Publicistika

V posledných storočiach má ľudská potreba súdržnosti a skupinového stotožnenia najmä podobu národného cítenia. Väčšina národov stepaných a zachovaných v dôsledku krížom-krážom sa prepletajúcich príčin, ktoré mali ďalšie príčiny, chápe svoje jestvovanie ako samozrejmú sudbu. Veľké národy majú túto ilúziu neotrasiteľnú. Mýtov nepoškvrneného počatia a historického poslania sa tak ľahko nevzdávajú - sú to korene, ktoré ich živia. "Korzika. Malý ostrov, ktorý urobil Francúzsko veľkým," povie Márius v Bedároch Victora Huga. "Francúzsko nepotrebuje nijakú Korziku, aby bolo veľké. Francúzsko je veľké, pretože je Francúzsko," odvetí Enjorlas.

Malé národy nemôžu tak ľahko podľahnúť tejto sugescii samozrejmosti danej od boha či prírody. Ich bytie ako samozrejmé vnímané nebolo. Nemuseli sa ani vyvražďovať, vysídľovať alebo asimilovať. Stačilo spochybniť či odmietnuť ich existenciu ako takú, alebo ju neakceptovať. "Ach, jaké štěstí být synem velikého národa! Sami, jak je vidět, nemají ani tušení o existenci nějakých Čechů, ale o nás předpokládají se vší samozřejmostí, že se vyznáme v jejich politických záležitostech a v jejich dějinách," horekuje v Paríži podnikateľ Born v Neffovom románe Císařské fialky.

Načo sme?

Malé národy žijúce v zajatí strachu zo zániku hľadali zdôvodnenie zmyslu svojho bytia. Podobne ako veľké začali sa oháňať stredovekými svätými a kráľmi, súperili s ostatnými pri získavaní nerozhodnutých duší, lebo príslušnosť k národu bola v tomto konkurenčnom boji aj otázkou voľby. Český národný hriešnik, novinár Hubert Schauer, si položil aj otázku, či by Česi neprospeli ľudstvu viac, keby svoju duchovnú energiu spojili s kultúrou veľkého národa (nemeckého), ktorá je na omnoho vyššej úrovni, a či stojí námaha vynaložená na znovuzrodenie českého národa zato. Veď už Palacký hovoril o probléme predať 600 výtlačkov dobrej knižky v češtine. Ak sa kniha mala dostať k širšiemu okruhu odberateľov, bolo nutné písať po nemecky. Ale asimilácia do iného národa nie je taká ľahká, ako by sa na prvý pohľad zdalo. A nie každý malý národ mal možnosť asimilovať sa do väčšieho národa, ktorého kultúra by pôsobila atraktívne. Slovákov liečilo z komplexov malého národa vedomie príslušnosti k veľkému slovanskému národu. Vôbec nie je náhodné, že Šafárik a Kollár, najväčší propagátori panslavizmu, tej nočnej mory uhorských vlád, pochádzali zo Slovenska.

Prevziať cudzie tradície a jazyk, aj keby boli blízke, vyžaduje dlhý čas, ak má splynutie prebehnúť evolučne. Vynútená asimilácia sa míňa účinkom. A aj taká dobrovoľná, z rozumu, môže viesť k rozčarovaniu a hlbokému sklamaniu z "nového" národa. Bez pocitu zakorenenia sa ťažko integruje v novej spoločnosti. "Korene sú niečo, čoho sa nikdy nezbavím. Mám to Slovensko radšej. Už nikdy nebudem mať takých kamarátov ako na Slovensku, v nijakom jazyku sa nedokážem vyjadriť tak ako v slovenčine," hovorí dnes náš známy svetoobčan Fedor Gál (Život, 10/2003).

To, že niektoré národy zostali malé, sa im v historickom vývoji jednoducho prihodilo a všetky asimilačné alebo integračné predstavy sa ukázali koncom 19. storočia ako neživotaschopné. Keďže bolo potrebné nejako zdôvodniť tento fakt, podoprel sa morálne. Romantici vybásnili malé holubičie národy milujúce mier a slobodu, ktoré prispievajú k obrode ľudstva. Malým národom však bránila v ich agresívnych chúťkach iba nedostatočná veľkosť, a nie morálne pohnútky. Dôkazom toho je, že len čo dostal nejaký z nich príležitosť ovládať národ ešte menší, v tej chvíli ho postihli všetky maniere veľkých národov, na ktoré predtým tak reptal.

Aj Tomáš Masaryk ponúkal malému národu morálnu veľkosť. Hlavnou stratégiou malo byť zapojenie sa malého národa do svetových humanitných smerovaní, riešenie svojich problémov ako svetových, spájanie sa s inými národmi, posilňovanie autority nadnárodných inštitúcií a rodiacej sa Spoločnosti národov. Brániť sa prácou, víťaziť prevahou ducha a "stát v pravdě, kterou celý svět může vidět".

Jeho syn Jan už nezdieľal otcov optimizmus. Vravieval, že to, čo povie na Valnom zhromaždení OSN, nemá "větší váhu než řečnické cvičení nějakého sextána. Když tak poslouchám delegáty malých národů na mezinárodních konferencích, připadá mi to pokaždé tak trochu jako Žebrácka opera".

Na úlohu malých národov možno mať dnes dvojaký pohľad. Prvý súvisí s nihilistickou filozofiou nezmyselnosti celého vesmíru a rezignuje na ich miesto v ľudskej spoločnosti, veď - pochopiteľne - aj tak zaniknú. Druhý nadväzuje na doterajší romantizmus korigovaný určitým pokrokom v ľudskom poznaní. Malé národy nie sú z tohto hľadiska historickou záťažou ľudstva, ale odpoveďou na zložitosť podmienok, v ktorých sa uskutočňuje náš príbeh. Kultúrna a jazyková rozmanitosť ľudského sveta je väčšou zárukou jeho pretrvania.

Globalizácia a tribalizácia

O tom, že rôznorodosť bude naďalej zachovaná, svedčí aj prebiehajúci proces tribalizácie, ktorým je globalizácia sprevádzaná. (Slovenským ekvivalentom k latinskému tribus a anglickému tribe je slovo kmeň a označuje skupinu ľudí, ktorí sa hlásia k spoločnému pôvodu. Tribalizmus je taká forma sociálnej a politickej organizácie, ktorá existovala pred vznikom štátu. - pozn. red.) Začínajú sa oficiálne používať miestne dialekty (švajčiarska nemčina) a jazyky, ktoré sa ešte nedávno považovali iba za dialekty (katalánčina, bretónčina, baskičtina). (Tieto "malé jazyky" ochraňuje v EÚ aj Charta regionálnych či menšinových jazykov - pozn. red.) Komunikačné technológie, ktoré vedú k užším stykom so vzdialenejšími krajinami a národmi, podporujú zároveň separatizmus a pomáhajú rozvíjať kultúru menších etnických skupín. Od ekonomických teoretikov zaznievajú hlasy volajúce po potrebe znovuzískania lokálneho politického a ekonomického životného priestoru a transformácie globálnych systémov k miestnym úrovniam. Európa budúcnosti môže byť aj Európou malých kultúrne, duchovne a politicky svojprávnych, ale úzko spolupracujúcich regionálnych národov. Pocity národnej úzkosti potom už nemajú žiadny zmysel. Nezáleží predsa na tom, ako bol niektorý národ pomazaný v 19. storočí.

To všetko však ešte nesľubuje nijaký dobrý koniec. Nebude to znamenať, že každý národ je už za vodou a nezaručuje, že zvíťazí ten politicky korektnejší a morálnejší. Zachová sa najmä taký, ktorý pružnejšie odpovie budúcim nárokom a nezahľadí sa do svojich pár kilometrov štvorcových. Kultúrna zdatnosť, čiže schopnosť prežiť, malého národa sa prejaví tak, že hlásenie sa k nemu nebude prekážkou osobnej prosperity jeho príslušníkov, ale skôr jej stimulom. (Platí to, samozrejme, iba pri zachovaní aj istej populačnej zdatnosti.) Etnologickou kuriozitou sa nestane iba národ, ktorý si v nových podmienkach zachová vedomie, že národom je. Ak ho stratí, stratí sa aj národ, lebo ten nesídli v krvi, ale v hlavách. Rýchlo sa nájde iný suverénny národ alebo na národ sa formujúca etnická skupina, ktorá ho nahradí a zaplní vyprataný priestor. Pre budúcnosť platí, že zostane iba taký národ, ktorý nestratí chuť naďalej sa vymýšľať a bude prechádzať ustavičným národným obrodením, pravdaže, úplne iným ako v 19. storočí. Nová elita početnejšia od všetkých doterajších, ktorá vyrastá na počítačových hrách a internete a pre ktorú bude ovládanie cudzích jazykov samozrejmé, tak ako bolo kedysi pre Kollára a Štúra, môže prekvapiť renovovanou podobou národa. Ak natrvalo nezdrhne.

ŠTEFAN ČINČURA

---

Zpět na obsah