S letom prišlo aj tradičné obdobie rozjímania o vzťahu Slovenska a Slovákov v zahraničí (o vzťahu štátu k svojim príbuzenským menšinám, ako sa hovorí v európskom politickom žargóne). Jednoducho o slovensko-slovenských vzťahoch. Neviete, prečo je práve toto obdobie tradičné? Nečudujem sa, svedčí to totiž o pozornosti, ktorú spoločnosť na Slovensku dvom miliónom krajanov venuje - o pozornosti naozaj neporovnateľnej so záujmom o túto problematiku v susednom Maďarsku, Poľsku, ale aj v Česku. Trochu márne sú potom ponosy na výkonnosť iných zahraničných lobby v porovnaní s tou slovenskou...

Teda najprv pripomenutie, prečo je začiatok leta vždy časom hodnotenia situácie v slovenskom svete. Predovšetkým sa to odvíja od skutočnosti, že 5. júl, Sviatok svätého Cyrila a Metoda, vyhlásila Národná rada SR aj za pamätný Deň zahraničných Slovákov. Touto symbolikou sa nechali inšpirovať organizátori tradičných Dní zahraničných Slovákov v Slovenskej republike a v rámci nich Stálej konferencie "Slovenská republika a zahraniční Slováci". Práve z tohto fóra vychádzali vždy najzásadnejšie podnety pre ďalšie smerovanie štátnej politiky, často prepočuté...

V tomto roku vláda nedokázala nájsť prostriedky na prefinancovanie Dní a Stálej konferencie, konal sa iba skromnejší Okrúhly stôl, zorganizovaný Svetovým združením Slovákov v zahraničí (podrobnejšie na str. 6). Už to o čomsi svedčí, rovnako ako (ne)účasť oficialít na rokovaní. Vari prvýkrát chýbal akýkoľvek člen vlády, prítomný bol zástupca prezidentskej kancelárie a jeden (!) poslanec Smeru, tieňový minister kultúry Dušan Čaplovič. A podpredsedníčka SNS Anna Belousovová. Splnomocnenkyňu vlády pre zahraničných Slovákov a ďalších počítam skôr medzi organizátorov a odborníkov, než medzi výsostne politickú reprezentáciu. V neposlednom rade pocity účastníkov musela ovplyvniť aj účasť médií - napríklad jediný televízny štáb dorazil z Maďarska. A tiež - možno predovšetkým - skutočnosť, že práve v Národnej rade SR prerokúvaný Zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí bol pripravený podľa hesla "o nás bez nás". Niekoľkí zástupcovia Slovákov v zahraničí vrátane autora týchto riadkov boli síce prizvaní do medzirezortnej komisie, tá však pripravovala úplne iný návrh, ktorý neskôr politici zhodili zo stola. Konečná verzia sa už upiekla bez akýchkoľvek konzultácií a z veľkej časti proti názorom medzirezortnej komisie.

Samozrejme, aj tak zákon prináša pozitíva. Zosúlaďuje úpravu s normami EÚ, prináša zjednotenie dosiaľ rozdrobenej politiky voči Slovákom v zahraničí do pôsobnosti jednej inštitúcie, mení už prekonaný režim preukazov zahraničného Slováka a zavádza osvedčenia pre Slovákov z krajín mimo Únie. Pozitívne je tiež nové chápanie Slovákov v zahraničí, viac zohľadňujúce novodobé migračné pohyby za prácou či štúdiom. Okrem tohto zákona došlo k pozitívnym posunom v oblasti volebného práva - zavedenie možnosti, aby občania SR volili aj v zahranićí korešpondenčnou formou.

Určité posuny by boli žiaduce v oblasti nadobúdania občianstva či nehnuteľností krajanmi, otázky víz a správnych poplatkov pri prekračovaní hraníc a v ďalších oblastiach. Ukotviť by bolo dobré aj zriadenie stálej komisie pre Slovákov v zahraničí v Národnej rade SR, a to aj so zastúpením predstaviteľov krajanských organizácií a inštitúcií.

Za negatívum asi treba označiť, že vláda odmietla zriadenie Úradu pre zahraničných Slovákov a celú problematiku má koordinovať Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov pri Úrade vlády. Tu ide jednak o váhu a prestíž problematiky, ale aj o samostatnú kapitolu v štátnom rozpočte. No a jednoznačnou prehrou je, že zákon nevytvára dostatočné predpoklady na zvýšenie finančnej i inej podpory problematiky, predovšetkým príslušných grantových programov. A už vôbec nie garancie v tomto smere, aké sa pôvodne navrhovali.

Ak sa hovorilo o finančnej podpore projektov, ktoré monohokrát prezentujú slovenskú kultúru v zahraničí mnohonásobne účinnejšie a lacnejśie, než by to dokázal štát, často sa poukazovalo na nepomer s úrovňou financovania aktivít národnostných menšín na Slovensku. V tom však treba byť opatrný, ide o celkom inú kategóriu a každý štát je zodpovedný najmä za podporu svojich občanov na svojom území, teda aj svojich menšín. S čím však možno porovnávať smelo, to je krajanská politika iných krajín. Regionálna komparácia je v tomto smere žalostná. Ak Anna Belousovová hovorila, že treba podporovať Slovákov v Maďarsku či Rumunsku, lebo nie sú dotovaní krajinami, v ktorých žijú, mala pravdu iba v prvej časti. Treba ich podporovať. Avšak aj z práve opačného dôvodu: je totiž hanba, ako málo na nich ich "stará vlasť" pamätá v porovnaní s domovinou súčasnou.

Okrem výšky grantov je vo všeobecnosti problematická ich štruktúra (iba málo prostriedkov ide na aktivity schopné osloviť mladých, využívajúce moderné médiá a podobne) a najmä administrácia. Veď ministerstvo kultúry dodnes nevystavilo ani všetky zmluvy na rok 2004. To je bezprecedentná situácia, lebo pri normálnom fungovaní by mali byť už nielen na papieri, ale aj na účtoch granty na rok nasledujúci, teda 2005! Meškanie je viac než ročné a dôvod nevidno. Podobne Slovensko dosiaľ nedodržiava na rozdiel od druhej strany ani medzivládnu dohodu, ktorú uzavrelo s Maďarskou republikou o vzájomnej podpore národnostných menšín. Jedným smerom prostriedky prúdia, druhým nie - napriek prísľubom a trápnej medzinárodnej blamáži. Tento stav treba naozaj bezodkladne zmeniť a systém medzivládnych dohôd rozšíriť aj na iné krajiny, na prvom mieste na Česko.

Tretina Slovákov žije za hranicami Slovenska, vytvárajú veľkú časť národnej kultúry, majú potenciál pomáhať pri propagácii, lobingu, ekonomickom prenikaní... Zatiaľ sa však zdá, že sú naozaj v každom zmysle za hranicou - záujmu i hracej plochy. Jednoducho v ofsajde.

VLADIMÍR SKALSKÝ

---

Zpět na obsah