TRINÁSTKY

Celú svoju rodinu - mamu, staršieho brata a sestru - má dosiaľ v Prešove, narodila sa tam a vychodila základnú školu. "Keď som si to spätne analyzovala, tak som zistila, že prvých trinásť rokov svojho života som strávila v Prešove, za nimi nasledovalo trinásť rokov v Košiciach, kam som odišla na konzervatórium - a teraz neviem, či ma ďalších trinásť nečaká aj tu, v Prahe. Som veľmi poverčivý človek, tak uvidím, či vydržím aj tu. Zatiaľ sa mi v Prahe veľmi páči."

HEREČKOU Z DONÚTENIA

V ôsmej triede, pol roka pred ukončením základnej školy, bola už, ako vynikajúca žiačka, jednotkárka, prijatá na gymnázium. Jej mama si vtedy v novinách prečítala inzerát, že sa v Košiciach na konzervatóriu prvýkrát otvára hudobno-dramatický odbor, muzikál, a naliehala na ňu, aby sa na tie skúšky išla pozrieť. "Veľmi nerada a otrávene som ju poslúchla. A čo čert nechcel - vybrali ma! No a dnes, keď si predstavím, že by som robila niečo iné, tak sa asi zbláznim! Ja toto svoje povolanie milujem až nenormálne. Moja mama asi naozaj najlepšie vedela, aké zrniečko dostali do vienka jej deti, ako zapracovala genetika, čo sa zdedilo, a čo nie. Moja mama je perfektná - je to asi najlepšia mama na svete. Keďže nás vychovávala sama, strašne na nás lipne. Je však liberál, nenúti nás, aby sme žili jej život, ale pomáha nám žiť svoj vlastný život. Ako hovorí aj °Beďko° (režisér Jozef Bednárik, pozn. red.) - Mamička a režisér majú vždycky pravdu... Takže aj tá moja urobila dobre, že ma tam donútila ísť."

MAMINA CICKA

Na konzervatórium do Košíc odchádzala veľmi nerada, a skutočne len preto, že si to priala jej mama. "Mala som odpor voči tej škole, učila som sa síce, ako vždy, na samé jednotky, ale len kvôli mame. Mňa tá škola vôbec nebrala a nepáčilo sa mi tam. Ten odpor bol hlavne kvôli tomu, že z nás troch detí som ja najmladšia a najrozmaznanejšia, som mamina cicka. Veľmi si ma na seba naviazala - no a ísť od nej do Košíc do internátu, to bolo pre mňa niečo strašné. Zobudiť sa ráno bez maminho úžasného kakaa a perfektnej vianočky... bŕ, príšerné." Trvalo veľmi dlho, než si zvykla - odpor voči škole ju prešiel až vo štvrtom ročníku. "A potom ma to už chytilo a nepustilo."

ČO VY TU CHCETE?

Po šiestich rokoch štúdia na konzervatóriu sa na vysokú školu nechystala - hrala v divadle od druhého ročníka a od štvrtého už tam mala angažmán. Ale znovu zasiahla mama so svojím prianím, aby všetky jej deti mali vysokoškolské vzdelanie. "Darmo som ju presviedčala, že umelecký smer je iný, že som šesť rokov niečo študovala, tak prečo by som sa tomu istému mala venovať znovu ešte ďalších štyri alebo päť rokov, keď ja to už mám v malíčku. Študovať teóriu herectva a robiť v škole etudky. Veď ja už päť rokov hrám v divadle a tri roky mám stály angažmán! Sestra stavbárka to má iné, stále si môže rozširovať svoj záber, ale herec potrebuje už len prax, mať možnosť hrať, spievať. U mamy som s tým ale nepochodila, a tak som na skúšky na vysokú školu predsa len išla."

Po šiestich dňoch talentových skúšok, ktoré všetky urobila, si ju zavolala Božidara Turzonovová a vysvetlila jej, že pre jej vlastné dobro ju na školu nevezme. "Povedala mi: Vanda, čo vy tu chcete, veď vy ste hotový človek! Keď vidím, čo všetko už máte za sebou a čo všetko už viete, tak nechoďte do školy, ale do divadla, a hrajte, hrajte a hrajte. Veď vy dokonca máte angažmán, a to v dobe, keď z divadiel vyhadzujú ľudí..." A tak je Vanda Konečná doteraz vďačná pani Turzonovovej, že ju na vysokú školu nevzala. "Urobila veľmi dobre, lebo v živote by som si nezahrala také roly ako za tých päť rokov v Košiciach a v Bratislave. Študovala by som a nehrala. Nepoznala by som Béďu, s ktorým som robila Sweet Charity, Olivera Twista a ďalšie veci - som veľmi šťastná, že som pani Turzonovovú počúvla."

TYP AKO ONA

Vanda Konečná začala hrať v divadle ako pätnásťročná, keď režisér Gertler, ktorý učil na konzervatóriu hlavný predmet, hľadal taký typ, ako bola ona. "A potom už išla jedna hra za druhou a po štvrtom ročníku som dostala angažmán. Robila som si potom ešte piaty a šiesty ročník - ale už som bola v angažmán. Nikdy som nemala dvojku na vysvedčení, vždy som sa učila na samé jednotky, ale som rada, že ma pani Turzonovová poslala späť do divadla hrať, nie v škole robiť etudky... Mama mi ale nevie zabudnúť, že nemám vysokú školu. V starobe si preto ešte urobím univerzitu tretieho veku, aby mohla spokojne umrieť, že všetky jej deti majú vysokú školu..."

Čo sa týka štúdia, učenia sa, Vanda Konečná tvrdí o sebe, že nie je lenivá, skôr pohodlná. "Ale keď sa zahryznem do nejakej práce, tak ako typický Kozorožec som strašne, až chorobne a chronicky pracovitá. A na druhej strane mám rada luxus, pohodlie. Ja celý rok makám ako fretka, ale v lete si vždy poviem dosť, koniec, potrebujem prázdniny. Dávam si záležať na lete."

NAMIESTO KONKURZU DOVOLENKA

Keď sa robil v Bratislave konkurz do muzikálu Mníšky, tak išla len na raňajšie "pohybovky", a na popoludňajšie už nie - dala prednosť moru, kam sa chystala s kamarátkou. "A potom mi do Talianska prišla °textovka°, že ma režisér vybral a ide sa skúšať. Poznal ma už z Košíc, robil so mnou Olivera Twista i Žobrácku operu - a teraz potreboval špičkárku, klasikárku, a ja som vedela dobre špičky i klasiku, tak ma obsadil do roly, kde sa špičkuje."

NEOFICIÁLNA KRÁĽOVNÁ

V muzikále Mnišky v Bratislave bola dva roky, keď prišla ponuka z Prahy. "Janko Ďurovčík mi povedal, že ide robiť Pomádu. Urobila som konkurz a potom som celý pol rok pracovala na sto percent - každý večer som vystupovala." Jej výkon vysoko hodnotili rôzne časopisy, v Story to bola napríklad táto správa: "Pri nedávnej premiére muzikálu Pomáda v pražskom divadle Pyramida na seba strhla pozornosť dvadsaťosemročná Slovenka. Zaspievala dohromady len dvakrát, ale s takým výrazom a nasadením, že sa stala neoficiálnou kráľovnou večera..."

MERCEDES

Potom ju v Prahe čakala ďalšia krásna rola, a to Mercedes, v novom, pôvodnom českom muzikáli Monte Cristo.

Cíti sa tam veľmi dobre i preto, že tento muzikál má stopercentnú produkciu, osvedčenú už z Drakulu, a nemôže dôjsť k takému finančnému lapsusu, ako stal na Pomáde. "Keď sa potom obnovila Pomáda, tak ma už z °Monte° nepustili. Asi vedia prečo, lebo som tu dosť vyťažená." Má tam teda zázemie a určitú istotu. "Pokiaľ viem, tak dva-tri roky sa Monte Cristo ešte bude hrať, tak by som tu chcela zakotviť. Pretože Praha je Praha... Sme veľké kamarátky, máme sa rady. Myslím si, že toto mesto je pre mňa veľkým prínosom, i čo sa týka povolania, ale i po tej ľudskej stránke. Bratislava, kde som hrala naposledy v Mníškach, i keď je tiež veľkomestom, je podstatne iná." V Prahe je nielen väčšie súkromie, ale ľudia sa v konkurencii, ktorá tu vládne, snažia ísť za svojím cieľom a nemajú čas sa vŕtať v súkromí iných. "To, kvôli čomu som sa rozhodla pre Prahu, je môj umelecký svet. Lákadlom bola Pomáda, prišla som vlastne za ňou. Potom som išla na konkurz Monte Crista, a vyšlo to, aj keď mi vtedy na tom až tak veľmi nezáležalo, lebo som mala prácu."

Muzikál Monte Cristo kladie umelecky vyššie než Pomádu. "Tá bola teenagerským muzikálom pre mladých a pre mňa tam bol lákadlom rock and roll, tanec. Preto som do toho šla. Vyhovuje mi zmena. Keď som bola v štátnom divadle, hrala som každý večer niečo iné: činohru, muzikál, tanečné predstavenia, takže som zvyknutá repertoár meniť. Ja som študovala tento odbor preto, lebo sú v ňom tri zložky: v muzikáli je treba vedieť tancovať, spievať i hrať. Tento odbor dáva väčší, širší priestor na realizáciu. A preto ma baví. Občas si idem zatancovať a spievam ešte iné veci. Som dosť energický človek, stále ma láka niečo nové. Teraz som tu a veľmi ma to uspokojuje. A tým, že nehrám každý deň, sa mi °Monte° neobohrá... "

NIKDY NEHOVORÍ NIKDY

Na muzikál Mníšky v Bratislave jej čas už nezostáva. "Je to predsa len ďaleko. A ja nie som schopná aj odšoférovať cestu, aj odohrať predstavenie. Buď jedno, alebo druhé, nedokážem to skĺbiť, ja chcem podať maximálny výkon. Myslím si, že teraz ani nemá cenu sa nejako vracať, zaradiť spiatočku. Pokiaľ budem mať možnosť, tak budem tu. Ale nezavrhujem ani inú možnosť, pretože ja nikdy nehovorím nikdy..."

Energiu, ktorú potrebuje na svoje náročné povolanie, získava z oddychu a dobrých ľudí. "Mám rada svoju samotu, svoj luxus, a tam čerpám zdravie, oddych. A tú vnútornú energiu, ten tlak, to zas získavam z dobrých ľudí. Mám úzky okruh svojich blízkych priateľov, v podstate by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky, ale to absolútne stačí. A práve títo ľudia mi dávajú energiu. Môžeme spolu aj mlčať, a je to plnohodnotné ticho - to je tá najvyššia úroveň priateľstva." Veľmi veľa jej dáva aj príroda: aspoň raz za týždeň, keď má voľno, si zájde do Ďáblického lesa, do botanickej záhrady, Průhonického parku alebo do obory Hviezda.

"Som veľmi impulzívny človek a dávam na intuíciu. Nerada plánujem, takže neviem, čo bude zajtra, a ani ma to veľmi nezaujíma, skôr sa sústredím na dnešok. A vlastne je to najlepšia príprava na zajtra..."