SLOVENSKÉ DOTYKY
 

STREDOEURÓPANKA, INTELEKTUÁLKA, ZBROJÁRKA

S Viktoriou Hradskou

Viktoria Hradská je pre veľa ľudí záhadou. Žena na čele zbrojného priemyslu. Ak si otvoríte biografický slovník, hneď prvé dva riadky pridajú skôr otázok, než odpovedí - rodisko Budapešť, profesia prekladateľka, sociologička, politická a hospodárska činiteľka. Aby bol zmätok dokonalý, stretávam Viktoriu Hradskú ako organizátorku Salónov kritického myslenia či vydavateľku kníh. Táto dnes presvedčená nestraníčka stihla byť predsedníčkou Liberálno demokratickej strany i zastávať de facto post ministerky zahraničných vzťahov vo vláde, ktorá takéto ministerstvo nemala...

Váš otec bol popredný český hungarista, pochádzajúci zo slovensko-maďarského pomedzia. Vy sama ste sa narodili v Budapešti. Zdá sa mi to veľmi stredoeurópske...

- Nie je úplne jasné, či bol môj otec maďarský Slovák alebo slovenský Maďar a on to nikdy nelúštil. Faktom je, že jeho starý otec bol jedným z ľudí, ktorí financovali Masarykovu kampaň na Slovensku. Bola to totiž židovská rodina, inklinujúca k demokratickej misii, ktorú Československo pre nich predstavovalo. Otcovi súrodenci maturovali na maďarských školách, ale otec na slovenskej. Ako k tomu došlo, neviem, ale evidentne mu to bolo príjemné. Pretože mal nemeckú a francúzsku vychovateľku, hovoril odmalička rovnako dobre po maďarsky, slovensky, nemecky a francúzsky. Potom študoval právo v Paríži a Prahe, pretože tam boli tie najpovestnejšie európske univerzity. V Prahe sa zamiloval do mojej mamičky - Češky, hoci s talianskou starou mamou. Pochádzala z chudobnej a exaltovane katolíckej rodiny. Mamičku teda vyhodili z domova pre tú židovskú rodinu a otca vydedili pre to chudobné dievča. Títo dvaja ľudia, ktorí spolu prežili päťdesiat rokov, pre mňa vytvorili nadnárodné a povedala by som aj nadcirkevné zázemie, pretože boli absolútne tolerantní. Otec hovoril, že človek sa stáva vlastencom voľbou. Pretože mal fantastický jazykový talent, napokon sa stal v českom prostredí prekladateľom i autorom slovníkov - jeho najslávnejším dielom je prvý akademický slovník česko-maďarský a maďarsko-český. Bol to jeden z najväčších českých vlastencov, akých som poznala. To sú živé dejiny strednej Európy.

Uprostred búrlivých dejín strednej Európy ste sa narodili aj vy - v Budapešti. Ako ste k tomuto rodisku prišli?

- Je to vlastne kontinuálne pokračovanie toho príbehu o mojich rodičoch. Manželstvo s mamičkou urobilo z otca toho "bieleho žida", takže nešiel do vyhladzovacieho, ale do pracovného tábora, z ktorého ušiel. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, kde bojoval s francúzskymi partizánmi. Po vojne sa stal československým pridelencom v spojeneckej kontrolnej komisii, ktorá zasadala v Budapešti. Tam som sa narodila, avšak už asi ako trojročná som sa dostala do Prahy. Môj prvý jazyk bola teda maďarčina a dodnes som si vedomá toho, že často, keď hovorím po česky, skladám maďarské vety a prekladám ich. Ako mladé dievča som s tým mala aj problémy. Aj v češtine totiž napríklad oslovujem ľudí hoci zlatíčko. Aj v slovenčine je to možné, ale Česi sa neoslovujú zlatíčko, pokiaľ si nie sú intímne blízki. Podobne mám tendenciu sa ľudí dotýkať. V Maďarsku či na Slovensku je obvyklé, že sa ľudia pri stretnutí objímajú, bozkávajú na tváre, tá emócia je živšia než česká. Keď som sa v Prahe vrhala na cudzích mužov, vykladali si to mylne, že k nim mám oveľa lepší vzťah, než som mala... Bolo teda prirodzené, že mojím prvým manželom sa stal Slovák, ktorý sa ako jediný v okolí správal spôsobom, na ktorý som bola zvyknutá od otca.

Vyštudovali ste hungaristiku a sociológiu, na pôde akadémie vied ste sa potom venovali českej filozofii konca 19. a začiatku 20. storočia a pritom prekladali. Už mnohých ľudí som sa pýtal, čo ich zrazu v roku 1989 katapultovalo do politiky. Je to vždy podobné, ale predsalen zakaždým trochu iné...

- U mňa je to úplne iné. Pre mňa znamenal November naopak koniec slobody. V roku 1987 som vyhrala súťaž rozhlasových hier Prix Bohenia a aj na základe tohto úspechu odišla z akadémie vied a stala sa prekladateľkou a autorkou na voľnej nohe. V Národnom divadle sme odstávkovali hru Záhrada György Spiróa. Tento maďarský dramatik bol prvým zahraničným umelcom, ktorý v roku 1989 hovoril z pódia Národného divadla, v kulisách jeho hry sme zažili tie krásne manifestačné okamihy. Petr Pithart, s ktorým som sa poznala dvadsať rokov, ma požiadal, aby som mu išla "na chvíľočku pomôcť" do Občianskeho fóra. Pretiahlo sa to, keď ma požiadal, aby som s ním "ešte na chvíľočku" išla aj do vlády. Tam som pôsobila spočiatku ako poradkyňa premiéra a neskôr ako kolegyňa Pavla Demeša a neskôr Milana Kňažka. My sme tu na rozdiel od Slovenska nemali ministerstvo zahraničných vzťahov, ale vládny výbor. Na jeho čele stál premiér a ja som ho zastupovala.

Zažili ste v tejto funkcii postupný rozpad federácie. Ako ste to vnímali?

- Človek dokáže vždy tolerovať skôr to, v čom dennodenne nežije. A tak som mala obrovské pochopenie pre slovenskú politiku, ale rozumiem tomu, že zase pre niekoho, kto žil v Bratislave, to boli absurdné výjavy. Nebudem s tým v Prahe populárna, ale ja si stále myslím, že loptička bola na českej strane. Federácia, v ktorej sme žili, bola sovietskeho typu. Situácia bola asymetrická. Existoval Československý rozhlas a Slovenský rozhlas, Československá akadémia vied a Slovenská akadémia vied. Nebola to hlúposť? Keby sa bol zmenil status quo, keby sme povedali, že na federálnej úrovni stačia štyri kľúčové minisetrstvá, bolo by prevážilo, že tie dve krajiny jednoducho patria k sebe. Nepoznám také blízke národy. Samozrejme, rolu zohrali aj medzinárodné vplyvy, ktorým sme možno ani nemohli zabrániť. Otázkou však je, či sme pre to urobili všetko. Našťastie, nevznikli žiadne nepriateľstvá a myslím si, že obom súrodencom sa cnie...

Ako sa žena a intelektuálka dostala až na taký neobvyklý post, akým je generálna riaditeľka zbrojného holdingu?

- Môj manžel Alex Koenigsmark je spisovateľ a predstava, že budeme doma dvaja spisovatelia na voľnej nohe a uživíme sa, bola dosť scestná. Pretože ja som za tých pár rokov získala veľa kontaktov a mala som oveľa bližšie k administratíve, rozhodli sme sa, že ja budem tá, ktorá zabezpečí pravidelný príjem. Založila som si s exprimátorom Prahy Jaroslavom Kořánom akciovú spoločnosť Victoria Public Affairs, ktorá sa zaoberala trochu aktivitami reklamnej agentúry, trochu kultúrnymi akciami. Po asi pol roku ma oslovil vtedajší šéf Škodovky Lubomír Soudek s ponukou miesta generálneho riaditeľa akéhosi, povedzme zjednodušene, zbrojného konzorcia. RDP Group vytvorilo 39 akcionárov, českých zbrojoviek. Ubezpečili ma, že nebudem musieť predávať zbrane, ale len otvárať dvere. Samozrejme, neskôr som zistila, že je všetko inak. Ale už v tom vlaku sedím, robím to deväť rokov. A najmä spočiatku sa ukázalo, že ten ťah možno nebol úplne neefektívny. V tom čase som bola v svetovej spoločnosti zbrojárov jediná žena, a tak sa ma na každom kongrese každý opýtal, odkiaľ som, všade som sedela za stolom č. 1 s ministrami... Napriek určitým úspechom je to však v tejto branži ťažké: Z tých 39 zbrojoviek je ich však už len 21, z toho päť v konkurze... Domnievam sa, že sme napríklad mohli dohodnúť úplne iné podmienky pre vstup ČR do NATO, aby z toho mal prospech aj náš zbrojný priemysel. My sme sa však bezhlavo ponáhľali. Domnievam sa, že rovnako nebola dokončená ani príprava na vstup do EÚ.

Predsalen, neboli ste na vojenčine, ženy spravidla nemajú intímny vzťah k zbraniam...

- Vôbec nemám zlý vzťah k zbraniam. Zlý vzťah mám k ľuďom, ktorí ich chcú použiť na útok. Myslím si, že zachovať si schopnosť vyvíjať zbrane potrebné pre obranu je dôležitým predpokladom suverenity. To sme do značnej miery stratili a zaťažilo to aj cievny systém medzi Českom a Slovenskom. S prácou v prospech nášho zbrojného priemyslu skutočne etický problém nemám. Neverím heslám typu: "Ubijeme ich kvetinami!"

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah