So Zitou Furkovou

Patrí k nezaraditeľným postavám slovenského divadelníctva. Otec - amatérsky výtvarník - z nej chcel mať maliarku, ale jej zachutilo javisko. Páči sa jej vytvárať živé obrazy, a tak už roky hrá i režíruje divadlo. Miluje filmy Španiela Buňuela i Švéda Bergmana. Roky si predstavovala, ako zachytí obraz okom kamery. Otcovo prianie sa naplnilo a Zita Furková je šťastná i za neho: roky žije s manželom - výtvarníkom. Ich dcéra študovala dizajn v USA. A nedávno sa naplnil sen vari všetkých tvorcov: spoločne ako rodina vytvorili a vyprodukovali film. Zaujímavý témou, sugestívny spracovaním. O ňom i o mnohých iných veciach je náš rozhovor.

Vo vašom filme "Jesenná (zato silná) láska" sa objavujú momenty, ktoré sú častým pomenovaním danej skutočnosti - naháňačka milencov v jesennom lístí, ruka zvierajúca látku vo chvíli vyvrcholenia pri milostnom akte. V súčasnosti, kedy je hlad po neustále nových a iných podobách filmového prejavu, pôsobia zvláštne. Je to od vás vedomý postup?

- Nepokladám použité zobrazenie za zvláštne a vybrala som ho vedome. Súznie so štruktúrou hudby, ktorá tu má veľmi dôležitú funkciu. Som za absolútnu jednoduchosť vo vyjadrovaní a i použitá metafora má byť čitateľná. Beh v lístí je metafora, podmienená mojím osobným zážitkom: či už v jeseni, kedy som sa naľakala vlastných krokov v lístí, alebo chôdzou v novo vyrašenej tráve. Všetko to má živočíšny obsah, lebo príbeh filmu je o živočíšnom vzplanutí muža, i keď na pozadí náročnej vznešenej Brucknerovej hudby. Jeho stretnutie s dievčaťom, ktoré podľa neho nie je bytosťou z tohto sveta, ho motivuje rôzne - egoisticky pociťuje stimul v tvorbe a na otázku, či je to láska, je možné odpovedať: Vášeň je chorobou lásky. Vedome som použila časté znaky zobrazovania (napríklad registrovanie toku času v konfrontácii s pohľadom do zrkadla), ktoré majú byť zrozumiteľnou, jasnou rečou.

Ako veľmi sa do filmu pretavili vaše osobné reflexie starnutia tvorivého umelca? Svojím debutom v zrelom veku dokazujete vlastne opak tvrdenia, že starší tvorca má menej invencie.

- Pravdaže i ja ako človek vnímam každý deň so všetkými radosťami i smútkom a prekážkami, ktoré sú vekom väčšie. Ale každý prežitý deň je báseň. Napriek tomu, že autor literárnej predlohy bol po celý svoj život fascinovaný smrťou a zánikom, celé jeho dielo, a tiež môj film, majú byť holdom životu. Človek si uvedomí, že je starý, až keď nevie pochopiť, kam sa všetko stratilo. Okrem výpovede o zrelosti má byť môj film analýzou procesu tvorby. Už tým, že som zvolila túto tému, je to aj môj problém - chcem sa veľmi čestne vyrovnať s únikom času.

Scenár filmu nebol vašim prvým tvorivým stretnutím so spisovateľom Rudom Slobodom.

- V roku 1992, po prečítaní jeho kníh, som ho oslovila, aby napísal dramatický text pre naše divadlo. Uvedomila som si dramatickú magickosť jeho textov a silu dialógov. Pre Divadlo Astorka 90 a pre mňa napísal hry "Armagedon na Grbe" a "Macocha" a scenár k filmu "Dušička". Všetky tri režíroval Juraj Nvota. Na jar 1995 som mu povedala, že jeho poviedku "Jesenná láska" sfilmujem. On mi na to povedal, že to bude ťažké a ja som odpovedala, že mám ťažké veci rada. Ako vidno, práca na realizácii nápadu bola nielen ťažká, ale i dlhá. Medzitým Rudo Sloboda zomrel, ale ja som rada, že po ôsmich rokoch môžem sľub mu daný splniť.

Vo filme ste ako režisérka debutovali, ale s divadelnou réžiou ste sa stretli už pred rokmi.

- V roku 1993 som režírovala "Dom Bernardy Alby" od F. G. Lorcu. Hru som oprostila od rustikálnosti a na veľmi komornom príbehu som potom ukázala na despotizmus a jeho následky. Upozorňovať na to, že som režírujúca herečka je bezpredmetné, lebo teraz žijeme v dobe, ktorá človeku, disponujúcom prostriedkami, umožňuje realizovať jeho tvorivé predstavy. Samozrejme by to mali byť aktivity zmysluplné, ale určiť, ktoré to sú, je nesmierne ťažké, subjektívne a ich skutočnú cenu potvrdí iba čas.

Hlavnou postavou vášho filmu je skladateľ, ktorý prežíva ľudskú i tvorivú krízu. Zásadným spôsobom tu zaznieva hudba, ktorá rovnako ako prostredie a téma príbehu nie je každému blízka.

- Rudo Sloboda v poviedke vyjadril obdiv Brucknerovi. Mal jeho hudbu rád a ja tiež. Píšem poéziu, zapisujem si rôzne reflexie i o hudbe. Tento štýl je mi blízky. Pripúšťam, že niekomu môj pohľad na veci života nič nehovorí, ale to je normálne.

Čo vás ako vnímateľa absolútne neoslovuje?

- Komercia v každej svojej podobe. Dá sa povedať, že ma skôr oslovuje k odporu a nesúhlasu. Je to dnešný trend i v divadlách, ktoré mali svoj profil. Za každú cenu je nutné urobiť inscenáciu ústretovú, až podliezavú vkusu väčšiny, na čom sa dobre zarába. Mnoho divadiel v snahe prežiť tieto tendencie prijalo a prispôsobilo sa. Dúfam, že naše divadlo to nečaká.

Patríte ku generácii slovenských divadelníkov, ktorí počas svojho umeleckého života prešli mnohými scénami a stáli pri zrode dnes už legendárnych divadelných súborov.

- Po škole, kde ma učili pán Zachar a pán Budský, som odišla do angažmánu do Zvolena. Tam som hrala úlohy klasického repertoáru - Luisu Millerovú v "Úkladoch a láske", Máriu vo "Večeri trojkráľovom". Potom som odišla do Krajového divadla v Trnave, kde som okrem iných vytvorila Oféliu v "Hamletovi" a titulnú rolu v "Hájnikovej žene" P. O. Hviezdoslava. Keď túto scénu zrušili, tak som prešla do bratislavského Divadla poézie, kde vzniklo veľa pekných inscenácií. Tam som spolu s Leopoldom Haverlom opäť účinkovala v "Hájnikovej žene" v réžii Jozefa Pálku. V roku 1968 vzniklo Divadlo Korzo. Vedľa M. Lasicu a J. Satinského sa odchodom M. Labudu, S. Dančiaka a P. Mikulíka zo SND práve na Korzo utvoril činoherný súbor, na čele ktorého stáli dramaturg Martin Porubjak a režisér Vlado Strnisko.

Mnoho divákov vás má paradoxne zafixovanú ako predstaviteľku komických rolí.

- Moje herectvo osciluje medzi komičnom a tragičnom. Práve v Divadle na Korze som sa dopracovala k tragikomickej groteske, kde základom bolo vychádzať z autentickosti prejavu, z kontrapunktu, zo strihov. Keď nás roku 1971 zrušili, tak sme sa stali súčasťou Novej scény, kde ale už bola iná komika.

Celé obdobie až donedávna budova na Suchom Mýte dobré divadlo ochraňovala. Posledné správy však hovoria, že sa Astorka Korzo 90 sťahuje.

- Vlastníctvo tejto budovy je mnohým záhadou, ani ja to nemienim komentovať. Dobrou správou je, že nám exminister M. Kňažko pridelil sálu v centre mesta, na Námestí SNP - v bývalom kine Pohraničník. Už si tam pomaly zvykáme, ale pravdaže divadlo musí nasiaknuť vôňou človečiny. Keď si spomínam, ako sme 1. 1. 1990 zakladali Astorku Korzo 90, ako sme dávali dohromady povolenia, potom dramaturgiu, mám radosť, že toto divadlo prežilo a je stále životaschopné.

Okrem divadla ste sa stali tiež podnikateľkou.

- Založila som dabingové štúdio, kde som zarobila nejaké peniaze, aby som ich potom mohla použiť na nakrútenie filmu "Jesenná (zato silná) láska". Pokiaľ viem, veľa umelcov sa snaží na svoje projekty získať peniaze i komerčnejšou cestou, a tak si niekedy hovorím, že je to zadosťučinenie, keď potom mám prostriedky na vytvorenie takého komorného filmu, ktorý určite nebudú premietať v multiplexoch. Ja som však veľmi rada, že vznikol a nikomu nemusím skladať účty a byť mu zaviazaná.

Téma jesene a zrelosti môže pôsobiť depresívne, ale je to i spôsob vypovedať niečo o svete a o tom, ako ho ako tvorca vnímate.

- Vnímam túto tému veľmi intenzívne. Skutočnosťou je, že svetová populácia starne a mnoho ľudí trpí úzkosťou. Ja verím, že vyslovená myšlienka je energia a keďže v zemskom mikrokozme je správa o šírení depresií, je logické, že ju mnohí z nás vnímajú. Či sa ja týmto filmom vyrovnávam s mojím osobným stárnutím? Človek si pomenováva pretlak, ktorý v sebe má a očisťuje sa od problému, ktorý ho tlačí. Mám také presvedčenie, že ak nepoznám seba, ak nedokážem zhodnotiť vzťah k tomu najbližšiemu, čo môžem chcieť od spoločnosti. Lebo malé trápenia robia veľkú traumu celého sveta. A tak je treba sa zaoberať týmito osobnými bolesťami, aby sme mohli očistiť veľký svet. Snáď táto moja reflexia jesene osloví i divákov.

Máte za sebou bohatý umelecký život, ale napriek tomu sa spýtam: sú divadelné sny, ktoré vám boli odoprené, alebo niektoré, po ktorých stále túžite?

- Brala som život - paradoxne povedané - neposlušne s pokorou. To, čo sa mi ponúkalo, sa mi nie vždy páčilo, ale keď som nebola spokojná, tak som urobila všetko pre to, aby som našla niečo, čo ma uspokojovalo. Či už to bolo písanie scenárov a básní, alebo autorsko-interpretačné večery. Čo sa týka snov, priznávam, že skôr preferujem to, čo je aspoň približne uskutočniteľné. Nechcem tým povedať, že nesnívam, ale na vzdušné zámky už nemám ani vek, ani čas. Boli časy, kedy ma niektoré tituly a niektoré postavy, ktoré mám veľmi rada - napríklad ruská klasika - obišli. Ale stretli ma zase niektoré iné...

Zaradenie vášho filmu do festivalu Dni európskeho filmu bolo uznaním nielen jeho kvality, ale možnosťou pre mnohých českých divákov sa opätovne stretnúť so slovenským filmom, ktorý vymizol z premietacích sál. Aké bolo jeho prijatie doma a kde inde ho ešte diváci uvidia?

- V Bratislave bol film prijatý dobre. Tiež na premietaní v Prahe boli veľmi príjemné reakcie a čo ma veľmi potešilo, v diskusii reagovali hlavne mladí ľudia. Film sa premietal na Filmovom festivale v Kanade a v letných mesiacoch ho budú premietať v Ríme, Sydney a Trenčianskych Tepliciach. Boli ohlásené nominácie na cenu Igric pre Jozefa Vajdu za mužský herecký výkon a pre Doda Šimončiča za kameru.

Patríte k tým niekoľkým slovenským tvorcom, ktorí majú šťastie, že svoj projekt priviedli k úspešnému koncu.

- Kinematografia, kultúra, zdravotníctvo, školstvo - to všetko sú pre Slovensko neuralgické body. To, že bolo zlikvidované filmové štúdio Koliba, je podľa mňa kultúrna tragédia. Pripúšťam, že finančná situácia štátu je ťažká, ale film je najvýraznejším médiom dneška. Je zločinom, že takí úžasní filmoví tvorcovia, ako je napríklad Dušan Hanák alebo Martin Šulík nemajú roky možnosť nakrútiť film. Tiež je strašné, že absolventi filmovej a televíznej fakulty VŠMU nemajú možnosť sa realizovať. Ich štúdium stojí veľa peňazí, ale koordinácia školy s následným uplatnením je legislatívne nepremyslená. Situácia na Slovensku s filmovou tvorbou je katastrofálna a všetci predsa nebudú robiť reklamy! Ako je možné, že v Čechách sa v priemere nakrúti 22 filmov za rok? Môj film je súkromnou aktivitou. Myslím si, že situácia na Slovensku je skutočne neúnosná. Keď som však začala pracovať na filme, tak som na to nemyslela. Jednoducho som chcela vyplniť svoju predstavu a splniť sľub.

Vaša chuť k novým veciam je obdivuhodná. Naznačili ste aj niečo o novom projekte...

- Pri tomto filme som sa od kameramana Doda Šimončiča naučila mnoho nového, čo by som už teraz vedela urobiť inak. Lenže ja sa na to pozerám takto: čo je dokonalé, to je pre mňa dokonané. A tak už premýšľam o novej veci. Ide o filmové spracovanie námetu spisovateľky Jany Bodnárovej. Je to autorka, ktorá má básnivý až magický jazyk a ten sa pokúsime pretaviť do filmu. Nebudem to však viac medializovať, lebo všetko je ešte v stave zrodu.

MÁRIA UHRINOVÁ

---

Zpět na obsah