Korepetítorka a klaviristka Katarína Bachmannová

Činnosť korepetítora v operách či baletných predstaveniach je väčšine ľudí nie priveľmi známa. Ide najčastejšie o dirigenta či klaviristu, ktorý študuje so sólistami ich roly. Je už akousi tradíciou, že vo väčšine divadiel robí korepetítora muž. Jednou z mála výnimiek je Katarína Bachmannová, ktorá pôsobí v tomto povolaní už od roku 1972, keď začínala v Štátnom divadle v Košiciach a v roku 1986 ju angažovali do Národného divadla v Prahe.

Hudobný talent najskôr zdedila po mame, ktorá bola vychovávaná v kláštore v Moravskej Třebovej a krásne hrala na klavíri. Predkovia Kataríny mali na tie časy charakteristicky zmiešaný rakúsko-uhorský pôvod. Starý otec sa narodil v Rakúsku, jeho mamička v Dubrovníku, otec v Oravici v rumunskom Banáte. Starého otca preveľovali do rôznych častí monarchie. Jeden čas pracoval ako lesný inžinier pri Trenčíne a veľmi si obľúbil slovenskú mentalitu. Mama síce pochádzala z Vranova, ale jej rodina tiež dlhý čas pôsobila v Maďarsku. Takže naozaj národnostný prepletenec...

"Obaja moji rodičia mali silné sociálne cítenie," spomína Katarína Bachmannová. "Památám sa, že mamička vždy na Vianoce rozdávala v Michalovciach cukor a múku, ktorú sme rozvážali na sánkach tým potrebnejším. Učila tiež deti z chodobných rodín po nemecky a snažila sa ich kultivovať. Zbierala aj ľudové piesne, ktoré sme spievali. Pochádzam z trojjazyčnej rodiny a aj my, deti, sme sa naučili nielen po slovensky, ale aj po maďarsky a po nemecky."

Mama vycítila, že malá Katka má hudobný talent a tak ju učila od troch rokov hrať na klavíri. Už štvorročná spolu so staršou sestrou vystupovala na koncerte. Rodičia vo svojich potomkoch systematicky pestovali lásku k umeniu. "Pamätám sa, že raz, keď sa otecko vrátil z Prahy, mala som asi štyri roky, ma v noci vytiahli z postele a nadšene mi púšťali 'La Traviattu', nahrávku ktorej priniesol. A najväčšou odmenou pre nás bolo, že sme išli na koncert do Humenného..." Katka sa odmalička veľmi rada predvádzala - v ôsmich rokoch vyhrala detskú hudobnú súťaž a rodičia sa rozhodli dať ju do Ľudovej školy umenia v Košiciach. Bolo pre ňu normálne, že vyhrávala všetky súťaže i keď trochu závidela deťom, ktoré mohli športovať či liezť po stromoch. Musela si však dávať na ruky pozor...

"Keď som mala tak osem rokov, prišiel do Michaloviec hudobník, ktorý tu mal cez leto hrať na husľových koncertoch," znovu zaspomínala Katarína. "Prišiel sa do ľudovej školy spýtať, kto by ho mohol sprevádzať na klavíri a poradili mu moju sestru. Prišiel k nám a mne to moja ctižiadostivosť nedala, a tak som ho napokon sprevádzala ja. Keď odchádzal, priniesol pre mňa napísanú skladbu a sľúbil, že keď raz budem mať koncert a uvidím v prvom rade kyticu ruží, tak tá bude od neho. A prešlo pár rokov a ja som v súťaži Rubinsteinova kytica v Bratislave získala druhé miesto a v prvom rade vskutku ležala kytica bielych ruží..."

Nastúpila na konzervatórium v Košiciach a školu, ako sama hovorí, brala trochu na ľahkú váhu - zaujímalo ju skôr divadlo. Pred maturitou však opäť zafungovala jej ctižiadostivosť a rýchlo všetko dohnala. "Mala som veľký talent," dodáva k tomu. "Keď predo mňa dali noty, zahrala som všetko a to mi zostalo dodnes. Ak sa mení pred koncertom repertoár a ja tie veci vidím po prvý raz, zahrám ich bez problémov. Je to samozrejme dvojsečná zbraň, lebo človek zľavuje z cvičenia, bez ktorého to tiež nejde."

Keď uvažovala o kariére, rozhodla sa neísť priveľmi zodpovednou dráhou sólistky. Chvíľu rozmýšľala o balete, ktorému sa ako dieťa tiež venovala, ale nebolo to ono. V košickom divadle v tom čase hľadali korepetítora, ktorého tam až dovtedy nemali, a tak to skúsila. Získavala prax v profesii, ktorá sa u nás nikde neučí, najmä od tamojších dirigentov. Začalo ju to naozaj baviť i keď ide o dosť náročnú prácu. Korepetítor musí rozpoznať, čo je dôležité, musí poznať celú partitúru a tiež, čo práve orchester hrá. Dvadsaťsedem rokov, čo strávila v tejto umeleckej profesii, to bola najmä obrovská skúsenosť, zaplatená tým, že nemala takmer žiadnu voľnú sobotu či nedeľu. Zoznámila sa však s množstvom vynikajúcich sólistov a tiež technikou spevu. Stretla sa s výbornými režisérmi, výtvarníkmi, kostymérmi i dirigentami. "Od každého som si niečo vzala," zamýšľa sa. "Veď sa správne hovorí, že opera je najdokonalejšie dielo."

V roku 1982 sa v divadle objavil ako mladý študent operný spevák Štefan Margita. Začali spolu robiť koncerty, keďže boli zjavne naladení na jednu strunu. "Je to veľmi pracovitý človek. Keď sa v lete ľudia chodili kúpať, my sme usilovne cvičili na koncert alebo sme sa celý rok venovali jeho príprave na Pražskú jar." Spolupracujú podnes. A bol to on, ktorý ju upozornil na konkurz do pražského Národného divadla. V roku 1986 tam nastúpila ako korepetítorka.

V roku 1986 je ponúkli, či by nešla do Kráľovskej opery do Bruselu pomôcť naštudovať Janáčkovu "Jenůfu". "Musela som to zvládnuť naštudovať doslova za pár dní a zažila som tam nádherných šesť týždňov. Od roku 1988 som začala chodiť aj na medzinárodné interpretačné kurzy do Piešťan, kde som sa stretávala s mladými talentovanými ľuďmi. Napokon i s komunitou slovenských spevákov, ktorí neskôr zakotvili v Prahe a dodnes tu pôsobia."

V roku 1991 začala Katarína Bachmannová učiť na čiastočný úväzok na Akadémii múzických umení ako odborná asistentka a so svojimi zverencami chodila aj na najrôznejšie medzinárodné súťaže. Bolo to náročné skĺbiť všetko aj s divadlom a zahraničnými korepetíciami, tak sa napokon rozhodla divadlo opustiť a venovať sa len pedagogickej činnosti. Vlani si urobila docentúru.

"A zrazu som zistila, že je život aj o niečom inom, ako len o práci. Objavila som, že existujú i iné hodnoty, napríklad príroda. Pomáhať ľuďom, ktorí majú talent, ma však baví a teší. Aj preto som na nich prísna a náročná. To aby nepoľavili a nestagnovali. I ja mám v povahe ďalej sa učiť, vzdelávať. Tiež stále koncertujem..." Katarína Bachmannová je rozhodnutá pri tejto práci zotrvať. Je presvedčená, že má už toľko skúseností, že môže pomerne veľa dávať. "Každý, kto umelecky pôsobí v divadle, by mal poznať, kedy by už išli jeho výkony len dole a mal by dokázať včas odísť. Myslím, že vyučovaním môžem dnes svojej profesii dať oveľa viac."

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

---

Zpět na obsah