So scenáristkou Scarlett Čanakyovou

Film režiséra Juraja Nvotu "Kruté radosti" sa možno bude premietať aj v Spojených štátoch amerických. Mladá scenáristka tohto filmu Scarlett Čanakyová je absolventkou dramaturgie a scenáristiky na VŠMU. Vyrastala v Mojmírovciach, dnes žije v Bratislave. Okrem talentu má aj vytrvalosť, vďaka ktorej sa jej podarilo v dnešných - pre film krutých - časoch na Slovensku realizovať svoju diplomovú prácu.

Ako vznikol scenár "Krutých radostí"? Čo vás zaviedlo do obdobia 30. rokov, keď sa film odohráva?

- Scenár "Krutých radostí" je mojou diplomovou prácou. Inšpirovala ma k nemu stará mama. Veľmi som ju milovala. Robievali sme si "babské dýchanky". Na nich mi rozprávala, ako sa za jej mladosti žilo, ako muži dvorili ženám, čo všetko ľudia pred sebou i pred komunitou, v ktorej žili, dokázali skrývať... Písať o súčasnosti ma vtedy nelákalo. Pri jej rozprávaní som si uvedomila, že vlastne vôbec nezáleží na priestore a čase, v ktorom žijete, lebo neuchopiteľná ľudská podstata - naše vášne, túžby, sny, tajomstvá - sa nemení. Sedeli sme nad starými fotkami a mne tá doba pripadala voňavá a obrazotvorná.

Dnešná doba je možno otvorenejšia, oveľa viac sa vysloví...

- Myslím si, že je len rýchlejšia. Rýchlejšie žijeme, pomerne rýchlo sa za kdečím ženieme. Ale to podstatné, to ľudské v nás, túžby, dohady, pochyby, tajomstvá, zostáva skryté. Vždy ide o to, ako pravdivo veci sami prežívame a nakoľko pravdivo ich sprostredkúvame ostatným a najmä sebe. To, čo vyslovujeme smerom von by malo tlmočiť naše postoje a názory, za ktorými stojíme. Zároveň to vytvára o nás obraz v tých druhých. Iste, oveľa viac sa vysloví, lebo doba pokročila, padli mnohé tabu. Možno je to aj tým, že v súčasnosti sa patrí mať na niečo názor. Akoby bolo trestné povedať: Na to neviem odpovedať. Neviem, čo si mám o tom myslieť. V tomto smere občas vyslovujeme až priveľa...

Príbeh "Krutých radostí" je o zložitých vzťahoch, ktoré môže priniesť láska. Otec až po rokoch objavuje svoju dcéru Valentínu - je to konkrétny príbeh, ktorý vám vyrozprávala stará mama?

- Nie, od nej prišli len niektoré impulzy, atmosféra. Najmä v prvej verzii scenára niektoré postavy a mozaiky ľudských osudov. Inak je to moja fikcia.

V čom tá fikcia spočíva?

- Rozmýšľala som, čo asi prežívajú ľudia, ktorí nikdy nepoznali svoje naozajstné korene, reálnu formu genetického potenciálu, ktorý bol do nich vložený. Ľudia, ktorí ich priviedli na svet. Vyrovnať sa s tým, že vás niekto nechce, že sa vás zriekne, aký je, čo ho k tomu viedlo a čo z neho, v konečnom dôsledku, máte v sebe vy sami. A tak vznikol príbeh o Valentíne...

V dnešných časoch sa málokomu na Slovensku podarí realizovať film. Mali ste šťastie alebo viete, ako na to?

- Je to aj otázka šťastia, aj otázka viery, že azda raz, pri dostatku trpezlivosti a nervov... Scenár "Krutých radostí" bol mojou diplomovou prácou a dlho ležal úhorom.

Čiže - scenárista musí mať aj dobré nervy a byť trpezlivý?

- Bola by som naivná, keby som si myslela, že všetko pôjde zľahka, bez komplikácií a bez niekolkých ďaľších verzií samotného scenára. Keď sme začínali s režisérom Jurajom Nvotom spolupracovať, nasledovali hodiny sedenia a debát, hľadania styčných bodov, vyargumentúvania každej scény. Hodiny spoznávania a vzájomného ovplyvňovania. Boli to predsa len dva uhly pohľadu na jednu vec. S Jurajom je však robota vždy tvorivá. Spočiatku sa veľa pýtal, ujasňoval si, ako som to myslela, a zároveň prinášal impulzy, čo keby to išlo aj iným smerom. Niekedy som musela príliš vysvetľovať, argumentovať i hádať sa. Myslím, že som dosť samoľúba scenáristka a po každej diskusii, po každom stretnutí som mu priniesla ďalšiu svoju verziu scény.

Do akej miery vlastne film môže postihnúť alebo naplniť myšlienky a nápad scenáristu?

- Pokiaľ ide o vyslovene autorský film - ak si ho napíšete a zrežírujete - spĺňate si svoje vlastné predstavy, na svoje tričko. Kto iný ako vy by lepšie rozumel vašim predstavám a ich napĺňaniu? Pre mňa je v tomto smere fascinujúci napríklad Pedro Almodóvar. Ak sú však režisér a scenárista dve rôzne osoby, závisí to od miery, do akej sú ochotní spolupracovať. Pretože ten druhý zvyčajne prináša na vec iný pohľad, inú predstavu. Dôležité je nájsť si styčné body. Film je tímová práca. Ak má scenárista možnosť byť pri zrode diela, na pľaci, v strižni a tak ďalej, určite má lepší pocit, ako keď sa jeho práca skončí poslednou verziou scenára.

Máte po úspešných "Krutých radostiach" ponuky na ďalšie filmy?

- Moja skúsenosť hovorí, že na Slovensku neexistujú ponuky. Na Slovensku musíte napísať ďalší scenár a sám rozbehnúť kolotoč ponúkania.

Čo by našej kinematografii mohli iné závidieť?

- Mám rada šesťdesiate roky v slovenskej i vo svetovej kinematografii. Páčia sa mi Hanákove filmy, prvé Jakubiskove filmy, Šulíkove filmy, najmä Záhrada.

Neviem však, čo by nám mohli iné kinematografie závidieť. Možno to, že u nás robí leto už jedna lastovička.

V čom sú slovenské filmy originálne?

- Neviem, či sa dá zovšeobecniť originalita ktorejkoľvek kinematografie. Tvoria ju témy, žánre, režiséri a ich rukopis a následne filmy ako samostatné jednotky...

Neláka vás robiť film, do ktorého by sa premietala aj politika?

- Nie. Ale viem si predstaviť slovenský politický triler zo súčasnosti s jemne futuristickou víziou, ktorý by napísal Viliam Klimáček. Tvorca si má hľadať tému, ktorá mu je vnútorne blízka. Pre mňa by bola v tomto smere určite silná napríklad téma politických väzňov. Človek o tom číta a ak je normálny, tak sa ho to dotýka. Ale keby som mala o tom písať, nebolo by to presvedčivé. Bol by to naštudovaný a sprostredkovaný zážitok. I tak by ma skôr zaujímal dosah tejto témy na človeka, jeho charakter, psychiku... Tvorca si má hľadať tému, ktorá mu je blízka, ktorá ho vnútorne kvári alebo oslobodzuje. Tému, ktorá v ňom vyvoláva pretlak a núti ho písať. U mňa to politika rozhodne nie je.

A ostatná súčasnosť?

- Keď som robila "Kruté radosti", súčasnosť sa mi zdala neatraktívna. Teraz ma už láka. Napríklad téma odcudzenosti, téma samoty v dave, hľadanie lásky, hľadanie si miesta v živote, problém zaradenia sa. Zároveň sú tu generačné rozdiely, drogy, strata práce, fyzické týranie, psychické týranie, je tu nevraživosť medzi ľuďmi, agresivita. Kam sa uberajú naše emócie? Ako ich vieme ovládať? Ako to, že človek dokáže zastreliť človeka z hlúpej hádky? Prečo zlyháva model rodiny?

Nemáte pocit, že sa dotýkate samých ťažkých tém? Veď odpovede na otázky, ktoré si kladiete, nenachádzajú ani oveľa starší tvorcovia.

- Kladiem si otázky a rozmýšľam nad odpoveďami. Neznamená to, že o tom napíšem. Ani to, že nájdem na tie otázky univerzálne a správne odpovede.

HELANA DVOŘÁKOVÁ

---

Zpět na obsah