SLOVENSKÉ DOTYKY
 

O ÚTEKOCH A NÁVRATOCH

S Imrichom Kružliakom

Imrich Kružliak (1914) je intelektuál a doslova symbol Źslovenského exilu. Prešiel dlhou cestou cez SNP, Rádio ŹSlobodná Európa, Svetový kongres Slovákov či post poradcu Źprezidenta Michala Kováča. Je novinárom, esejistom, Źprekladateľom... a láskavým človekom.

Nedávno ste vydali knihu "Úteky z tiesne" s podtitulom "V tôni Źdvoch totalít". Hoci ide o historickú knihu, titul i podtitul Źmá veľa spoločného s vašou biografiou. S prvou totalitou ste Źsa stretli za vojnového slovenského štátu. V roku 1943 ste Źešte boli na krátky čas šéfom slovenskej tlače, v roku 1944 Źste vstúpili do SNP. To pôsobí ako veľký obrat - čo ste vtedy Źprežívali?

- Keď sa dívame na vývoj udalostí od roku 1938 očami Źmarxistickej historiografie, bol to "veľký obrat". Ale ani po ŹMníchove sa Slováci či Česi nestali "fašistami" len preto, že Źzakladatelia ČSR a jej spojenci - Francúzi a Angličania - ŹČeskoslovensko zradili a opustili. Bola to veľká kríza Źeurópskej demokracie, ktorá urýchlila nástup Hitlerovej Źtotality v strednej Európe. Aj opustení Slováci a Česi chceli Źďalej žiť a budovať svoj oklieštený štát. Vtedy išlo v prvom Źrade o to, ako prežiť.

Slováci dosiahli autonómiu až na jeseň 1938, to bol Źzákladný kameň česko-slovenskej otázky. Po autonómii, ktorú Źprivítali všetci Slováci, najmä mladá generácia, sme mysleli, Źže budeme môcť budovať svoj federatívny štát a že "druhá Źrepublika" nám dá novú príležitosť dokázať svoju Źštátopolitickú schopnosť, teraz už na podklade politického Źčesko-slovenského vyrovnania. Ale nový vývoj bol oveľa Źkomplikovanejší a dramatickejší. Celá stredná Európa sa ocitla Źpod Hitlerovým mocenským tlakom. A musela sa prispôsobovať Źnovej situácii. Hitlerova dobyvačnosť sa neuspokojila rozpadom ŹČesko-Slovenska. Po vojne s Poľskom sa rozpadla konštrukcia Źcelej povojnovej Európy po roku 1918. Hitlerove rýchle úspechy Źnačas oslepili Európu i svet. Spokojná mohla byť iba Hitlerova Źklika a maďarská iredenta. To poznačovalo aj zmýšľanie ŹSlovákov.

Otázka prežiť bola hlavným príkazom času najmä potom čo ŹHitler začal vojnu so Sovietskym zväzom. Nech nikoho nemýli, Źže na Slovensku bol Tuka, ktorý robil Hitlerovu politiku. Už ŹSalzburg (1940) ukázal, že Hitler ani cez Tuku a Hlinkovu Źgardu nezískal Slovákov. Vedeli a verili sme, že ako Napoleon Źaj Hitler si na Rusku vyláme zuby. To sme prežívali v sebe i Źna Slovensku. Aj ja. Lebo aj so Slovenským štátom sme chceli Źprežiť a zachrániť Slovensko.

V roku 1946 ste - hoci katolícky politik - viedli volebnú Źkampaň Demokratickej strany, vychádzajúcej skôr z Źevanjelického prostredia. Víťazstvo vo voľbách však nestačilo. ŹAko ste vnímali to, čo nasledovalo?

- V osudových časoch konfesionalizmus, na ktorý Slovensko Źdoplácalo po dlhé časy, ustupoval potrebám záchrany Slovenska. ŹKeby oslobodenie bolo prichádzalo zo západu alebo z juhu (z ŹTalianska a Balkánu) na čele s USA a Anglickom, bol by sa do Źpovstania hrnul celý slovenský národ na čele aj s Tisom. ŹStalina a komunizmu sa mnohí Slováci (aj komunisti) právom Źobávali. A keď sa s víťaziacim Sovietskym zväzom vracal ako ŹStalinov spojenec aj Beneš, ktorý až do smrti neuznával Źexistenciu slovenského národa, to u Slovákov vyvolávalo obavy Źa strach. Ukázali to už mnohé veci za SNP. Najmä vraždy, Źpartizánske rabovania, znásilňovania a podobne. Dávali cítiť, Źže tu prichádza nová "sovietska" civilizácia. Preto sme Źstavili všetko na voľby roku 1946, od ktorých sme očakávali Źzáchranu demokracie, slobody a západnej orientácie. Nemohli Źsme predpokladať, že by víťazní západní spojenci vydali ŹSovietom celú stredovýchodnú Európu. Tu sa pomýlil aj Źústupčivý Roosevelt. A pretože žiadam pravdu do dejín, plnú Źpravdu a nič iné ako pravdu, musím otvorene priznať, že tu Źsklamala aj česká demokracia na čele s Benešom. Nakoniec Źobeťou tejto politiky sa stali aj slovenskí demokrati.

Stretnutie s druhou totalitou viedlo k vášmu Ź"úteku z tiesne". Bolo to ľahké rozhodnutie?

- Bolo to ťažké rozhodnutie... Keby som vo väzení nezažil Źto, čo som zažil, a čo zažili aj iní, doslova týranie, mučenie Źa ukrutné príkoria, nikdy by som nebol opustil Slovensko. Od Źpovstania som zažil veci, že som myslel, že sa peklo vyrútilo Źna zem. Doslova sa splnilo to, čo už za vojny neraz hovoril ŹLaco Novomeský, čo mi za povstania v Banskej Bystrici Źpoznamenal Ján Šverma, že "sa nemáme na čo tešiť". To skúsili Źnielen ľudáci či demokrati, ale aj komunisti a partizáni. Ako Źbol peklom Hitlerov holocaust s plynovými pecami, takisto Źpeklom boli aj komunistické vyšetrovania, súdy a šibenice. A Źpritom bolo najviac úplne nevinných obetí. Komunizmus Źpotreboval permanentnú revolúciu. Bez nej sa nemohol udržať. ŹPreto nacizmus a komunizmus sú rovnako zločinné systémy, ktoré Źnemajú miesto v novej Európe.

V emigrácii ste pracovali v Slobodnej Európe i v celom rade Źkrajanských inštitúcií. Ako hodnotíte význam exilu Slovákov v Źzahraničí vôbec?

- Robím rozdiel medzi pojmami emigrácia a exil. Pre mňa Źje emigrácia vysťahovanie sa kamsi za chlebom. Starí americkí ŹSlováci odchádzali do americkej emigrácie. Šli tam za chlebom, Źhlavne za chlebom. My sme boli politickými utečencami, ktorí Źodchádzali do exilu bojovať za slobodu, demokraciu a ľudskosť.

Ak si bez amerických Slovákov len ťažko viem predstaviť Źnárodné oslobodenie Slovákov roku 1918, tak si bez tretieho Źslovenského exilu neviem predstaviť obnovu slovenskej Źštátnosti, samozrejme na demokratickej báze. Za túto štátnosť Źnebojoval len Svetový kongres Slovákov, ale za federáciu (čiže Źtiež štátnosť) bojovala aj Stála konferencia demokratických ŹSlovákov. Marxistická historiografia prácu exilu znehodnocuje Źa nová slovenská politika (odchovaná marxistickými dejinami) Źju nepozná. Napriek tomu už roku 1990 sa Slováci na čele s ŹAlexandrom Dubčekom ponáhľali do Toronta poďakovať kongresu za Źvykonanú prácu. To stačí.

Po roku 1989 ste sa vrátili do Bratislavy, hoci ešte stále Źžijete súčasne v Mníchove. Ako poradca ste pôsobili po boku Źprezidenta Kováča. Zažili ste chvíle, ktoré sa vám javili ako Źsatisfakcia za predchádzajúce obdobia dejín?

- Vrátil som sa už 12. decembra 1989. Bratislava ma Źnaplnila smutným obrazom schátralosti. Ale politicky som Źpocítil satisfakciu. Na hraniciach mi dali do pasu vízum len Źna 48 hodín. A že pobyt mi musí úrad potvrdiť pečiatkou. Nato Źsmelý Ľubo Feldek mi do pasu napísal "revolúcia pečiatky Źnepotrebuje". A pohraničným strážnikom som mal odkázať jeho Źodkaz: "S Kružliakom sa nám vrátil revolucionár. Toho púšťajte Źbez pečiatky..." Roky s prezidentom Michalom Kováčom patria k Źnajkrajším zážitkom po mojom návrate do vlasti. Bol to Źpresvedčený ochranca národnej a kresťanskej tradície. A slušný Źpredstaviteľ Slovenskej republiky.

Ste stále v kontakte s problematikou Slovákov v zahraničí. Ako Źsa pozeráte na úroveň spolupráce SR a krajanov?

- SR tu veľa zameškala. Ale veľa vecí tu poškodili aj ŹSlováci v zahraničí. Roku 1990 som bol predsedom Spolku Źslovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí a prvý kongres Źsme už vtedy usporiadali v Budapešti, aby sme dokumentovali, Źže uhorské dejiny sú aj našimi dejinami. Privítal to aj Źmaďarský prezident Árpád Göncz. Na tomto kongrese sme založili ŹÚniu spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov v Źzahraničí. Stretli sme sa o rok nato v Rumunsku (Nadľaku) a Źpotom v Juhoslávii. Bohužiaľ, ani táto činnosť sa od toho času Źneposunula vpred. Veľa záleží na ľuďoch. Vlastne na nich Źzáleží najviac. Politici mnohé zničili, neuvedomujú si, že v ŹSlovákoch v zahraničí majú veľký morálny a politický kapitál. ŹTu sa musí veľa zmeniť, ak sa ako vyspelý a kultúrne Źzodpovedný národ chceme udržať pred svetom.

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah