Jeho meno nezaznamenávajú ani slovenské, ani české dejiny lekárstva. Pražský Slovák, MUDr. Pavel Viskup však i po 100 rokoch od svojho narodenia a 20 rokoch od úmrtia žije v spomienkach susedov, priateľov, pacientov a niektorých kolegov v pražských štvrtiach Smíchov, Nové mesto a Vršovice. Pravda, pamäť ľudí je povrchná a z letmých spomienok sa nedá oživiť osobnosť a dielo človeka. Preto autor týchto riadkov vďačne prijal pozvanie vdovy, pani Boženy Viskupovej, profesorky hudby a pohybu na Pedagogickej fakulte Karlovej univerzity, ktorá na veľký, okrúhly jedálenský štôl pripravila všetko, čo s pietou opatruje najmä z písomnej pozostalosti svojho muža.

Hovoríme o ňom v byte, kde prežili vyše štyridsať rokov. Sprítomniť dobu a človeka pomáhajú obrazy slovenských a českých či moravských výtvarných umelcov. V obývacej izbe visia obrazy Martina Benku, ale aj obrázok šuhaja z Myjavy, ktorý vytvoril Janko Alexy a nazval ho prosto "Pavel Viskup ako medik". A ešte tam visí jeho portrét, dielo priateľa Kolomana Sokola.

Pavel Viskup sa narodil v Myjave 27. júla 1901. Chodil tam aj do školy a podľa zachovaných vysvedčení sa učil tak dobre, že pán učiteľ mohol byť naň hrdý. Chudobná rodina však nemala na jeho ďalšie vzdelávanie a tak sa na odporúčanie školy dostal do Náchodu v Čechách, kde za podpory cirkvi evanjelickej a. v. a pána Cyrilla Bartoňa-Dobenína vychodil strednú školu a zmaturoval.

Vedychtivý mládenec potom v Prahe vyštudoval medicínu a krátko po promócii sa stal asistentom balneológa prof. MUDr. Vladimíra Mladějovského. Zaujali ho možnosti prírodnej liečby v podmienkach vysokohorských kúpeľných miest. Po tejto odbornej príprave odišiel pracovať do Tatier, kde bol najprv lekárom vojenského ústavu v Matliaroch, ale čoskoro, ešte ani nie tridsaťročný, sa stal šéflekárom kúpeľov Tatranská Lomnica.

MUDr. Pavel Viskup sa živo zaujímal o pokroky v lekárstve, ale aj v technických vedách, ktoré slúžili medicíne. Informácie zo sveta konfrontoval s praxou doma, ktorá sa mu často zdala už prekonaná. V jednej zo svojich publikácií z Tatier zaznamenal, že keď tam nastúpil, s údivom pozoroval, ako liečia chorých hlavne ležaním a nečinnosťou, hoci zo zahraničných zdrojov bolo už aj u nás známe, že niektorým formám pľúcnych chorôb viac než kľud prospieva pohyb.

V roku 1931 vydal publikáciu "Vplyv klimatu v Tatranskej Lomnici a v Matliaroch na niektoré choroby". Výrazné zlepšenie zdravotného stavu svojich pacientov ukázal na konkrétnych prípadoch a pripisoval ho jednoznačne tomu, že sa dostali do prostredia, kde okysličenie prebieha oveľa rýchlejšie ako v ich domácom prostredí a, že kombinácia s vodoliečebnými procedúrami prekrvením kože zvyšuje vylučovanie odpadových látok. V odbornej literatúre a na cestách do cudziny sa zaujímal o nové poznatky, ktoré potom propagoval v ČSR. Príkladom je článok "Davoský frigometr" v pražskom Věstníku Balneologické společnosti československé.

Po rokoch pôsobenia vo Vysokých Tatrách sa dr. Viskup v roku 1934 vrátil do Prahy. Ordináciu súkromného lekára, neskoršie dietológa mal na dnešnej Lidickej ulici, vtedajšej Palackého triede. Chápavým prístupom k ľuďom a ich problémom si rýchlo vybudoval vernú pacientúru. Okrem toho sa vďaka skúsenostiam s hovoreným a tlačeným slovom stával čoraz populárnejším autorom kníh o správnej životospráve a výžive.

Jeho kniha "Výživa a jídelní lístek rozumného člověka" dosiahla v období rokov 1934-1939 sedem vydaní a toľkokrát vyšla aj knižka "Lékař kuchařem". Vytvoril aj súbor pokynov pre životosprávu a výživu, ktoré venoval i nazval "Duševně pracujícím a lidem sedavého zaměstnání" (1935). Z jeho knižných publikácií si zaslúžia pozornosť aj ďalšie úspešné tituly: "Užívejte vzduchu a pohybů" (1936), "Lékař vaří dětem" (1938), "Co jedli, co pili a jak jedli století" (1939), "Pít či nepít" (1939) a "Národní jídla" (1940).p Keďže svoje mladé letá prežil v českom prostredí, zvládol češtinu dokonale a pritom si zachoval aj rýdzosť materinskej reči. Ako lekárovi-publicistovi mu to umožnilo tvoriť v oboch jazykoch. "A tej publicistiky bolo neúrekom," hovorí nad hromadou časopisov pani profesorka, sama Češka, ešte aj dnes tou najčistejšou slovenčinou. "Tematicky vždy o tom, čím môj muž žil, čo zamestnávalo jeho myseľ a na čom mu najviac záležalo."

Zalistovali sme si aj v tých časopisoch... V jednom z novembrových čísel týždenníka Nový svet z roku 1934 vyšiel Viskupov fotograficky ilustrovaný článok "Tatry dnes". V tom istom časopise mal neskoršie ďalší príspevok "Pražský barok" s obrázkami z Kuksu a Trnavy. V roku 1935 ho Pražský ilustrovaný zpravodaj predstavuje ako jedného z najpopulárnejších lekárov doby, Slováka, ktorého knihy sa tešia nebývalému úspechu. Podobne ho predstavil i Magazín Melantricha či časopis Groš. Sám písal o širokom diapazóne tém - stačí vymenovať niekoľko názvov článkov: "Svatováclavská husa", "Hroznová liečba", "Jedlé houby". Za protektorátu redigoval v obrázkovej revue Salon rubriku "Za zdravím". Z periodík treba spomenúť Národní politiku, Ozveny, časopis Praktický lékař, Nedělní list, Národnie noviny, Moravské noviny či Živenu.

So Slovenskom nikdy, ani po jeho osamostatnení sa v roku 1939, neprerušil styky a ani Slováci sa ho nezriekli, napriek tomu, že neprijal výzvu, aby Protektorát Čechy a Morava opustil a prevzal vysokú funkciu v slovenskom zdravotníctve. Z rozbitia republiky bol nešťastný, miloval svoj rodný kraj, ale aj Čechy a Prahu, kde si s manželkou vytvorili útulný domov. Mal tu veľa priateľov, verných pacientov, vôbec ho nelákala kariéra v rozporuplných pomeroch Slovenského štátu.

Jedným z mnohých dôkazov toho, ako si ho aj na Slovensku vážili, je jeho "Zdravotná biblia", ktorú mu v roku 1941 vydal Spolok svätého Vojtecha v Trnave. Už nedostupnú knižku kronikári slovenskej zdravotnej výchovy, zdá sa, v bibliografických prehľadoch dosiaľ neobjavili. Pritom si naozaj zaslúži pozornosť.

Okrem pokrmov (propaguje napríklad strukoviny) sa "Zdravotná biblia" venuje tekutinám a pitiu, alkoholickým nápojom a ich pôsobeniu na ľudský organizmus. MUDr. Pavel Viskup je pre striedmosť v jedle a v pití, ale nie je ani proti hostinám, o ktorých však píše, že "majú predovšetkým zmysel spoločenský, kde sa má ukazovať viacej schopnosť ducha ako schopnosť brucha". Treba konštatovať, že žiaden z našich lekárov, zaoberajúcich sa nutričnou problematikou dosiaľ neprišiel s tak premysleným návrhom celoročného jedálneho lístka ako autor tejto knihy.

Po skončení druhej svetovej vojny a najmä po februári 1948 vtedy už štyridsiatnik MUDr. Pavel Viskup nemal ustlaté na ružiach. V Československu nastalo zjednotenie zdravotníctva, privátne praxe lekárov zanikli a tak sa aj jeho pacientúra rozplynula v socializácii. Pracoval ako radový zamestnanec polikliník v rôznych mestských častiach, kde sa po jeho chrbte šplhali nahor iní doktori s politickými ambíciami. Vyvíjali naň tlak, aby odišiel pracovať do pohraničia, ale on odolal, len srdce a psychika tým trpela.

V päťdesiatych rokoch sa ešte vybral do Juhoslávie, kde už skôr urobil cenné zistenia o živote ľudí, ktorí sa dožívajú sto aj viac rokov. Výsledky zhrnul rozhovor v denníku Lidová demokracie nazvaný "Nové poznatky ve výzkumu lidského věku".

Keď 2. júla 1981 zomrel, pochovala profesorka Božena Viskupová svojho muža na cintoríne v Roudnici nad Labem, odkiaľ sama pochádza. Odtiaľ je dosť ďaleko na Myjavu, kde si ju kedysi vyfotografoval v tamojšom kroji. Kiežby tieto riadky pripomenuli Myjavčanom rodáka, na ktorého môžu byť naozaj hrdí.