ZA HONORÁR DO TATIER

Na Slovensko sa dostal prvýkrát v päťdesiatych rokoch, po poľnohospodárskej výstave v Prahe, kde ako študenti UMPRUM robili jednu časť výstavy. "Celá škola sme dostali ohromný honorár - môj prvý v živote - a utratil som ho tak, že som šiel do Vysokých Tatier." Bol nimi nadšený a rozhodol sa, že sa raz pozrie aj do Nízkych Tatier. Prianie sa mu splnilo, keď začal učiť maľbu na AMU na scénografii: vždy na jeden mesiac jazdili maľovať niekam von. "Vzal som študentov a išli sme do Nízkych Tatier, na Horehronie do Polomky. So školou som tam bol ešte niekoľkokrát a neskôr potom aj s manželkou. Zoznámili sme sa tam s rodinou Kaštanovcov, bývali sme u nich a vracali sme sa k nim, pretože ten kraj sa mi veľmi páčil. Tak sa začala moja práca na Slovensku."

SPOJENIE PRÍRODY S ARCHITEKTÚROU

Už po prvý raz, keď prišiel do Polomky, ho fascinovali drevené dedinské domy a ich spojenie s okolitou prírodou. "To, čo tam slovenskí predkovia vyrobili, bolo ideálne riešenie, pretože architektúra bola drevená, a vyzeralo to úplne tak, akoby stromy z tých kopcov zostúpili do dediny... Bohužiaľ, nová výstavba už nerešpektovala toto spojenie s prírodou a Polomka sa postupne menila tak, že som tam napokon prestal jazdiť. Ale dodnes mám v sebe ten primárny zážitok ešte z tej Polomky, ktorú sme poznali."

HRIATÔ A ČARDÁŠ

Oldřich Smutný sa na Horehroní zoznámil s mnohými ľuďmi, videl tam ich život vo všedný deň pri práci, i vo sviatočný, ako idú, vystrojení v kroji, do kostola. "Za ten mesiac, čo sme tam boli, sme sa zžili s tými ľuďmi, študenti boli rozstrkaní v jednotlivých domácnostiach, bolo to čarovné. Kúzelné bolo i to, ako ráno šli kravy do hory a večer sa samy vracali, a každá trafila do toho svojho dvora - to prepojenie prírody, ľudí a zvierat bolo fantastické." Pri svojich pobytoch na Horehroní zažil Oldřich Smutný i hromadu humorných príhod, na ktoré rád spomína. Jedna bola aj zo svadby miestnej slečny, ktorá sa vydávala za výtvarníka z Bratislavy. "Pre dedinčanov to bolo podozrivé zamestnanie, tak dievčina vymyslela, že by sme mohli na svadbe vystupovať ako delegácia zväzu výtvarníkov z Prahy. Tri dni sme tam boli ako delegácia, pilo sa hriatô, a to z papierových téglikov na malinovku, a vždy sa muselo do dna..." Dlho potom hľadali jedného študenta po okolitých lesoch, a už ho v čiernych predtuchách videli roztrhaného medveďom, keď ho našli spať na hnoji za domom... "Na svadbe sa samozrejme aj tancovalo. Vyzvali ma na čardáš, lenže ten som ja v živote netancoval, tak sa mi zdalo, že je to tak °šílený fofr°, že sa hádam nikdy nezastavíme - a na druhý deň mi povedali, že som tancoval príliš pomaly, ako walz alebo tango..."

DAR MARTINSKEJ GALÉRII

Spočiatku si maliar Oldřich Smutný na Horehroní robil popisné štúdie, aby poznal bohatosť vecí, a až neskôr sa pomaly dostával k podstate tej krajiny. "Mal som množstvo kresieb, kreslil som nielen krajinu, ale aj ľudí na poli a ich portréty. Boli to ohromne krásni ľudia, upracovaní, tváre akoby vystrúhané. Krásne boli aj mladé dievčatá, mali hladké vlasy, uprostred pútec, dlhý krk - a na ňom zamatovú stužku... To bolo prekrásne."

Český maliar Oldřich Smutný bol rozhodnutý, že bude maľovať slovenskú krajinu a jej ľudí, ale osud ho odvial do južných Čiech. Všetky kresby, pastely a tempery z Horehronia však mal schované, a keď ich uňho uvidel kunsthistorik, hneď navrhol urobiť z toho výstavu na Slovensku. Vtedy si pán Smutný spomenul na rok 1992. "Stalo sa mi to, čo sa stáva výtvarníkovi asi málokedy. Mal som výstavu na Staromestskej radnici v Galérii mesta Prahy a počas nej mi zatelefonovala riaditeľka galérie v Martine, pani Viera Galová. Povedala, že videla moju pražskú výstavu a myslí si, že ju musia vidieť aj Slováci. Takže, ak proti tomu nič nemám, urobí mi veľkú výstavu v Martine..." Urobila, a tak vychádzala vo všetkom v ústrety, že sa na to nedalo zabudnúť. Preto Oldřich Smutný, keď predvlani prišla ďalšia ponuka z Martina na výstavu jeho kresieb zo Slovenska, na vernisáži povedal, že všetky vystavované diela venuje martinskej galérii...

Nebol to však len Martin, v ktorom vystavoval svoje obrazy. "Asi pred pätnástimi rokmi mi Galéria hlavného mesta Bratislavy urobila výstavu v Milbachovom paláci. Tam je aj jeden maliar, ktorého mám ohromne rád - Bazovský. Považujem ho za vôbec najväčšieho moderného slovenského maliara. Cením si uňho ohromnú farebnú i tvarovú kultúru. Podľa mňa práve on najlepšie vystihol to, čo najviac vyjadruje Slovensko - bez toho, aby musel používať slovenský folklór."

Väzieb na Slovensko má Oldřich Smutný viac. "Môj vzťah je určovaný samozrejme aj tým, že moja manželka je Slovenka (prof. Soňa Kresáková, SD č. 5/2001), a tak sme tam spolu často jazdili."

"LABUŤÁK" HONZÍK

V súčasnosti najčastejšie cestujú do južných Čiech, do Putimu pri Písku. "Ja som tam pravidelne jazdil ešte so školou, a v roku 1962 sme si tam s manželkou postavili pri Putimskom rybníku domček, kde je ateliér a klavír. Tam trávime najviac času. Som °Boleslavák°, ktorý emigroval do južných Čiech." Pri Putimskom rybníku vzniklo aj zvláštne kamarátstvo, o ktorom neskôr pán Smutný napísal knihu. "Spočiatku na rybníku žiadne labute neboli, ale potom sa tam nasťahoval jeden labutí pár a my sme sa s ním skamarátili. Chodili k nám na záhradu, vôbec sa nás nebáli, a tak nám dôverovali, že keď sa im vyliahli mláďatká, hneď na druhý deň nám ich prišli ukázať." Ďalšie osudy labutieho páru, jeho tragédia, keď labutiemu samcovi Honzíkovi prerazil "tiežčlovek" vidlami krídlo a museli mu ho amputovať - to všetko prežívali ich človečí kamaráti s nimi. O Honzíka, ktorý nemohol na zimu odlietať, sa starali desať rokov...

MAĽOVAL BY SOM HOREHRONIE

Južné Čechy učarovali maliarovi Oldřichovi Smutnému rovnako ako Horehronie. "Myslím si, že keby som žil na Slovensku, maľoval by som to Horehronie - má v sebe niečo baladické. Južné Čechy sú zase ohromne harmonické a sú rovnako fascinujúce, i keď iným spôsobom ako Horehronie. Preto som ich začal maľovať a maľujem ich dodnes. Zaujíma ma to, čo je v nich živé - a naši predkovia to naozaj vedeli urobiť, boli veľmi citliví - vytvoriť také prostredie, aby sa v ňom človek cítil šťastný.