SLOVENSKÉ DOTYKY
 

POLITIKA MÁ ĎALEKO OD POÉZIE

So spisovateľom Jozefom Leikertom

Meno Jozefa Leikerta pozná dnes široká slovenská, ale i česká verejnosť najmä vďaka jeho funkcii hovorcu prezidenta SR Rudolfa Schustera. Záujemcovia o históriu ho však poznajú aj ako jedného z najväčších znalcov pražských udalostí zo 17. novembra 1939, priaznivci literatúry ako básnika. Prvá otázka nášho rozhovoru sa priamo vnucovala...

Ako sa pôsobí spisovateľovi, dokonca básnikovi, vo funkcii hovorcu prezidenta, ktorá občas prináša kontakt aj s veľmi prozaickými problémami, politickými ťahanicami a metódami bulvárnych médii?
- Ako básnik trpím, pretože táto práca nie je práve "žírnou pôdou" pre písanie poézie. Veľa poetiky tu nenájdete, tá akoby sa zľakla, skryla do najnižšieho suterénu. Mrzí ma, že odkedy som nastúpil do tejto práce, nenapísal som žiadnu báseň - a to je pre mňa určité varovanie. Raz sa mi už totiž poézia v živote stratila a trvalo dosť dlho, kým sme sa znovu stretli, aby vznikla nová básnická zbierka. Báseň je pre mňa spoveďou, úprimným, čistým vyrieknutím pravdy (samozrejme mojej). Na druhej strane práca v prezidentskej kancelárii je výbornou školou a možno aj predprípravou na napísanie zaujímavej literatúry faktu. Dejú sa tu rôzne veci, človek veľa vidí a počuje, škoda by bolo nezachytiť to a nespracovať do knihy. Každý deň sa obtierajú o vás udalosti, ktoré časom historicky nadobudnú na váhe, doslova sa ponúkajú, aby ste ich zdvihli, ofúkali a založili do niektorého fascikla. Priznám sa, že ma to láka, či skôr dráždi, ale zatiaľ ma téma natoľko neoslovila, aby som si povedal, že toto je to pravé, čo chcem literárne spracovať. A viete, že som zatiaľ rád? Pretože tuším, aké zákruty by ma čakali, s čím všetkým by som sa musel potýkať a možno i ťažko vyrovnávať...

Ak to nie je tajomstvo, čo vás do tejto funkcie priviedlo?
- Tajomstvo to určite nie je. Všetko je jedna veľká náhoda. (Či skôr osud?) A tá chcela, aby prezident oslovil svoju známu, ktorej dôveruje, a požiadal ju, aby mu odporučila niekoho za hovorcu. Keďže táto pani dôverovala zasa mne, navrhla ma. Stretol som sa s prezidentom a dlhšie sme sa rozprávali. A ja som začal uvažovať, že môžem prispieť k dobrej veci. Predtým som sa mnohých pýtal, či mám ponuku prijať. Proti bolo len desať percent.

Poéziu v súčasnosti nepíšete. Viem však, že si predsa len dokážete nájsť čas na tvorbu v oblasti literatúry faktu. A napriek všetkému som presvedčený, že zužitkujete i nevšedné podnety z vašej terajšej práce...
- Čas na svoje písanie takmer nemám. Práca je náročná, vyžaduje si celého človeka, ktorý nemá sviatok ani piatok. Ak si nejakú chvíľu nájdem, snažím sa dokončiť to, čo mám dávno rozpracované. Ide to však ťažko a veľmi pomaly. Robím to na úkor voľného času, rodiny a odpočinku. Nesťažujem si, keby som nechcel, nerobil by som to, ale vyžaduje si to veľa námahy a odriekania. Či mi práca po boku prezidenta prináša nezvyčajné podnety? Niekedy áno, ale často aj nie. Neraz mi prináša i sklamanie a rôzne nepríjemnosti. Ťažko povedať, čoho je viac a čoho menej. Verím, že ako básnik a spisovateľ literatúry faktu raz všetko dobré i zlé zužitkujem. Nikdy neviete, kedy sa čo na vás nalepí, spisovateľ je ako špongia, ktorá sa celý život napíja. Čím viac má spisovateľ nažitého, tým je jeho tvorba pravdivejšia a isto i zaujímavejšia.

Dlho sa venujete literárnemu spracovaniu udalostí 17. novembra 1939, kedy boli zatvorené české vysoké školy a 1200 študentov odvlečených do koncentračného tábora Sachsenhausen. Prečo? A ako vás pamätníci vnímali a vnímajú aj v súvislosti s tým, že sa o ich spomienky zaujíma Slovák?
- Spomínal som, že všetko je náhoda, osud. Osud ma priviedol aj k udalostiam 17. novembra 1939. Pracoval som v denníku Smena, kde sa pri každom výročí písali rôzne oslavné články. Vždy sa mi to protivilo, ako aj to, keď kolegovia opisovali brožúrky, knihy, prípadne články, ktoré vyšli pred rokom. Téma ma zaujala a rozhodol som sa, že nájdem jedného, dvoch pamätníkov, ktorých vyspovedám. Nestačilo mi to, hľadal som ďalších a ďalších. Napísal som článok, jeden, druhý, tretí, neskôr celý seriál. Výsledkom pätnásťročného pátrania sú tri knihy a na ďalšiu sa chystám. Pomerne rýchlo som si získal dôveru bývalých študentov, vtedy už starých pánov, a oni mi postupne otvárali nielen dvere, ale i srdce. Škoda, že v čase, keď som začal za nimi chodiť, veľa ich už nežilo a dnes zostala pamätníkov iba malá hŕstka. Nájsť ich bola malá detektívka a raz by stálo za to napísať knihu aj o tom. Mysleli si, že za nimi príde Čech a ešte k tomu v ich veku. A zrazu sa objavil mladý človek, ktorý na nich prehovoril po slovensky. Boli prekvapení, ale keď videli môj zápal, serióznosť a znalosť problematiky, potešilo ich to. S mnohými som sa spriatelil.

Tieto udalosti majú pre české a československé dejiny zásadný význam, napokon práve ich pripomenutie odštartovalo i zmeny roku 1989, napriek tomu však o nich česká verejnosť priveľa nevie. Kde vidíte príčinu?
- Tých je viac... Aj keď sa v bývalom režime 17. november oslavoval ako Medzinárodný deň študentstva, veľa sme o tomto sviatku nevedeli. Strana a vláda nemali o to záujem. Prekážalo im, že veľa tých, ktorí pred šesťdesiatimi rokmi vytvorili Medzinárodný deň študentstva, emigrovalo buď v roku 1948, alebo o dvadsať rokov neskôr. A mnohí, ktorí trpeli v koncentračnom tábore, boli v päťdesiatych rokoch odvlečení do Jáchymova či iných táborov nútených prác. A druhá vec: bývalý režim mladým nikdy neveril, bál sa ich revolty. Nakoniec sa nemýlil, študenti ho sklamali v šesťdesiatom ôsmom i osemdesiatom deviatom. Verejnosť (nielen česká, ale i slovenská) o histórii 17. novembra 1939 veľa nevie aj preto, lebo Nemci pred koncom vojny všetko zničili a to málo, čo ešte ostalo, zlikvidovala komunistická mašinéria v päťdesiatych rokoch. V archívoch toho historici veľa nenašli a do terénu hľadať posledných pamätníkov sa im veľmi nechcelo. Klasickí historici neboli na to ani zvyknutí a metóda oral history v tom čase ako vedná disciplína neexistovala. Keď som sa ja do nej pustil, vôbec som netušil, že na Západe niečo také vzniká. Ja som to robil intuitívne a zo zápalom. Do jednej z kníh o udalostiach 17. novembra 1939 som napísal: "Mojím archívom je ľudská pamäť, pre ktorú našťastie neplatia výpožičné hodiny." Som rád, že práve ja som mal dostatok síl nájsť v hodine dvanástej posledných pamätníkov a vyspovedať ich.

Široký diapazón vašich textov siaha od oficiálnych komuniké, cez nepatetickú, avšak pôsobivú literatúru faktu, až po najintímnejšie básnické výpovede. Čo chcete do sveta vykričať poéziou, existuje niečo ako vaše básnické krédo?
- Poéziou nechcem nič vykričať, na to je príliš krehká. Chcem ňou pomenovať, čo cítim a čo si myslím, vlastne hľadám ňou svoju pravdu. Ináč nejaké kréda, ktorými ľudia pričasto zakrývajú svoje nedostatky, nemám rád, vlastné krédo si nosí každý v sebe a nemusí o ňom hovoriť nahlas. Krédom je napríklad to, ako žijeme a ako sa správame.

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah