Regina Ovesny-Straka

Regina Ovesny-Straka je šéfkou najväčšej slovenskej banky. Hoci má rada hudbu, tanec aj divadlo, nikdy nechcela byť umelkyňou. Často sa stretáva s politikmi, ale ani v ich radoch netúži stať. Aká je vlastne táto Rakušanka, ktorej dievčenským snom bolo byť učiteľkou a mať šesť detí?

Podľa štatistík z posledných týždňov sa na Slovensku najviac prepadov bánk stalo práve v stredu. Nie je tento deň pre bankárov postrachom?

To je pre mňa novinka. Nevedela som, že streda má takéto riziko. Mám svoju zásadu, že darmo sa budem báť, aj tak mi to v ničom nepomôže. Nie som poverčivá a neverím na piatok trinásteho.

Každé ráno teda vstávate do práce pokojná?

Každý deň sa niečo stane. Dobré alebo zlé. Třeba to brať optimisticky, veď sme tu na to, aby sme riešili problémy. Lepšie je začať deň s dobrou náladou a takto nainfikovať aj kolegov, jako byť namrzená zo starostí a problémov a robiť okolo seba dusnú atmosféru.

Cukor a bič. Ktorú z týchto metód jako šéfka častejšie používate?

Obidve - podľa potreby. Šéf musí byť prísny. Musí zadať úlohy, nariadiť termíny a kontrolovať ich. Robí to predsa aj môj šéf. Na druhej strane ako manažérka musím mať pochopenie pre problémy podriadených. Zamestnacom třeba dať pocítiť, že šéf ich má rád. Na jednom seminári som dokonca počula - musíte MILOVAŤ svojich zamestnancov. Hoci sa mi to zdá silné slovo, predsa len je v tom veľa pravdy. Ľudia totiž vycítia, keď máte zlú náladu. Moje sekretárky hneď ráno ako prídem do práce, vedia, či je všetko v poriadku. Alebo či třeba radšej zvoliť taktiku - uvariť šéfke kávu a nič nehovoriť.

Cíti aj šéf, že ho ľudia milujú?

Vycítite to z maličkostí. Niekedy mi ľudia aj sami povedia, že ma majú radi. Poteší ma to, ale som opatrná. V mojej pozícii musím zauvažovať, prečo mi to vlastne hovoria. Nie je to jednoduché počuť od zamestnancov úprimný názor. Niektorý majú strach, iní veľký rešpekt, ďalší si povedia - uvidím, ako šéfka zareaguje, možno si ma zapamätá… Veľa však napovie reč tela, gestá konkrétnych ľudí. Trebárs keď navštívim niektorú z pobočiek, všímam si, ako sa ľudia tvária. Či na mňa hľadia bojazlivé oči, alebo či je v nich radosť.

Za desať rokov, čo pôsobíte na Slovensku, prekvapili vás zamestnanci niečím zvláštnym?

So srdečnosťou, akú zažívam na Slovensku, som sa v Rakúsku nestretla. Keď som tu bola prvý rok, mala som autohaváriu. Chvalabohu, nič sa mi nestalo, ale auto som totálne zničila. Keď som sa vrátila do kancelárie a zavolala som sekretárku, podišla k môjmu stolu, pozrela sa na mňa a začala plakať. Vyšla z nej iba jediná veta: Som taká šťastná, že žijete! Bola som z toho úplne mimo. Prekvapil ma tento ľudský rozmer a pochopila som, že tu funguje aj niečo viac jako iba strohé pracovné vzťahy.

To zničené auto ste šoférovali vy?

Áno.

Ste dobrá vodička?

Myslím si, že áno. Hoci niekedy jazdím príliš rýchlo. Teraz mám služobného vodiča, takže veľa nešoférujem. Ake keď sedím za volantom, manžel sice hovorí, že idem rýchlo, ale inak bezpečne.

Platíte za rýchlu jazdu aj pokuty?

Keď poruším pravidlá, musím za to zaplatiť. Považujem to za správne, preto nikdy neprotestujem. Bývajú to také vlny - niekedy mám smolu a platím tri pokuty za sebou, inokedy mám zase na rýchlostné kontroly aj pol roka šťastie. A potom ma opäť namerajú a platím…

Pokuty teda nemajú na vás výchovný vplyv.

Policajti si to azda želajú, ale na mňa to akosi nepôsobí.

Skúšate na politajtov aj tzv. ženské zbrane v snahe vyvliecť sa z platenia pokút?

Neskúšam. Polícia je pre mňa oficiálny orgán a keď urobím chybu, spravodlivé je zaplatiť. Samozrejme, opýtam sa, či je možné, aby mi dali nižšiu pokutu. Keď sa nedá, mám smolu.

Keď Rakúsko zaviedlo euro a prvý raz sa vám dostalo do rúk, čo ste s ním urobili? Hneď ste ho minuli, odložili ste si ho na pamiatku alebo ste ho správne investovali?

Použila som ho tak jako predtým šiling. Musím sa priznať, je to pre mňa stále veľká změna. Ako bankárka beriem euro jako menu, ktorá je súčasťou mojej každodennej práce. V súkromí s tým mám však trochu problém, lebo som viac na Slovensku jako vo Viedni, nuž častejšie platím korunami. Preto při nákupoch ešte stále nie som zvyknutá na euro - a tak neviem, či je niečo lacné alebo drahé.

Chcete povedať, že aj vy preratúvate kurz?

Áno. Keď viete, koľko korún alebo šilingov stojí žemľa, maslo či akýkoľvek iný tovar a zrazu tam máte cenovku v eurách, tak chvíľu počítate a porovnávate.

Nemáte pocit, že spoločná európska mena potláča národnú hrdosť?

Jako profesionálka by som to nemala povedať, ale trochu som ľutovala, že som stratila šiling.

Keď nakupujete v obchode, správate sa jako bankárka alebo jako hociktorá iná žena?

Mám svoj plat aj svoj účet, čo chcem a potrebujem, to si kúpim. Čo sa týka domácnosti, máme spoločnú pokladnicu. Manžel mi stále hovorí, že nakupujem viac potravín, jako je nutné. A má pravdu. Nakúpim viac, ale dám to do mrazničky, aby sme mali v zásobe. Ale manžel tvrdí, že to nie je potrebné. Lenže občas má chuť na dobré jedlo - a je rád, že niečo doma nájde. To sú tie večné rodinné debaty.

Míňate v obchodoch veľa peňazí?

Keď sa mi niečo páči a kvalita je s cenou v dobrom pomere, kúpim si to. Neberiem však ponuku - platiť veľa, dostať málo, to veru nie! Ak má niečo svoju hodnotu, tak rada zaplatím aj viac. Napríklad kúpili sme si domov nábytok. Nebol lacný, ale aj po piatich rokoch je jako nový, lebo je naozaj kvalitný.

Dievčatá zvyčajne snívajú o kariére herečky či speváčky. Vašou túžbou vari bolo byť bankárkou?

Môj otec bol členom predstavenstva jednej veľkej firmy. Viacmenej som k tomu bola vychovávaná. Ale mala som sen byť učiteľkou.

Prečo z toho zišlo?

Stále som hovorila, že chcem byť učiteľkou a chcem mať šesť detí. Osud zariadil, že ani jedno sa nestalo. Ke´d som mala osemnásť rokov, nevedela som presne, čo chcem študovať. Rozhodla som sa pre ekonómiu. Už jako študentka som pracovala v umeleckej agentúre, ktorá zastupovala aj spevákov z viedenské opery. A tam som zistila, že v tejto práci radšej nebudem pokračovať. Lebo hrozilo, že pôjdem do divadla a namiesto toho, aby som si vychutnala nádherný spev, hudbu, tanec či herectvo, budem kalkulovať, koľko dostanú umelci a koľko na tom zarobí agentúra. Umenie mám rada, chcem byť jeho obdivovateľkou, nie účtovníčkou. Dostala som ponuku z banky a nebanujem, že som ju prijala.

Z práce v agentúre ste určite poznali aj honoráre spevákov. Ani vtedy ste nezatúžili byť na ich mieste? Azda nechcete tvrdiť, že špičkoví speváci nezarábajú viac jako bankári?!

Určite nie. Spievam rada, ale nemám talent, aby som mohla spievaž v opere. A pravda je, že niekedy musím byť vo svojej profesii aj herečkou. Som však člověk, ktorý potrebuje mať v živote poriadok a zabehnutý systém. Netúžim stále cestovať a byť "doma" všade a nikde. Taký je totiž život umelcov. Ničím ma neláka, lebo si len ťažko môžu vybudovať rodinu a okruh priateľov. A že zarobia pekné peniaze, je sice fajn, ale platia za to príliš veľkú cenu. Navyše čo s tými peniazmi, veď si ich ani neužijú. Darmo si kúpia domy v každej krajine, ale keď nemajú čas tam bývať a vychutnať si ich, načo sú im?

Ktorý z hudobných žánrov máte jako Viedenčanka najradšej?

Minujem klasiku, operety, valčíky, ale počúvam aj súčasnú muziku. Len sa, preboha, nepýtajte, kto je teraz nejväčšia hviezda pop music. To naozaj nesledujem. Veľmi rada počúvam rakúskeho speváka Reinharda Fenicha, má pekné melódie a texty.

Obľúbili ste si niečo aj zo slovenskej kultúry?

Ľudovky. Diabolské husle či Lúčnica, to je zážitok! Je to úplne iné než rakúsky folklór.

V pracovni máte na stene kalendár, kde při máji je Divadlo Aréna s fotografiou Juraja Kukuru. Je tento herec dôvodom, prečo vaša banka sponzoruje Divadlo Aréna?

Charizma Juraja Kukuru zohrala svoje. Je to osobnosť, ktorá presvedčí. Ale na nás zapôsobil aj koncept divadla Aréna, lebo je veľmi zaujímavý. Kukura ponúka pre každého niečo. Nie je to typické "kamenné" divadlo, ale dáva novú atmosféru a provokuje, čo je v kultúre potrebné. Nemusí sa mi páčiť všetko, čo sa v Aréne hrá, ale beriem to jako snahu o pestrosť a originalitu. Kým před dvoma rokmi o Aréne vedel málokto, dnes už má toto divadlo meno a každý ho pozná. A tretí dôvod, prečo sme sa rozhodli podporovať Arénu, je, že kedysi na prelome 19. A 20. Storočia tam pôsobil režisér Max Reinhardt. Je tam teda spojenie Rakúsko - Slovensko, a keďže sme slovenská banka s rakúskym majiteľom, aj v tomto smere Aréna pre nás veľa znamená.

Vaša stará mama pochádzala z Brna. Nechceli ste radšej zakotviť v Českej republike?

Stará mamka mi vždy hovorila - som Moravanka. A moja svokra pochádzala z Olomouca. Aj vďaka nim som pochopila, že medzi Čechmi, Moravanmi a Slovákmi sú rozdiely. Najmä v povahe. Presne ako keď porovnáte ľudí v Bratislave a na východnom Slovensku. Cítim sa tu veľmi dobře a chcem na Slovensku zostať.

Kedy ste prvý raz prišli do Bratislavy?

Ešte kým vládli komunisti, som bola v Prahe. A mala som problém vyrovnať sa s tým, lebo ľudia voli veľmi smutní, na ulici sa mi nikto nepozrel do očí. Šokovalo ma to. Bratislavu som prvý raz navštívila 1. Mája 1990 spolu s manželom. Tiež mi bolo smutno, lebo rozdiel medzi Rakúskom a Slovenskom, resp. Československom bol príliš viditeľný. Prechádzali sme sa popri Dunaji a stretli sme starší manželský pár. Zrazu sa nám tá pani prihovorila: "Je krásne, že opäť tu môžeme počuť nemčinu, lebo tiež ju ovládame." Vtedy som si uvedomila, jako títo ľudia trpeli rozdelením Európy. A že po revolúcii sa aspoň sčasti splnili ich želania.

Nikdy ste neuvažovali o politickej kariére?

Nie, lebo som absolútne nediplomatická. V politike musíte byť veľkým diplomatom, lebo tam třeba hľadať a robiť kompromisy. V banke sice tiež hľadáme kompromis, ale nakoniec vždy rozhoduje predstavenstvo, ktorému sa všetci musia podriadiť. A také čosi sa v politike nedá. Tam sa stále rokuje, rokuje a rokuje… A to mi nevyhovuje. Som zvyknutá, že prijaté rozhodnutia třeba vykonať. A nie začať znovu rokovať.

Možno práve takých ľudí činu politika potrebuje.

Mám rada svoju banku, som spokojná, kde som. Viac nepotrebujem. Svoju prácu musí člověk robiť rád, aby sa z výsledku vždy mohol sedem dní v týždni a 24 hodín denne usmievať s dobrým pocitom v srdci. Byť v politike znamená stratu voľného času aj súkromia, člověk sa musí stále mať v pozore, čo povie, urobí, ako sa zachová. A to je cena, ktorú nechcem platiť.

Nebojíte sa straty súkromia, veď ste na Slovensku už tiež dostatočne známa?

Niekedy to už cítim, ale, chvalabohu, až taká známa nie som. A v Rakúsku už vôbec nie, čo je skvelé, lebo môžem "utiecť" do Viedne, kde ma okrem rodiny, priateľov a známych nikto nepozná.

Za ten čas, čo ste tu, nikdy neprišla kríza a chuť odtiaľto natrvalo odísť?

Problém som mala akurát prvé tri mesiace, keď som mnohým veciam nerozumela. Nevedela som ešte po slovensky, všetky správy a údaje boli iba v slovenčine, takže som bola závislá od iných. A to nebol dobrý pocit. Musela som si zvyknúť žiť oddelene od manžela, teda cez týždeň v Bratislave, spoločné bývali iba víkendy vo Viedni. K tomu nával práce s budovaním banky a veľa zmien, ktoré bolo třeba urobiť. Ale neľutujem Ani jednu minútu, ktorú som prežila.

Prijať ponuku ísť na Slovensko vás vraj presvedčil váš manžel Franz Ovesny. Čo bolo jeho hlavným argumentom?

Manžel ma veľmi dobře pozná. Vie, že vždy potrebujem nejakú výzvu. Keď nemám nový cieľ, začnem sa nudiť a potom som nepríjemná, čo si on, samozrejme, neželá. Chcem sa stále rozvíjať, napredovať. Neznamená to, že stabilita je pre mňa nezaujímavá, ale musím mať vždy dôvod ísť ďalej, byť kreatívnejšia. Keď som v Rakúsku viedla pobočku banky tri roky, poznala som všetkých klientov. A manžel vedel, že sa začnem nudiť, a tak potrebujem nájsť niečo iné, nové. Preto ma podporil při rozhodovaní ísť do Bratislavy. Povedal mi, skús to, obaja to zvládneme, naše manželstvo to prežije.

Manžel je tiež bankár?

Bol bankárom, teraz je už na dôchodku. Pôsobil jako generálny tajomník bankovej asociácie v Rakúsku.

Podobnú funkciu, ale na Slovensku, zastávate aj vy.

Áno, bývalo to veľmi zaujímavé, keď sme sa stretli na rôznych medzinárodných podujatiach - manžel tam zastupoval Rakúsko, ja ako prezidentka Asociácie bánk Slovensko.

Naučili ste už svojho manžela po slovensky?

To je pre mňa naozaj výzva. Už tri razy začal, vždy povie, áno, budem sa učiť, ale doteraz som nebola veľmi úspešná. Zvolila som však novú stratégiu - chodí so mnou na recepcie, kde hovorím už iba po slovensky. Dúfam, že manželov záujem vedieť, o čom sa zhováram, bude pre neho dostatočná motivácia naučiť sa aj túto reč.

Prezradíte svoje plány do budúcnosti?

Prichádzam do veku, keď si začínam uvedomovať, že pustiť sa každých päť rokov do nového projektu, nie je maličkosť. Pozície, ktoré zastávam, človeka dosť vyčerpávajú. Spôsob, že každý deň môžem robiť do noci, sa dá istých pár rokov vydržať, ale nie donekonečna. Nevylučujem, že keď príde zaujímavá ponuka, že ju nevezmem. Ale nemusí prísť. Som spokojná a som v situácii, že nepotrebujem viac. Před piatimi rokmi by mi to nestačilo, ale, jako hovorím, je to otázka veku, síl a pozície, ktorú člověk dosiahne. Veď v bankovníctve na Slovensku mám práce a nových výziev habadej. Nehrozí, že by som sa tu nudila.

---

Regina Ovesny-Straka

Narodila sa 12. mája 1959. Študovala ekonómiu na Ekonomickej univerzite vo Viedni. V rokoch 1982 až 1994 pôsobila v spoločnosti Creditanstalt Bankverein. Začínala na oddelení vzťahov s verejnosťou, prešla na oddelenie služieb obyvateľstvu a neskôr sa stala vedúcou viedenskej pobočky. Od roku 1994 pôsobí na Slovensku. Bola členkou a hovorkyňou Predstavenstva bank Austria Creditanstalt Slovakia. V apríli 2001 ju zvolili za predsedníčku Predstavenstva Slovenskej sporiteľne, ktorej je zároveň aj generálnou riaditeľkou. Je vydatá, bezdetná, hovorí po nemecky, po anglicky, po francúzsky a po slovensky.

JOZEF ŠVOLÍK

---

Zpět na obsah