SLOVENSKÉ DOTYKY
 

VZBURA KULTÚRNYCH ELÍT?

Reflexia

Nezainteresovaný pozorovateľ zvonku sa dnes musí veľmi čudovať, čo sa to v kultúrnej obci na Slovensku deje. Jedna výzva sleduje druhú, popredné osobnosti kultúry protestujú proti nakladaniu s budovou Národného divadla, ktorej hrozil a vlastne stále hrozí predaj, proti kultúrnej politike štátu, navrhujú bojkot verejnoprávnej Slovenskej televízie...

Práve kauza novostavby Národného divadla akoby sa stala rozbuškou, ktorá rozbila stenu mlčania. Povestnou poslednou kvapkou. Samozrejme, celý príbeh novostavby je nešťastný, tiahne sa ešte z čias niekdajšieho režimu, má problematické ekonomické aspekty a vlastne žiadne dobré riešenie. Názory na ňu teda môžu byť rôzne. Odkryla však hlbšiu debatu o vzťahu slovenskej spoločnosti ku kultúre. A tu je problém zjavný. Na Slovensku extrémnym spôsobom prevládol ekonomizujúci pohľad na svet, zameriavajúci sa výhradne na konzum a makroekonomické čísla či obsah vlastnej peňaženky. Nielenže výdavky štátu na kultúru sú až unikátne nízke a ich administrácia viac než problematická, akoby nezaujímala ani ľudí, a tým pádom ani sponzorov. Výsledkom je katastrofálny prepad predaja pôvodnej literatúry či prakticky zánik slovenskej kinematografie. Naopak konzumný nevkus a gýčovitá zábava napredujú míľovými krokmi. Nervóznejúci intelektuáli už zdá sa stratili nádej, že je možné čakať, kým sa spoločnosť konzumom presýti a vráti k hodnotám. Ono by vtedy už možno nemuselo byť k čomu.

Prvá výzva, Hlas pre kultúru, ešte bola zameraná predovšetkým na to, aby sa zabránilo hroziacemu odpredaju novostavby Národného divadla (či podielu v nej), druhá, 1000 slov o hodnotách a kultúre, už mala široký záber. Pochopiteľne, reakcie boli rôznorodé, text bol označený aj za populistický gýč, diskusiu však text vyvolal. Napokon prišla výzva Verejnosť za verejnoprávnosť, kritizujúca súčasné smerovanie Slovenskej televízie, ktorá v záujme ekonomických výsledkov súťaží s komerčnými v sledovanosti aj za cenu komercionalizácie progamu na prvom okruhu, prakticky nepodporuje domácu tvorbu a po hromadnom prepúšťaní zamestnancov chystá aj odpredaj nehnuteľností. Signatári vyzvali aj k pätnásťminútovému bojkotu vysielania STV, výsledkom však bolo fiasko. Kritici výzvy upozorňujú na dobré ekonomické výsledky i sledovanosť STV, zlý stav, z ktorého televízia pod vedením Richarda Rybníčka štartovala a napríklad aj na profesné záujmy mnohých signatárov. Iste sa dá pousmiať aj nad tým, že komerčná televízia Markíza usporiada dvojhodinovú diskusnú reláciu prevažne o problémoch svojej verejnoprávnej konkurentky. Textu výzvy sa dá tiež mnohé vytknúť. Lenže to, že STV vysiela SuperStar alebo reality show venovanú plastickým operáciám, že nepodporuje filmy a nenakrúca inscenácie, či že sa pokúšala ideologicky cenzurovať dokument o antisemitizme, lebo sa bála reakcie katolíckej cirkvi, to tejto televízii nikto neodpára. Domnievame sa, že čitateľ Slovenských dotykov má právo s textami dvoch významných výziev zoznámiť sa...

VLADIMÍR SKALSKÝ


1000 slov o hodnotách a kultúre

Hodnoty, ktoré spoločnosť vyznáva, rešpektuje a pestuje sú odrazom stavu jej kultúry. Hodnoty sú univerzálne, kultúra unikátna. Ak sú v súlade, prospieva to jednému aj druhému. Preto sú kultúra a hodnoty také dôležité. Dokážu nadviazať na svoju minulosť aj iné kultúry, spájať ich, a nie rozdeľovať. A len špičková kultúra dokáže zo seba vydať niečo, čo budú raz iné národy vnímať ako súčasť vlastnej kultúry. Vytvárame však dnes také dejiny, na ktorých kultúru a hodnoty budú naši potomkovia oprávnene hrdí?

Naša prosperita a reformy vyzerajú inak zvonka a z diaľky a inak zvnútra a zblízka. Cítime, že vývoj našej spoločnosti je znepokojujúci. V alarmujúcom stave je najmä naša kultúra, ktorej podmienky sú základným kritériom úrovne spoločnosti. Kultúra je nielen podvyživená, ale tí, čo o nej rozhodujú, ju podceňujú a ignorujú.

Pohŕdanie kultúrou

Prosperita a kultúrnosť sú ako spojené nádoby. Ak toto spojenie nefunguje, skôr či neskôr je výsledok nejaká cynická ideologická fraška. Myslieť si, že najskôr si vybudujme blahobyt, infraštruktúru a až potom príde na rad kultúra, je nezmysel.

Prosperujúca ekonomika je motorom spoločnosti, nie jej podstatou. Ak si to neuvedomíme, o chvíľu už nebude čo zachraňovať. Rutinéri, gýčiari, grafomani ako aj sebaponižujúci a primitívni zabávači, ktorí dnes výdatne okupujú verejný priestor, sa stanú bernou mincou vrcholného umenia. Nebude ich totiž s kým, s čím a kde porovnávať. Kultúra, aj keď bola často nástrojom moci, reflektuje to najlepšie, čo môže naša spoločnosť zo seba vydolovať. Obyčajná necitlivosť až barbarstvo pri narábaní s kultúrou sa často prezentuje ako otázka financií a priorít. Hoci peniaze sú dôležité, veľakrát ide skôr o obyčajné pohŕdanie kultúrou. Veď čo iné ako číra demagógia sú napríklad výroky, že čo sa ušetrí na kultúre, pomôže onkológii alebo že po vstupe do EÚ už nebudeme potrebovať pôvodnú kultúru...

Znepokojuje nás tiež, že STV nerozširuje duchovný obzor obyvateľov, minimálne informuje o našom kultúrnom živote a takmer neprodukuje pôvodnú tvorbu. Namiesto toho, aby bola alternatívou bulváru a komercii, súťaží za naše dane a poplatky so súkromnými médiami, ktoré sa prioritne orientujú na sledovanosť a zisk.

Kultúra spája

Naša spoločnosť bola v posledných desaťročiach rozdelená najmä po politickej línii - komunisti-nekomunisti, nacionalisti-demokrati. Dnes je delenie omnoho rôznorodejšie a popri politickej orientácii zohrávajú významnú úlohu vierovyznanie, národnosť ako aj sociálne a regionálne rozdiely. Je to prirodzené a svojím spôsobom pozitívnejšie ako čierno-biely svet socializmu či mečiarizmu. Vrhá nás to však opäť do súkromia a skupín bez toho, aby sme cítili niečo spoločné. Práve kultúra by mohla byť tou silou, ktorá motivuje našu imagináciu, poľudšťuje nás a spája bez toho, aby sme sa museli identifikovať politicky, konfesionálne či sociálne. Ak nám toto uniká a unikne, okrádame seba a našich potomkov o zmysluplnú budúcnosť, nech to znie akokoľvek pateticky.

Nechce sa nám veriť, že našej spoločnosti je jedno, aká je naša kultúra, v akom stave sú rôzne umenia, školstvo či veda. Neveríme, že národu stačia chlieb a hry v tom najhoršom zmysle slova. Neveríme, že naša spoločnosť sa nachádza v takom stave. No ak vývoj v našej spoločnosti bude takto pokračovať, čoskoro sa v ňom môžeme ocitnúť.

Umelci bez statusu, mládež bez alternatívy

Práve preto, že vieme, ako vývoj dospel k dnešným pomerom, obávame sa o osud našej kultúry. Hoci diskusia o kultúre a hodnotách je samozrejme aj o umení, je neprípustné, aby spoločnosť očakávala od umelcov, že len oni majú byť zdrojom i šíriteľom kultúry. Hoci umenie a s ním spojená tvorivosť sú ťažiskom, ktoré kultúru formuje, umelci už, zdá sa, svojím spôsobom "nevládzu". Stratili svoj spoločenský štatút a žiaľ niektorí sú, tak ako celá spoločnosť, dezorientovaní v spleti obrátených hodnôt.

Je o to smutnejšie, že umelci sú dnes medzi sebou i regionálne často rozhádaní, vzájomne neinformovaní, neprajní až nevraživí - čo sa napokon nelíši od vzťahov v iných oblastiach. Je zároveň alarmujúce, ako sa politikom, úradníčkom a ambicióznym snaživcom podarilo cez finančné páky a intrigy postaviť proti sebe umeleckú obec.

Mladí ľudia sú veľkou nádejou do budúcna. Áno, sú flexibilní - dokážu nadviazať na tradície, ale, pozor, dokážu sa tiež bez náznaku výčitiek odcudziť či jednoducho zdvihnúť kotvy - fyzicky alebo mentálne. Nik nemá právo nútiť mladú generáciu, aby vyznávala určité hodnoty, či kultúru. Tak či tak si vyberú sami. Mladým ľuďom však treba neustále poskytovať alternatívu k masovému nevkusu, bulvárnemu a malomeštiackemu braku, ktoré sa na nich zovšadiaľ valia. Svet bez kultúry a hodnôt nebráni mladej generácii odhodiť to, čo nás radí k civilizovaným národom. Preto sú také dôležité kvalitné média, školstvo, stánky umenia či ľudové školy umenia. Preto je také dôležité, aby tvorcovia a nositelia našej kultúry, ktorí vychovávajú nasledujúce generácie, mali podmienky vzdelávať sa, umelecky realizovať a dôstojne žiť a vyžiť.

Za stav kultúry je zodpovedný každý z nás

Poviete si, načo sú komu takéto výzvy; tí, ktorí by mali počúvať a ktorí majú moc, necítia spoluzodpovednosť za stav našej kultúry a idú si po svojom a za svojím. Nie sme lobistická skupina a neiniciujeme petíciu. Rovnako nie sme naivní ľudia, ktorí nevedia a nevidia, prečo je dnešná situácia taká tristná.

Sme si vedomí, že spoločnosť môže fyzicky prežiť aj bez kvalitnej kultúry, do ktorej samozrejme patrí aj alternatívne či ľudové umenie. Čo však zostane nám (a z nás), ak si ju prejeme a prevalcuje ju brak a bulvár, ktoré opantávajú len zmysly a merajú sa podľa kvantity prijímateľov a výnosov?

Uvedomujeme si paradox, že podmienky pre slobodný rozvoj kultúry by mali vytvárať práve politici, ktorí ju roky vnímajú ako trpený ornament. V podstate je však za stav kultúry zodpovedný každý z nás. Nestačí ísť na predstavenie, do kina, prečítať si knihu, navštíviť výstavu či koncert, pustiť si rozhlas či podpísať petíciu, hoci aj to sú potrebné a pozitívne aktivity.

Dajme najavo, že kultúru potrebujeme

Vyzývame preto politikov, aby v rámci svojej morálnej povinnosti (keďže ústavná neexistuje) venovali pozornosť kultúre ako základnej premise nášho bytia. Hodnoty sa prinavrátia samé. Politik, ak nerobí nič pre kultúru, je jednoducho nekultúrnym politikom. Bez ohľadu na to, akú stranu či funkciu zastáva.

Vyzývame aj samotných umelcov a všetkých, ktorí profesionalne pôsobia vo sfére kultúry, aby sa snažili o stavovskú solidaritu.

Vyzývame občanov, aby sa pýtali svojich volených zástupcov na všetkých úrovniach - poslancov, starostov, županov a ministrov, ako prispievajú ku kultivácii spoločnosti resp. čo do budúcich volieb urobia. Pripomínajte im, že demokracia im poskytla šancu rozhodovať o veciach verejných, čo však oni robia pre úroveň demokracie, jej kultúry a hodnôt?

Dajme najavo - kultúrne, tvorivo - že kultúru k svojmu životu potrebujeme. Nenechajme si verejný a životný priestor prevalcovať nekultúrou a nekultúrnosťou. Nájdime spôsob, ako vyjadriť, že nám kultúra na Slovensku nie je ľahostajná!


Verejnosť za verejnoprávnosť

Je smutným poznatkom, že v ostatných rokoch čoraz častejšie zaznamenávame znepokojujúci stav našej kultúry a kultúrnosti, úpadok kultúrnych a duchovných hodnôt. Je však potešujúce, že slovenskej verejnosti to, zdá sa, nie je ľahostajné. Texty ako Hlas za kultúru a 1000 slov o kultúre a hodnotách pomenovali viaceré zasiahnuté oblasti a konkretizovali i príčiny tohto neutešeného stavu, no chýbalo v nich jednoznačnejšie označenie jedného z hlavných pôvodcov devastácie kultúry, vlajkonosiča deformácií vkusu, dobrých mravov, estetického cítenia a vzdelanosti.

Bez akýchkoľvek pochybností nesie práve SLOVENSKÁ TELEVÍZIA podstatný diel zodpovednosti za stav kultúry a kultúrnosti v spoločnosti. V čase elektronických médií je totiž práve ona najvplyvnejším formovateľom a šíriteľom kultúrnych trendov, miery vkusu, a vo veľkej miere aj vzdelanosti a všeobecného rozhľadu. Po príchode demokratických zmien sa naša spoločnosť konečne otvorila svetu, čo však neprináša vždy iba pozitíva. Nestali sme sa len plnohodnotným členom európskeho spoločenstva, ale aj tranzitom drogových trás, neotvorili sa nám iba cesty za poznaním do celého sveta, ale darí sa viac i prázdnej komercii a primitívnemu bulváru, prenikaniu braku a gýča, ktorý sa v spoľahlivo pôsobiacom ligotavom šate vkradol nielen do našich príbytkov, ale aj do myslí našich ľudí. V tom najlákavejšom balení a tou najschodnejšou, najpohodlnejšou cestou prostredníctvom televíznej obrazovky vchádza k nám bez toho, aby nás nútil premýšľať, avšak s jasným a jednoznačným zámerom - pretvoriť nás na objekt výnosných obchodníckych zámerov novodobých kšeftárov s informáciami, zábavou a často aj s citmi svojich divákov.

Niet sa čo pozastavovať nad takýmto postupom komerčných televízií, ktoré v rámci licenčných podmienok bojujú o diváka a záleží iba na ňom, či sa dá získať, alebo sa rozhodne pre inú cestu. Má totiž ešte alternatívu. Mal by ju mať. Má ňou byť verejnoprávna televízia, ktorá zo zákona a z peňazí svojich divákov má poskytovať verejnú službu, službu občanovi, a nie politickým a komerčným záujmom. Nechceme meditovať nad definíciou verejnoprávnosti, nebudeme polemizovať so súčasnou normou umožňujúcou verejnoprávnej televízii uberať reklamný priestor komerčným kanálom. Naším cieľom nie je ani útočiť na tvorcov, redaktorov tejto inštitúcie, ba nebudeme protestovať ani proti nekompetentnosti jej manažmentu. Bolo by to asi tak málo zmysluplné, ako keby sme chceli trestať nevychované dieťa za to, že sa oň nikto nestará.

Treba totiž ukázať na jediného adresáta našich požiadaviek dodržiavania zákona, adresáta, ktorý paradoxne zostáva akoby nepovšimnutý kdesi v ústraní a nečinnosti, ignorujúc svoje poslanie v pohodlí slušného finančného zabezpečenia počas celého funkčného obdobia, na sporadických ničneprinášajúcich stretnutiach v priestoroch výškovej budovy v Mlynskej doline, za ktorého osadenstvo a zvlášť jeho činnosť zodpovedá. Reč je o RADE STV.

Samozrejme, je len a len vinou voliča, že zvolí poslanca, na ktorého potom štyri roky nadáva, je našou chybou, že nepoznáme zákonitosti fungovania demokracie a že sa často pramálo staráme o to, kto a ako za nás rozhoduje.

Katastrofálnu situáciu v STV má na svedomí pätnásťčlenná skupina ľudí, nominovaná politickými stranami a spoločenskými organizáciami, ktorej už dlhší čas evidentne pramálo záleží na tom, že Slovenská televízia nenapĺňa základnú myšlienku duálneho systému, že prestáva byť kultúrnou inštitúciou a dôležitým kanálom šírenia vzdelávania, osvety a výchovy, že porušuje zákony. Priehľadnou manipuláciou a ohlupovaním verejnej mienky, vzbudzujúc dojem heroického úsilia o finančné ozdravenie, sa STV darí ignorovať svoje základné poslanie, zanedbávať pôvodnú tvorbu a stupňovať duchovnú devastáciu.

Vyzývame členov Rady STV, najvyššieho kontrolného orgánu STV, aby sa prestali vyhýbať svojim povinnostiam a okamžite začali voči vedeniu Slovenskej televízie uplatňovať sankcie napríklad za neplnenie programovej štruktúry. Je nesporné, že podľa platných regulatívov už viackrát nastala situácia, umožňujúca odvolať generálneho riaditeľa za opakujúce sa neplnenie si svojich základných riadiacich a organizačných povinností. Je najvyšší čas, aby si členovia rady uvedomili svoju osobnú zodpovednosť za stav, do ktorého vyústila programová, kultúrna i personálna politika vedenia Slovenskej televízie, ktorá sa stále utápa v existenčných problémoch, zatiaľ čo súkromné spoločnosti s r.o. na jej pôde znamenite prosperujú.

(...)

Je tu opäť čas na verejnú kontrolu vecí verejných. Táto iniciatíva bude preto pokračovať ďalšími stretnutiami a výzvami až do uskutočnenia nápravy. Sme presvedčení, že len vlastnou zainteresovanosťou a cieľavedomosťou zastavíme úpadok Slovenskej televízie a slovenskej kultúry vôbec.


Zpět na obsah