučili aj spolupracovať, aby každý robil svoju profesiu a poriadne..."

Dodo Šimomčič nemá rád profesionálnu povrchnosť. A tvrdí, že niekedy sa až hanbí za to, čo vidí na televíznej obrazovke. Sám nakrúcal nielen hrané, ale aj dokumentárne snímky, takže dobre vie, o čom hovorí. Príčinu vidí v tom, že mladí talentovaní absolventi slovenskej Vysokej školy múzických umení nemajú akosi doma dosť šancí. Ľudia z filmových reklamných agentúr sa stále ešte radšej obracajú na českých režisérov i českých hercov. "Nepochybujem o talente českých umelcov, práve naopak," zamýšľa sa nad týmto problémom. "Som za spoluprácu Praha - Bratislava, ale mala by mať určité hranice a mali by sme hľadať potenciál mladých talentovaných ľudí najmä u nás doma." Čerstvý vietor by podporoval aj na niektorých katedrách filmovej fakulty. Spomína pritom na študentské časy na pražskej FAMU, na konkurenciu, ktorá sa tam vytvárala aj medzi jednotlivými pedagógmi. Takéto konkurenčné ozdravenie by potrebovala aj slovenská umelecká škola. A čo sa týka konkurencie, tá nemôže v súčasnosti existovať ani medzi slovenskými filmovými tvorcami, keďže sa vždy dáva prednosť jednému megaprojektu, než dajme tomu piatim filmom piatich úspešných režisérov.

Dodo Šimončič je aj predsedom Asociácie slovenských kameramanov a ako sám hovorí, chcel by kameramanov najmä zviditeľniť. "Pripadá mi pomerne nespravodlivé, že na kameramana sa po skončení filmu zabudne. Kedysi to tak nebolo a v iných krajinách s filmárskou tradíciou si aj dnes kameramanov vážia oveľa viac ako na Slovensku. Práce je teraz u nás málo a preto treba podporovať ľudí, ktorí majú chuť niečo robiť..."

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah