Vojtech Čelko 60

PhDr. Vojtech Čelko - historik v Ústave súčasných dejín AV ČR, publicista, organizátor, predseda Spoločnosti M. R. Štefánika, jeden z významných autorov Slovenských dotykov či literárneho štvrťročníka Zrkadlenie-Zrcadlení, ale aj tajomník českej časti Česko-slovenskej komisie historikov, orientalista, filatelista, moderátor besied, či koordinátor českej časti medzinárodnej dejepisnej súťaže pre študentov stredných škôl EUSTORY... Už v rokoch 1969-1970 bol predsedom slovenského akademického klubu, v rokoch 1985-1990 tajomníkom Klubu slovenskej kultúry, neskôr riaditeľom Domu slovenskej kultúry (1990-1993), stihol však aj funkcie ako vedúci hudobnej sekcie Českého zväzu filatelistov, či podpredseda Spoločnosti priateľov Mongolska. A úplne najviac ma vždy fascinovalo, že dokáže pamätať na to všetko, na čo my ostatní v návale práce zabúdame - ustrážiť každé narodeniny či výročie, doručiť každú knihu, časopis či článok na to správne miesto, udržiavať listový kontakt so stovkami ľudí a inštitúcií, prihovoriť sa tam a za to, kde a za čo treba. Šesťdesiatku oslávi v júli človek, ktorý sa angažuje za veci a vecičky nášho sveta, keď za mosty ponad rieku Moravu na prvom mieste...

Vojtech Čelko pochádza zo starej trenčianskej džentríckej rodiny a pre mňa je jedným z posledných džentríkov dnešnej doby. V erbe majú sovu a Vojtech Čelko ich má aj plný byt. Iste ho významne formovalo práve aj to, že vyrastal vo veľmi kultivovanom prostredí. Otec bol právnik, ale nikdy túto svoju profesiu vlastne nevyužil. V Trenčíne mal nakladateľstvo a papiernictvo. "Nie je to moja zásluha, ale patrím do už štvrtej vysokošlosky vzdelanej generácie v našej rodine," povedal mi kedysi v rámci rozhovoru. Jeho starý otec študoval v Kluži s Jankom Jesenským, a ten ho dokonca v Demokratoch opísal ako Homločka, pretože "homlok" je po maďarsky "čelo". Treba však povedať, že rodina predznamenala osudy Vojtecha Čelka aj iným spôsobom. Po znárodnení nasledovall pre jeho otca pád - pracoval najprv ako robotník vo vlastnom podniku a potom sa stal röntgenovým laborantom.

Vojtech Čelko bol vždy agilný typ. Už na gymnáziu bol predsedom triedy od prvého ročníka až po maturitu. "A musel som byť dobrý, pretože ma zbili len v piatej triede," hovorí so svojím typickým suchým anglickým humorom. Na rozdiel od otca a deda nešiel študovať právo. "Otec mi povedal, že kde je iuris vacuum, teda bezprávny stav, tam nebudú podporovať právnické štúdiá. Rozhodol som sa pre históriu. Pretože ma v detstve veľmi ovplyvnili dve knihy, Kiplingov Kim a Nehruovo Objavenie Indie, pribral som si k histórii ešte indické jazyky."

Aktívny mladý muž sa nemohol nezapojiť do všetkého toho kvasu Pražskej jari. A keď mal chrbtovú kosť, nemohol na to nedoplatiť. Zvlášť mu priťažilo, že bol postgraduantom u dr. Viléma Prečana, jedného z hlavných iniciátorov a spoluautorov tzv. Čiernej knihy (Sedm pražských dnů, 21. - 27. 8. 1968). "Kvôli tejto knihe napokon historický ústav rozpustili a aj mňa popoťahovali, hoci ja som tam prišiel až v júli 1969, dávno po dokončení knihy." Ako jeho otec, aj on musel odísť zo svojej práce a Štátna bezpečnosť o ňom viedla postupne štyri zväzky, pričom len v jednom sa zachoval zoznam, ktorý obsahoval 459 strán...

Ešte medzitým však stihol stáť aj pri založení Slovenského akademického klubu. "Zo začiatku som nebol veľmi nadšený, keď sa v roku 1968 objavila skupina ľudí, reprezentovaná Egonom Čiernym a Rafom Čermákom, ktorá vytvorila Slovenský akademický klub. Myslel som si, že nemá zmysel rozdeľovať študentské hnutie na české a slovenské. Ale mýlil som sa. Presvedčil ma až záujem. Na ustanovujúcej schôdzke na pražskom Větrníku sa zúčastnilo viac než sto študentov a študentiek. Napokon som sa stal aj predsedom tohto klubu." Napokon dostal Slovenský akademický klub inštrukciu, aby ho vylúčil. Študenti sedeli a rozmýšľali, až napokon Ján Krajč povedal: "Čo ťa budeme vylučovať?! To radšej klub rozpustíme." Neskôr však vznikol Matičný akademický klub a Ján Krajč sa stal jeho predsedom, tak sa podarilo udržať kontinuitu aj tvár.

Vojtech Čelko však už nemohol dokončiť ašpirantúru, hoci po zlikvidovaní historického ústavu sa o ňu pokúšal v ústave orientálnom. Musel narukovať do Kutnej Hory. "Musím povedať, že som mal pocit, že som tam internovaný - nemal som žiadnu osobnú slobodu, prichádzali beštiálne výsluchy... Napokon som ale aj z tohto nepríjemného prostredia odchádzal nerád, lebo aspoň som tam mal istotu bývania a stravy. Stal som sa nezamestnaným v čase, keď to vlastne oficiálne ani neexistovalo..." Vojtech Čelko, jeden z najsystematickejších ľudí, akých poznám, schraňuje dodnes v archíve vyše sedemdesiat zamietnutých žiadostí o zamestnanie. Napokon mu pomohol neskorší celoživotný priateľ Ing. Jozef Havaš, ktorý bol predsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Prahe a zároveň vedúcim sekretariátu podpredsedu vlády. "Požičiaval som autá. Ja, ktorý som nerozoznal Žiguli od Trabanta! Pre mňa bola spojka gramatický tvar..." Napokon sa cez rôzne miesta prepracoval až do Mestského múzea v Rumburku.

Po rokoch sa predsa len vrátil do Prahy. "To bola opäť zásluha Jozefa Havaša. Ten ma v roku 1984 vyhľadal s tým, že sa pripravuje otvorenie Domu slovenskej kultúry v Prahy a že by chcel, aby som tam pracoval." V roku 1985 sa teda stal vedúcim oddelenia kultúrno-výchovnej činnosti tejto inštitúcie a tajomníkom pri dome fungujúceho Klubu slovenskej kultúry. V roku 1990 sa stal riaditeľom Domu slovenskej kultúry. "Najväčšou radosťou pre mňa bolo, že sa Dom slovenskej kultúry podarilo etablovať, že v meste, kde je každý deň možné ísť na toľko kultúrnych podujatí, sa podarilo vytvoriť inštitúciu, ktorá bola navštevovaná, ktorá nebola len zo zdvorilosti vnímaná, ale ktorá sa stala skutočným partnerom. To považujem za jeden zo svojich životných úspechov," vyznáva sa a naozaj tam asi zažil hviezdnu hodinu. Na konci roku 1993 sa Dom slovenskej kultúry zmenil na Slovenský inštitút, fungujúci pri slovenskej ambasáde. Vojtech Čelko odišiel do Ústavu súčasných dejín AV ČR, kam ho ako riaditeľ povolal Vilém Prečan, jeho niekdajší školiteľ z čias postgraduálnych štúdií.

Vojtech Čelko sa však naďalej aj v slovenskom živote v Prahe a v oblasti česko-slovenských vzťahov. Je predsedom Spoločnosti M. R. Štefánika, bol aj editorom zborníka k 125. výročiu narodenia tejto osobnosti. Je koordinátorom Stálej expertnej pracovnej komisie, ktorá združuje predstaviteľov slovenských spolkov v Česku a z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Píše články, organizuje besedy a stretnutia, spolupracuje s rozhlasom. Obe jeho oblasti záujmu, história a česko-slovenské vzťahy, sa prekrývajú napokon aj vo funkcii koordinátora českej časti Česko-slovenskej komisie historikov, kde sa podieľa aj na príprave jej vynikajúcich ročeniek. Hovorieva, že rád vyvinie sto percent úsilia pre percento výsledku. Neviem, koľko stoviek percent úsilia v skutočnosti vyvinul, lebo výsledkov je veľa...

VLADIMÍR SKALSKÝ

---

Zpět na obsah