SLOVENSKÉ DOTYKY
 

VRATKÉ PILIERE VZDELANIA

Akosi často sa v ostatnom čase venujeme dianiu na Slovensku. Nie je na tom nič nelogické - ide predsa o našu rodnú krajinu, ktorá je našim srdciam stále blízka, nehľadiac už na to, že tam všetci máme rodiny a priateľov, ktorých pravidelne navštevujeme. A ich problémy sa tak chtiac-nechtiac stávajú aj našimi problémami. Nemôžem sa preto nepristaviť ani nad situáciou slovenského štátneho školstva, ktoré je dnes na pretrase nielen odborníkov, ale aj širokej verejnosti...

Priblížme si najprv základné fakty. Za posledný rok prišlo na Slovensku o prácu v školstve vyše sedemtisíc ľudí! Áno, je pravda, že sa s prepúšťaním učiteľov v reformách školstva počítalo už len preto, že sa zmenšil aj počet školopovinných detí, ale toto číslo je dvojnásobne vyššie, než ako sa čakalo. V štátnych školách je v súčasnosti pokles počtu učiteľov až vyše päťpercentný, zatiaľčo sa pôvodne rátalo len s necelými troma percentami. Čo je však dôležité podotknúť, že spomínaná situácia sa týka naozaj výhradne štátnych škôl, zatiaľčo v cirkevných a súkromných školách počet učiteľov naopak rastie.

Okrem toho, že školy začali pedagógov pomerne hromadne prepúšťať, siahli na mnohých miestach k praxi zamestnávať učiteľov len na desať mesiacov, aby ich nemuseli cez prázdniny platiť a zbavili sa pochopiteľne i odvodov za platy. Počas prázdninových mesiacov sa tak učitelia musia prihlásiť na úrad práce ako nezamestnaní. Je to vari jediný spôsob, ako ušetriť mzdové prostriedky. Celá táto situácia vedie k tomu, že tí, ktorí zostávajú učiť, majú nadmieru veľké úväzky, nestíhajú sa na hodiny pripraviť ani ich koncentrovane odučiť, čím pochopiteľne klesá aj kvalita vyučovania.

Je samozrejme pravda, že do určitej miery ide o objektívnu skutočnosť - ako som už spomínala, počet detí klesá, rušia sa nadbytočné školy a zvyšuje sa počet nezamestnaných učiteľov. Treba však zároveň doplniť tieto údaje o jeden nemenej dôležitý fakt - ekonomické pravidlá sú na Slovensku nastavené tak, že obciam, ktoré spravujú štátne školy, finančne prispieva v súčasnosti štát rovnako ako súkromným a cirkevným školám. Tie však môžu na rozdiel od štátnych vyberať od žiakov poplatky, takže logicky sú na tom lepšie. Okrem toho sú i odmeny v súkromných a cirkevných školách vyššie. Kým v materských a štátnych školách dostávajú učitelia k platu približne päťpercentné príplatky, v cirkevných sú osempercentné a v súkromných až štrnásťpercentné! A tak pochopiteľne mladí učitelia odchádzajú na lepšie platené miesta, aj mimo svoj odbor, a školy sú nútené zamestnávať čoraz viac dôchodcov, čo tiež nie je najideálnejšie.

Rezort školstva tvrdí, že verejnosť i novinári celú problematiku zveličujú, a že počet cirkevných a súkromných škôl nie je v porovnaní s inými krajinami až taký vysoký. Výsledné čísla však hovoria jasnou rečou, ktorú ťažko prekrútiť či spochybniť a už vôbec ju netreba zveličovať: štátne materské a základné školy majú v súčasnosti úbytok učiteľov vo výške 6,4 percenta, štátne stredné školy až 9 percent, zatiaľčo súkromné školy zaznamenali nárast o 98 percent a cirkevné o 6 percent... Celý problém sa stal hmatateľný vo chvíli, keď štát presunul základné a stredné školy na samosprávu a starostovia či župani začali dostávať peniaze len podľa počtu školopovinných detí. Tak im ani nič iné nezostávalo, než znižovať počty škôl, počty učiteľov, alebo ich dotovať zo svojich rozpočtov, ktoré zväčša naozaj nie sú nijako vysoké. Kde je teda pes zakopaný a kto urobil ten chybný krok? Som presvedčená, že vina je na strane štátu. Nikto samozrejme nehovorí, že nemajú byť do určitej miery dotované súkromné a cirkevné školy a nemá sa tak vytvárať zdravá konkurencia k štátnemu školstvu. Je to tak vskutku takmer všade vo vyspelom svete. Povinnosťou ministerstva školsta a vlády však nepochybne bolo zabezpečiť podporu týchto škôl tak, aby nebola na úkor štátnych škôl, ktoré, predsa len, navštevuje najviac detí a nemyslím si, že by sa to aj do budúcnosti výrazne zmenilo...

Kdekto sa v našom prostredí pozastavuje nad tým, prečo toľko slovenských mladých ľudí prichádza študovať do českých škôl. Ide, prirodzene, najmä o vysokoškolských študentov a vieme, že okrem iných faktorov tu zohráva svoju nespochybniteľnú úlohu aj kvalita českých vysokých škôl. Bolo by nám všetkým iste nemilé, keby sa začala čoraz viac rozširovať i priepasť medzi českými a slovenskými štátnymi základnými či strednými školami, ktoré sú bezosporu piliermi celého vzdelania. Nekvalitné vzdelanie sa môže v budúcnosti podpísať na celom národe, veď nenadarmo už Aristoteles tvrdil, že vzdelanie je najlepšie cestovné pre starobu. A treba ešte vari dodať, že nikto nepochybuje o tom, že ak vyučuje učiteľ len preto, aby si zaistil potrebnú obživu, nudia sa jeho žiaci, sú unavení a "skomierajú" spolu s ním. Čím však má byť taký učiteľ motivovaný? Som preto presvedčená, že toto nie je tá najsprávnejšia cesta, ktorú by si malo vybrať slovenské školstvo.

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah