Ladislav Kaboš sa narodil a vyrastal v Prešove. Po maturite sa prihlásil na FAMU v Prahe. "Fotografoval som od pätnástich rokov, mal som bakelitový fotoaparát Pionier, formát 6x6, a ten robil neuveriteľné veci. Dosiaľ tie fotografie mám." Dostať sa na FAMU však nebolo jednoduché. "Nikoho som tam nepoznal, nevedel som, čo si mám priniesť - a na prijímačkách som prvý rok samozrejme neuspel." Kamaráti mu však poradili, aby šiel na elektrotechnickú fakultu do Bratislavy, že je to výborná škola s veľmi fajn ľuďmi. "Prijali ma a býval som v internáte na Bernoláku . Pretože vtedy bola taká doba, že sa dávali veľké peniaze na záujmovo-umeleckú činnosť, bol tam i krúžok filmársky a fotografický. Mali sme ateliér i dve fotokomory. Dnes mi to nikto ani nebude veriť, ale za tie dva roky, čo som bol na SVŠT v Bratislave, som sa zúčastnil na siedmich spoločných fotografických výstavách. No a len čo ma prijali na FAMU, už bolo po výstavách..." Dvojročné obdobie, ktoré prežil v Bratislave, považuje sa veľmi šťastné, priamo úžasné. "Boli tam okolo mňa ľudia, ktorí doteraz robia profesionálne vo filme, vo fotografii, či v architektúre. Kamarátili sme sa s architektmi a kopec vecí sme od nich odkukali." Už vtedy, ako študent, získaval Ladislav Kaboš ceny za fotografie i za diapozitívy. "Bola to skvelá spoločnosť, tvorivá dielňa ľudí, ktorí začínali v tejto brandži, a dnes mnohí z nich sú všeobecne známi. Keď som sa dostal na FAMU, tak som s nostalgiou spomínal na časy na Bernoláku ."

I roky štúdia v Prahe považuje za veľmi šťastné obdobie. "Študoval som kameru u profesora Šmoka, zažil som éru profesora Hanuša, Brousila, Kučeru. O Jaroslavovi Kučerovi som robil diplomovú prácu. FAMU v tom čase mala veľmi dobrú úroveň, moji kolegovia robili a robia veľmi zaujímavé veci. I čo sa týka kamery, mali sme to šťastie, že sme zachytili ešte tú starú školu, klasiku českej kamery, ale zároveň i českú avantgardu, ktorá vytvorila nezabudnuteľné filmy."

Už ako študent kamery sa zaoberal myšlienkou zachytiť nejaký príbeh a chystal sa študovať na FAMU aj dokumentárnu réžiu. Ale vedenie školy tomu nebolo naklonené. "Spočiatku som bol hrozne sklamaný, ale časom som prišiel na to, že je naozaj jedno, či človek skončí kameru, alebo réžiu - že aj tak sa nakoniec dostane k tomu, čo chce robiť. A tak som sa aj ja dostal k dokumentu." Jeho študentský film "Štvorhranný vietor" o životnej filozofii avantgardného sochára získal Cenu televízneho klubu mladých. I následný debut "Deti na nás hľadia" získal 2. cenu na medzinárodnom festivale vo Varne a na ďalšom čestné uznanie. "V Krátkom filme Bratislava bol vtedy dramaturgom Dežo Ursiny, kamarátili sme sa a s ním som robil na viacerých filmoch." Po ďalších dvoch dokumentoch - Starina a Fašiangy v Sebechleboch prišlo obdobie, v ktorom bol Ladislav Kaboš na Kolibe v nemilosti. "Najskôr to boli dva roky s upozornením, že ak o tom budem niekde hovoriť, už filmovať nebudem vôbec. Potom sa to robilo tak, že na scenároch, čo sme pripravili s manželkou, vždy niečo nebolo v poriadku, vždy sa niečo našlo... Pokračovalo to a vŕšilo sa, ale nikto mi nemohol pomôcť, pretože každý musel nejakým spôsobom existovať, prežívať. Dnes už viem, že som urobil chybu, že som odtiaľ neodišiel. Najmä vtedy, keď som dostal ponuku z FAMU, aby som prišiel na konkurz na katedru. Podmienkou však bola znalosť cudzieho jazyka a ja som sa so svojou angličtinou na to necítil..."

Hľadal si prácu, robil pre Českú televíziu, nakrútil film o sochárke Magde Jetelovej. "Nevysielal sa, lebo Magda nám vzápätí emigrovala do Nemecka... Po desiatich rokoch sme sa k nej vrátili, keď mala výstavu v pražskom Belvederi. Teraz žije blízko Kolína nad Rýnom, kde učí na vysokej škole výtvarných umení. Zrekonštruovala starý pivovar, kde má veľké sochárske ateliéry. Dnes jej sochy možno nájsť v Tate Gallery v Londýne, v New Yorku, a hlavne i doma v Čechách - po nežnej revolúcii sa začali sťahovať z depozitára..."

Po rokoch, keď sa Ladislav Kaboš dostal s manželkou znovu do Prahy, tak predložili prvotný námet Curriculum vitae v ČT šéfproducentovi dokumentu J. Platzovi, lenže ten odchádzal do dôchodku. "Povedal nám, že jemu je už úplne zbytočné niečo dávať, že jeho už nič nezaujíma a máme to dať "tým mladým", čo prídu po ňom. A predstavte si, že tento pán, keď sme mu predviedli naše dva filmy z Markízy, ešte pred svojím odchodom do dôchodku to dal do dramaturgického plánu... Takže to bol on, kto dal najvážnejší podnet na štart cyklu Curriculum vitae, ktorý má zatiaľ 38 odvysielaných dielov."

Okrem filmov o výtvarnom umení nakrútil Ladislav Kaboš aj dokumentárny film "Voda a les", ocenený na medzinárodnom festivale v Nitre a film Modrý Dunaj, publicistiku ("Český Alláh", "Tamara", "Zlatá horúčka" a ďalšie), sociálne dokumenty pre Štúdio Krátkeho filmu Bratislava ("Útek z Liliputu"), "Verloren" - príbeh viedenského narkomana pre Terra Media Viedeň, pre STV Bratislava ("Za kopcom"), hudobné hrané filmy pre ČT ("Jenom sen - Iveta Bartošová"), hudobné videokazety, videoklipy, živé koncerty ("Pravda víťazí", "Ateliér duše - Marika Gombitová"), experimentálne hudobné filmy s vážnou hudbou, vzdelávacie projekty, venuje sa aj počítačovej grafike a reklamnej fotografii, pre Českú televíziu nakrúcal a nakrúca cyklus skutočných príbehov zo života "Curriculum vitae" a pre TV Markíza seriál dokumentov "V tieni". Dokument z tohto cyklu Len o jeden deň získal hlavnú cenu Zlatú olivu na medzinárodnom festivale v Čiernej hore a Zväz slovenských novinárov mu udelil prémiu za tvorivý počin roku 1997.

"Musíme pracovať na námetoch nonstop, lebo keď ich odovzdáme, čakáme celé mesiace na ich schválenie či realizáciu - to je v tejto brandži normálne..."

x x x

Nielen Ladislav Kaboš, ale aj Svatava Maria Kabošová, jeho manželka, je človekom tvorivým a činorodým v niekoľkých oblastiach: je doktorkou histórie, redaktorkou, novinárkou, moderátorkou, scenáristkou, režisérkou i muzikoterapeutkou... Hovorí a píše rovnako dobre po česky ako po slovensky. Poslucháči Fun rádia ju poznali ako moderátorku "Mystery" s Jarom Filipom (1993-4) a z Twistu "Help line" (1996-7), zo Slovenského rozhlasu ("Liečivé tóny" 1995), VTV ("Tichá hodinka" 1996-7). Poslucháči Českého rozhlasu stanice Praha doteraz spomínajú na emotívne ranné päťminútovky pozitívneho myslenia "Dobré jitro s Awikou" (v roku 1994 to bolo 285-krát), aj na láskavé a dušu hladkajúce "Liečivé tóny", vysielané každý štvrtok v rokoch 1994-1998. V časopise Harmónia pravidelne publikovala články zamerané na muzikoterapiu a alternatívnu medicínu. V Československej televízii Bratislava pracovala ako dramaturgička, redaktorka vzdelávacích, detských a zábavných relácií (Pa a Pi - 52 dielov, Slniečko, Harvepíno), scenáristka a režisérka dokumentárnych esejí na tabuizované témy "Pozor sex!" (o prvých sexuálnych skúsenostiach), "O čom sme mlčali" (problematika interrupcie), "Kto je Kristína Royová", "Závisť", "Vtedy v auguste", "Cesty hľadania", "So herrschen Sie". Z Českej televízie ju diváci poznajú ako autorku a režisérku 14 dokumentov z cyklu "Curriculum vitae..."

Neštudovala ani na FAMU, ani na VŠMU, lebo jej despotický otec ju prinútil, aby vyštudovala najskôr "seriózny odbor na serióznej univerzite". "Som mu za to vďačná, lebo ináč by bola zo mňa síce talentovaná, ale lenivá rároha," komentuje PhDr. Svatava Kabošová. "Je pravda, že som chcela štúdium na filozofickej fakulte prerušiť a prestúpiť na FAMU, ale jeden z pedagógov, keď si prečítal moje poviedky, mi povedal: Písať viete, tak teraz to chce len "sitzfleisch". Každý deň si sadnúť a napísať 10 normostrán. Na čo je vám škola? Talent sa skôr či neskôr presadí sám." Mal pravdu. I keď cesty k réžii môžu byť naozaj prekvapivé. "Ako nakrúcať film ma naučil môj manžel. Asistovala som už pri jeho prvom filme Deti na nás hľadia. Bola som proste taký všímavý asistent réžie. A režiséra zo mňa urobili krokodíly Rhombiter... Naozaj. Boli sme nakrúcať dokument na Kube, ja som tam išla ako redaktorka a po návrate kameraman a režisér Jožo Bábik v redakcii povedal, že som tie krokodíly režírovala sama." Tá práca ju fascinovala, najmä zvuk a melódia filmu, a chcela experimentovať ďalej. Prišiel film "Pozor sex!" a ďalšie a ďalšie. O jej filme s onkologickou tematikou odborníci hovoria, že má terapetické účinky tak výrazné, že ho chcú šíriť na kazetách, premietať v nemocniciach... "Mňa predovšetkým zaujíma interakcia s divákom. Zaujíma ma, ako to v ňom bude rezonovať o hodinu, zajtra, o mesiac - a priznávam sa, že mám to vzdelávanie a pozitívne myslenie v krvi. Mojou ideou je ale rafinovane zastierať edukatívnu zložku tak, aby si divák myslel, že sa stále len zabáva. Myslím si, že film a televízia sú tu preto, aby nám pomáhali nájsť lepšiu kvalitu v našom každodennom živote. Mňa láka ukazovať ľuďom cestu k harmónii. Sama som ju dlho a zložito hľadala - dnes len hovorím o svojej skúsenosti."

Manželia Kabošovci oslávia tento rok 20. výročie svojej svadby. Zdalo by sa, že dvaja režiséri v jednej domácnosti je viac než dosť... "Treba upresniť: teraz sme už dokonca traja. Náš syn Michal študuje dokumentárnu réžiu na VŠMU v Bratislave - a ako vidíte, znášame sa, dvaja, i traja."

Svatava Kabošová a jej manžel nakrúcajú nielen každý samostatne, ale aj spoločne."Teraz v apríli sme robili spoločne réžiu záznamu a making-off rakúskeho muzikálu R. Baumgartnera Sisi . To, že nemám školu , ma handicapuje len v tom, že každý film robím ako svoj posledný. Čo keby mi na budúce žiadny ďalší nedali?"

Momentálne sa venuje veľmi populárnym témam, v septembri by ČT mala uviesť dokument venovaný šamanizmu, v decembri apokalypse, mesiášom a novým duchovným prúdom v spoločnosti, v júli to boli kresťanské cirkvi. "Často nás totiž priťahujú exotické tajomstvá, ale o tých tradičných nevieme vôbec nič. Určité hodnoty odmietame skôr, než sa zoznámime s ich podstatou, ktorá nám uniká. Vraciam sa teda ku koreňom kresťanstva a skúmam, o čom to je ."

V súčasnosti dokončuje pani Svatava Kabošová knihu "Cesta k víťazstvu". "Je to kniha nielen pre športovcov a pre tých, ktorí sa zaujímajú o zákulisie vrcholového športu, ale predovšetkým o možnostiach rozvoja človeka v 21. storočí a o skrytých silách nášho organizmu. Vznikla na základe našej štvorročnej spolupráce s Mariánom Jelínkom, trénerom Jaromíra Jágra, a sumarizuje moju desaťročnú skúsenosť v oblasti psychokybernetiky."

Keď som s pani Svatavou Kabošovou prvýkrát telefonovala, nemohla som uveriť, že z úst Češky môže znieť až taká krásna slovenčina. Priamo ľubozvučná. "Najlepším učiteľom cudzích jazykov je láska," hovorí. "Ak sa chcete priblížiť k duši toho, koho ľúbite, je samozrejmé, že sa chcete, a aj naučíte, jeho materinský jazyk..." S úsmevom si spomína na svoje začiatky v Slovenskej televízii, kam v roku 1985 nastúpila ako redaktorka. "Vtedajší riaditeľ si až chorobne zakladal na spisovnej slovenčine redaktorov, a tak, keď som mala na gremiálnej porade prečítať hodnotenie programov, už vopred som sa triasla. Profesionálni prekladatelia mi však text skorigovali, tak som ho hrdo čítala... Odrazu riaditeľ vyskočil zo stoličky a zareval na celú zasadačku: Aké "u", vážená?! To v Čechách je "u piva", ale tu sa hovorí pri, pri, pri! Nehanbíte sa, Slovenka - a taký hrozný bohemizmus! Bola som zaskočená a v tom zmätku som povedala: Prepáčte, pán riaditeľ, ja žijem na Slovensku iba tri mesiace - ale ja sa tú slovenčinu doučím... Všetci sa rozosmiali - bol to vraj expert, a ja som bola prvá Češka, ktorú nespoznal . Neviem sa však učiť z učebníc, ale len podľa ucha a očí , takže keď stratím kontakt s krajinou, automaticky pustne aj moja jazyková schopnosť. U nás doma je však doteraz, aj keď už päť rokov žijeme prevažne v Prahe, vždy úradným jazykom slovenčina..."