K výročiu SNP

Každý rok si v auguste aj na stránkach Slovenských dotykov pripomíname výročie Slovenského národného povstania. Tento raz vám ponúkame tesne ponovembrovú, stále však prekvapujúco aktuálnu esej spisovateľa a veľvyslanca SR v Prahe Ladislava Balleka.

Očitý svedok spomína, že tamtoho augusta roku 1944 bolo roľnícke Slovensko najmä v poli. Nástroje z lúk a rolí toho dňa znášali do dedín starci, ženy a deti, lebo muži na výzvu domova náhlivo už vstupovali do iného slovenského osudu. Viem, očitým svedkom neradno veriť zakaždým: slepnú v jase ohniska, v ktorom sa ocitli - spravidla inštinktívne, lebo zvažovať nieto kedy - a neskôr im zahmlieva zrak sladká lož spomienky z nevšedného zážitku, s ktorým sa vskutku nemôžu vyrovnať. Nie je možné však ani nijako už poprieť, že v ten deň vstúpilo do povstaleckého vojska bez váhania viac mužov, ako bolo pre nich zbraní. A prečo? Azda žiadalo sa im odrazu menej žien, koňov a svojich detí ako vlastnej smrti? Boli to, povedzme si, zväčša roľníci, oráči zeme, ktorí svet skôr sýtia ako opravujú, príslušníci preduchovneného národa, čo mal odjakživa bližšie k Desatoru, ako k vojenskému slovu či kabátu, a takí ľudia nemenia radlicu za zbraň pre veci pominuteľné, ale skôr len z dvoch príčin: pre pocit krivdy a hlbokú nespokojnosť s podobou svojho osudu.

Nechceli, povedzme si, prežívať už to, čo žili a prežívali dovtedy. V hlbokom presvedčení, že to tak bolo, neostýcham sa na ich adresu odcitovať tu slová zo slávnej Reči o dôstojnosti človeka od Pica della Mirandolu: ...ustavične a nepretržite dotvárame svoju podobu. Tento proces neustáva, túžba dotvárať sa dostala sa nám pri stvorení. Je to naša sloboda, možno najväčšia, akej sa nám dostalo. Ale prenesme sa o niekoľko rokov neskôr za túto doteraz najväčšiu slovenskú národnú scénu, ta, kde mala svoju trpkú ľudskú dohru, a to aj pre zakaždým len dobový politický účel, umelý, a najmä účelovo nezmieriteľný. V mojich banskobystrických časoch som na potulkách a neskôr reportérskych cestách stretával ešte veľa povstalcov. Necelých pätnásť rokov po bojoch, a pred už vyše tridsiatimi rokmi odo dneška, boli to ľudia ešte mladí. Zoznámil som sa s nimi, avšak značnú časť z ich výrokov nemôžem tu citovať... - náš človek povie v krčme všetko. A nielen preto. Náš pragmatický súčasník nie je vonkoncom už schopný pochopiť a prijať ich vtedajšiu emocionalitu, určujúci štýl bytia a žitia, ale aj boja o život a na smrť. Boli to muži prastarých slovenských vier, v ktorých každý ich rodný kút mal svoju povesť, legendu a boha, synovia ešte láskavých materí a ešte ťažko pracujúcich otcov, nezmieriteľných ako sama príroda, deti poprevratových čias, ktoré - nech už boli akékoľvek - v priebehu dvoch desaťročí zo zamierajúceho národa vytvorili národ schopný v SNP už nevšednej organizovanosti a boja, a to, dobre viete, nespochybňujú ani najvecnejšie nemecké vojensko-historické pramene. Cítili sa byť československými občanmi, dobre vediac, že sme spoločný štát s Čechmi vytvorili z dvoch príčin: z príbuzenstva a z rozumu, keď to prvé nikdy nekončí a to druhé trvá. Pripadali mi ako novodobí slovenskí Odyseovia. V duchu naďalej mašírovali v povstaleckých kolónach, bojovali pod svojou Trójou, blúdili lesmi, nie a nie nájsť cestu k starému domovu, vábení hlasmi svojich bojových sirén, zväčša namáhavo žili so svojimi ženami, zložito komunikovali so synmi, ktorí potom práve preto ťažko dospievali a zložito zreli. A svojim otcom porozumeli zväčša až za iného horúceho augusta. Po ňom, ako predtým po rokoch päťdesiatych, bývalí roľníci a vojaci akoby už vonkoncom nemali miesta v slovenskom poli, sami tvrdiac, že nie v bojoch a v orbách, ale v neskoršej slovenskej politike svoje osobné aj nadosobné zápasy načisto prehrali. Cítili sa zaskočení, oklamaní, bezradní bez svojich povstaleckých veliteľov, až dojemne veriac, že sa ešte vrátia, a napokon im zvýšila azda už len jediná príčina k hrdosti: vedomie, že vtedy bojovali aj za veľa iných, a že viacerí, teraz už načisto iní, bojovali ešte s nimi. Spomínali to najmä v okamihoch našej národnej a štátnej osamelosti. Slovenskí kňazi a učitelia vychovávali ich na všeslovanskej a všeľudskej myšlienke bratstva, a trpko niesli nanútené pochody na Sever a Východ, vynútené ústupy z hraníc, do jedného túžili sa podobať generálovi z bradlianskej mohyly, vnímajúc - už medzitým nie roľníci - aj jeho ikarovský osud, a ešte sa mi žiada dodať, že svoje minulé aj prítomné Slovensko videli dvojako, v sklamaní presvedčení, že iné ani už nebude. Demokratický senátor za štát Arkansas James Wiliam Fulbright vo svojej knihe Pýcha moci súdi, že sú dve Ameriky: Amerika Abrahama Lincolna a Amerika Teddyho Roosevelta, jedna štedrá a ľudská, druhá hlboko sebecká, jedna sebakritická, umiernená, rozvážna, druhá pompézna, spupná, autoritatívna... Áno, aj Slovenská boli pre povstalcov dve, lebo tiež v ňom zakúšali dve morálky, dva výklady vlády a moci. Pred Povstaním, a najmä po ňom. Povstalcom prichodilo robiť medzi obidvoma Slovenskami rozdiel a deliacu čiaru. Na jednom lipli, kým s tým druhým, a nielen za Povstania, sa sporili, to jedno, im blízke a drahé, bránili, tým druhým to prvé znepokojovali, aby mu nikdy načisto neustúpilo. Bojovali, niet pochýb, aj o budúcu podobu svojho domova. Národné pomysly, skutky a deje sa len tak nevrstvia na seba, ani len tak voľne na seba nenadväzujú, pretože ony sa večne a neraz prudko sporia, a predovšetkým sa jednostaj prelínajú. Povedzme si to hoci tak, že jedny bez druhých byť nemôžu, ba jedny bez druhých ani nevznikajú. SNP sa zrodilo v tých pomeroch, ktoré tu vládli, a my sme tentoraz, povedzme si, nemuseli svoj zápas o slobodu pripravovať vo Viedni či v Petrohrade, v Ríme či v Paríži, ale doma. Tu si, dodám, nemôžeme nijako odmyslieť fakt obmedzenej síce, ale predsa len vlastnej správy zeme, aj keď tá správa bola druhým Slovenskom, kým povstalcom ležalo na srdci: zachrániť to prvé. Väčšinu z toho, čo som tu prežil, som nechcel! Týmto zvolaním, plným horkosti, končí listovanie v pamäti lekárnik E. Filadelfi, inak jedna z mojich literárnych bytostí, a týmto zvolaním nekončí len svoj Denník, ale aj svoje všetko, čo mu bolo súdené a prisúdené. Medzi pocitmi lekárnika z konca rokov štyridsiatych a autorovým z konca sedemdesiatych, ako medzi pocitmi generácie v zrelom veku na konci rokov tridsiatych či šesťdesiatych - a tak aj iných a ďalších - niet na Slovensku vskutku väčšieho rozdielu. Takmer všetky museli prežiť a prežívať dejiny, o ktoré sa zväčša nepričinili. Takéto sú doterajšie osudy nášho domova a naše privátne v ňom. A málokedy sme sa vedeli nám cudzím a nám nanúteným dejinám vzpriečiť. A tak čím dlhšie hľadím na svet a poznávam naše dejiny a zakúšam rozličnosť zmien, čím väčšmi si uvedomujem, že, naozaj, väčšinu z toho, čo som tu zažil, som nechcel, že väčšinu z toho, čo som tu zažil, nechcela zakaždým väčšina občanov tejto zeme, tým väčšmi - a čoraz väčšmi! - si vážim a ctím ľudí, ktorí v tom dávnom už roku 1944 povstali proti tomu, čo nechceli, a za to, o čo už nechceli prísť. V SNP spoznávame celú našu vtedajšiu krajinu, jej minulosť, tamten čas, kultúru, politiku a mentalitu ľudí. Ocitli sa v jednom ohni, ohnisku, v okamihu, čo sa u nás zriedkakedy stáva, keď naozaj zriedkavo sa nám to stáva jedným celkom. A akú to malo silu! A dalo nám, budúcim, hneď dve lekcie odrazu: vojenskú a morálnu. Vojsko šlo do SNP aj po svoje sebavedomie, ako aj zmyť svoje porážky a urážky za obsadené kraje, ústupy z hraníc, pochod na Suchú horu, na Kubáň... Zrazilo sa s nepriateľom, keď onedlho, žiaľ, aj to jedno Slovensko s druhým. V lete roku 1944 bolo Slovensko vojensky prepadnuté. Čo máme na tom skúmať? Že nás prepadol spojenec? O našich spojencoch si ilúzie robiť nemôžeme. Neprídu, keď pomoc potrebujeme, a prídu, keď nechceme, a ešte predtým nás nezabudnú vydierať. Sme buď nesamostatní, alebo osamelí. Trápi nás azda na SNP československá vojenská doktrína? Lepšej vtedy nebolo. A dnes je? Čo sa tu v strede európskeho kontinentu odvíja aj inak ako v paradoxoch? Teda v auguste roku 1944 bolo Slovensko vojensky prepadnuté a to Do zbrane! nevyriekla vláda. Nie. Naopak. Do zbrane, Slovensko! povedalo najmä vojsko, jeden z tých vskutku slovenských generálov, ktorí sa z vojny nevrátili... - a roky sme si na nich nesmeli ani len spomenúť. So SNP si akosi nevedia rady ani jedna z našich povojnových vlád. Bude kus pravdy na tých dvoch Slovenskách. A čo je možné vyčítať vojsku, že vystúpilo na obranu zeme, a čo, že vystúpením povstalcov na obranu zeme vskutku vystúpili aj proti vláde? Je obrana vlastného domova menej ako vláda, ktorá vyznamenáva protivníka? A či si práve preto povstalecké vojsko nemáme vážiť? Vláda vystúpila proti Povstaniu, čím rozhodla o svojej budúcnosti. Viem, jej úloha, hra i dohra boli tragické, jej údel historický aj ľudský vonkoncom tu nezamýšľam zľahčovať, tým menej znevažovať. Napokon, sotva vieme už o nej všetko, preto si sám myslím, že je čas preveriť všetky dobové svedectvá a naše staré omyly, ktorých sme sa dopustili pri hodnotení, a preskúmať všetko, čo sa nám do nášho znehodnocovaného a načisto spolitizovaného dejepisu nehodilo, sotva však môžeme už opraviť, tým menej zmeniť ten skutok, že sa vláda proti povstalcom postavila. A tak nám vláda s povstalcami, či už v dejepise alebo v našom vedomí, na jednom a tom istom slovenskom vŕšku neleží. Neraz sme sa vzpriečili osudu. Raz nemohutne, inokedy mohutne, ale bez účinku. Vskutku len raz mohutne aj účinne. A neboli sme porazení. Áno, v povstaniach nehynú len ruže, v revolúciách nevytínali len ľalie, ale aj celé rody s ľaliami. Je to trpké, bolestné, komplikuje to našu vnútornú potrebu prijať vlastné dejiny bezo zvyšku a jedinej výhrady. Ale takých dejín niet. Ako niet, pokiaľ viem, jediného národa, ktorý by zapochyboval o svojom boji za slobodu, za potrebu byť, trvať a pokračovať, byť a vynútiť si do budúcnosti tú rovnosť medzi rovnými, bez ktorej akoby ho ani nebolo.