Nemýlil sa. Ján Popluhár to dokázal aj v zápase s Brazíliou na svetovom šampionáte roku 1962. "Dostal som sa do kontaktu s Pelém, ale zbadal som, že je zranený. Namiesto toho, aby som ho obral o loptu, som to zdvihnutou rukou naznačil rozhodcovi." Svetová federácia fair play mu za tento čin roku 1997 udelila Cenu fair play.

Narodil sa v Bernolákove pri Bratislave. Tam žil s rodičmi a mladším bratom, našiel si manželku, tam je doma. Futbal začal hrať ešte ako malý chlapec, neraz bosý, s "handrákom". "Neviem, či som v detstve pomýšľal na futbalovú kariéru. Túžil som sa priblížiť otcovi, ktorý patril k špičkovým futbalistom, veď naše dedinské A mužstvo hrávalo ligu. No musel som sa učiť a mal som aj iné povinnosti: pomáhať na poli, vo vinici. Hoci sme obaja proti mamkinej vôli často uprednostnili futbal, nestrácala trpezlivosť. Rovnaká bola aj moja manželka. Od začiatku nášho spoločného života mi pomáhala liečiť "rany", ktoré som pri futbale utŕžil."

Vždy bral futbal vážne, cítil zodpovednosť za svoje výkony. Boli preňho spoločenskou povinnosťou, ktorá mala prednosť pred vlastnými záujmami. "Mnohé sa zmenilo, stratila sa najmä oddanosť futbalu. Kým dnešní žiaci sa po zápase zbalia a odídu, pre nás bolo prirodzené venovať futbalu celé nedeľné popoludnie a všetci - od najmenších po najstarších - sme sa povzbudzovali."

Ján Popluhár považuje za veľké šťastie, že zažil plné štadióny, ktoré vytvárali silnú futbalovú atmosféru. Nezabudnuteľné sú preňho medzinárodné zápasy, ktoré odohral v klubovom alebo reprezentačnom drese pred pätdesiattisíc divákmi: s Ajaxom Amsterdam, Botafogom... "Hoci v rokoch, keď moja výkonnosť vrcholila, mali u nás futbalisti biedne podmienky, záujem a podpora divákov im všetko vynahradili. Dnešná generácia to nepozná, no aj tak pochybujem, že by s nami menili. Veď za druhé miesto na majstrovstvách sveta nám dali dovedna päťtisíc korún. Ani futbalisti západného sveta veľa nezarábali, ale naše ohodnotenie bolo v pomere k nim 1:100."

Kto by uveril, že tento stoosemdesiattri centimetrov vysoký futbalista bol kedysi najmenší v žiackom mužstve. Keď sa v ňom uvolnilo miesto ľavého obrancu, nezaváhal. A tento post už neopustil. Kým postúpil do strednej školy, vyrástol, spevnel. Jeho gymnaziálny učiteľ telocviku uctieval atletické disciplíny a z gymnazistu Popluhára mal radosť (do výšky skákal 180, do diaľky 670 cm), no ustavične ho odhováral od futbalu. Chcel, aby sa atletike venoval naplno.

Po absolvovaní gymnázia nastúpil Ján Popluhár, vtedy už hráč Slovana, na vojenčinu a športoval za Červenú hviezdu Brno. Uplatniť mohol nielen futbalové, ale aj hokejové schopnosti. "Som ľavák píšuci pravou rukou, teda používam obe. Tak je to aj s nohami. Pri hre mala každá inú úlohu. Silové ťahy som robil pravou, ľavou som dával góly, kopal pokutové kopy. Ľavačkou z trestného kopu som dal aj svoj slávny gól na najväčšom štadióne sveta v Riu de Janeiro v zápase Brazília - Československo. Výnimočnou príležitosťou dať gól na Maracane som zo Slovákov dostal iba ja a predo mnou Tono Moravčík."

Keď skončil v Slovane, dva roky hral za francúzsky Olympique Lyon a ako tridsaťsedemročný prijal ponuku druholigovej Zbrojovky Brno. A potom ešte vyše šesť rokov pôsobil ako hráč a istý čas aj ako tréner v rakúskom mužstve českej národnostnej menšiny Slovan Olympia Viedeň. Sú hráči, čo skončia v tridsiatke. On "ťahal" o štrnásť rokov dlhšie.

"Vo Viedni chodilo na naše zápasy asi tisíc fanúšikov. Pri rozlúčke mi povedali, že ustavične čakali, ako budú o dvadsať rokov mladší súperi s Popluhárom 'cvičiť'". Nebyť lásky k futbalu, nebola by to preňho nijaká zábava. Týždenne štyrikrát cestoval na večerný tréning a domov prichádzal nadránom. O pár hodín vstával, aby bol na siedmu v práci. V tej mu však šťastie neprialo. Telovýchovný podnik, v ktorom pracoval, sa rozpadol a ostal bez zamestnania. A keď sa znova ozvali chronické zdravotné problémy, poslali ho do invalidného dôchodku. Ktosi vplyvný sa vraj pozastavil nad tým, z akého nízkeho príjmu musí slávny muž, ktorého už roku 1965 vyhlásili za najlepšieho československého futbalistu roka, vyžiť, dal si predložiť jeho doklady, no už sa neozval. Preto prijal prácu, ktorá by pre iného človeka jeho "kalibru" bola možno ponižujúca. Nie je však ani zlomený, ani zatrpknutý: "Za svoju dlhú kariéru som vydal zo seba všetko a teraz so záujmom sledujem výkony mladých."

Zaujímalo ma, či rozpozná talent. "Isté veci mám hlboko zakódované, preto sa málokedy pomýlim," odvetil. "Keď som sa na ihrisku pozrel na súpera, vedel som nielen to, ako bude hrať, ale aj čo si myslí. Ak som s ním v lige odohral desiatky zápasov, v hlave som mal o ňom celú knihu informácií. O zahraničných protihráčoch sme vedeli málo, nuž sme si ich museli oťukať na vlastnom tele. Časom som však vedel každého nielen 'prečítať', ale aj reagovať na jeho hru."

Ľavá noha bola preňho požehnaním, no priniesla mu aj smolu. Stalo sa to na africkom turné. V poslednom zápase mu černošský protihráč urobil "šlapákom" desaťcentimetrovú tržnú ranu na holennej kosti nad členkom. Hoci mu ju hneď vyčistili, doma ho potom museli operovať. Napriek tomu sa infekcie, ktorej pôvod sa nepodarilo odhaliť, už nezbavil. Ozýva sa bez výstrahy. Noha mu sčervenie a súčasne mu prudko stúpne teplota - do pol hodiny až na 41^oC. Naučil sa rozpoznať prvé príznaky choroby a včas zamieriť k lekárovi.

"Ten istý členok som si ešte začiatkom šesťdesiatich rokov dokaličil pri tréningu. Urobil som si obojstranný výron. Po čase opuch zmizol a hoci ma noha bolela, nedbal som na to a hrával ďalej. Až takmer po štvrťstoročí, keď mi pred priznaním invalidného dôchodku robili lekárske vyšetrenie, sa zistilo, že som mal obojstrannú fraktúru. Aspoň viem, že príčinou mojich bolestí a krívania sú zle zrastené kosti."

Ján Popluhár je skromný vyrovnaný muž. Vraví, že človek je raz hore, inokedy dole. Platí to aj preňho, až na jednu výnimku - futbal. Keď o ňom hovorí, zvlhnú mu oči, hlas sa zachvie: "Naše účinkovanie v Čile pohlo celou Latinskou Amerikou, ktorá sa vtedy po prvý raz dozvedela o Slovensku a Česku. Vďaka futbalu nadviazalo Československo nové diplomatické a obchodné styky. Šport je veľkolepý, otvára brány aj tam, kde politici nič nedosiahnu."

Ocenenie Najlepší futbalista storočia na Slovensku sa dostalo do správnych rúk, ale ako to už u nás býva, pozitívna udalosť čoskoro upadne do zabudnutia. Dakoho možno zožiera otázka, čo za to. Hoci inde sa o prezentáciu na takomto podujatí uchádzajú silní sponzori, Popluhár dostal len pohár a potriasli mu rukou: "Aspoň mi niet čo závidieť ani vziať."