- Musím hneď na úvod povedať, že medzi predstavami a uskutočnenými cieľmi býva často dosť veľká priepasť, ktorú väčšinou vytvárajú financie. Keď sa človek s finančnými možnosťami oboznámi, musí im svoje zámery prispôsobovať. V každom prípade si myslím, že riešenia treba hľadať viac než doteraz v spolupráci s českými kultúrnymi a umeleckými inštitúciami. Podarilo sa mi napríklad vďaka dobrým osobným vzťahom získať zadarmo dvakrát mesačne priestory Mestskej knižnice, kde by sa mali pravidelne premietať slovenské filmy a uvádzať divadelné inscenácie komornejšieho charakteru. Mám z toho veľkú radosť! Pokračovať treba aj v spolupráci s inými zahraničnými inštitútmi, pretože aj touto cestou sa propaguje Slovensko. Mojimi hlavnými strategickými cieľmi na pôde Slovenského inštitútu sú snaha prispievať k zachovávaniu česko-slovenskej dvojjazyčnosti, čo vychádza aj z dohody medzi ministerstvami kultúry, a pokus osloviť mladých ľudí. Trebárs súčasnou hudbou, mladým výtvarným umením, dizajnom, spoluprácou slovenských a českých hudobných či výtvarných fakúlt... Domnievam sa, že práve mladí ľudia majú najviac energie a najväčšiu chuť poznávať okolité kultúry. Ak im ešte niečo hovorí sedemdesiatročná spoločná história, prioritne asi budú chcieť poznávať slovenskú kultúru. Dôraz na zachovávanie dvojjazyčnosti znamená, že by sme sa mali venovať najmä divadlu, literatúre a filmu, ktorý tu zatiaľ podľa mňa dosť absentoval.

- Chcem si vypočuť námety všetkých slovenských aktivít. Nebránim sa žiadnej spolupráci, či zapožičiavaniu priestorov. Na druhej strane by som chcela, a má to - myslím si - aj svoje logické opodstatnenie, aby sa trochu oddelila činnosť Slovenského inštitútu a spolkov. Spolky by sa podľa mňa mali starať najmä o Slovákov žijúcich tu a inštitút by mal dovážať kvalitnú kultúru zo Slovenska.

V súvislosti so snahou osloviť mladých ľudí, o ktorej som už hovorila, chcem hľadať cesty k veľkému počtu slovenských študentov v Prahe - cez vysoké školy a internáty.

- Priestory na Loretánskom námestí, v ktorých by podľa všetkého mal sídliť zastupiteľský úrad spolu so Slovenským inštitútom, som zatiaľ nevidela, takže nemôžem robiť definitívne závery. Reprezentatívna budova blízko ministerstva zahraničných vecí a Hradu je určite mimoriadne dôstojným sídlom, geniálnym riešením pre zastupiteľský úrad. Navyše jej kúpa je v konečnom dôsledku ekonomicky výhodnejšia, než neustále prenájmy. Na druhej strane si myslím, že pre Slovenský inštitút je práve táto lokalita problémom. Množstvo ľudí má názor, s ktorým sa stotožňujem, že konkurencia kultúry v centre Prahy je taká enormná, že je veľmi obtiažne súťažiť s ňou na vzdialenom a menej dostupnom mieste pri Hrade. Keby si ľudia, ktorí o tom rozhodujú, preniesli túto situáciu do Bratislavy, že by sa napríklad České centrum malo sťahovať zo stredu mesta, kde sídli, kamsi medzi Bratislavský hrad a parlament, pochopili by, že to nie je veľmi šťastné riešenie. Rovnako ani spojenie zastupiteľského úradu so Slovenským inštitútom, pretože kultúra potrebuje slobodné prostredie a úrad je predsa len čosi celkom iné, napokon aj vzhľadom na jeho ostrahu. A v konečnom dôsledku, Loretánske námestie je síce turistická oblasť, keď sa však mimo letnej sezóny zatvorí Hrad, mení sa na mŕtvu zónu, a to vám potvrdí každý Pražan. Ak hovorím o zachovaní dvojjazyčnosti ako o strategickej priorite, obávam sa, že na Loretánskom námestí by sa to stalo takmer bezpredmetným. Tam budeme zahraničných turistov možno oslovovať kvalitnými výstavami, či dobrými koncertami. Keď tam však budeme usporadúvať literárny večer, obávam sa, že návštevnosť z radov turistov nebude žiadna a z radov krajanov a Čechov priamo úmerná vzdialenosti miesta od centra.

Na druhej strane musím priznať, že prenájom súčasnej budovy je naozaj zbytočne drahý, vyše pol milióna mesačne, je tu dosť priestorov nie celkom využitých a je tu podľa mňa aj dosť sterilné, archaické prostredie. Takže nie som stopercentne presvedčená o tom, že treba zachovať túto budovu, ale som si istá, že by mal inštitút naďalej pôsobiť v centre. Ďalším problémom je predajňa slovenských kníh, tlače a hudobnín, ktorá by rozhodne nemala prestať fungovať a mimo centra sa neudrží.

- V Prahe som bola po prvý raz sama, bez rodičov, na spartakiáde. Vtedy som sa do Prahy strašne zamilovala. A to tak, že ako vysokoškoláčka som si vybavila individuálne štúdium a trávila som tu každú možnú voľnú chvíľu. Chodila som po divadlách, po filmovačkách, kde boli slovenskí herci, a písala o tom články na zápočty. Prežila som v Prahe i prvú lásku, rôzne vzplanutia a iskrenia. Keď som si potom brala Slováka, všetci sa čudovali, že nie je Čech...

V Prahe som nadviazala krásne priateľstvá, ku ktorým, samozrejme, pribudli aj priateľstvá manžela, ktorý tu študoval na Akadémii výtvarných umení.

- Možno všetkých sklamem, ale dôvody neboli politické. Boli rodinné. A navyše, nemali sme pocit, že ideme niekam inam, išli sme do prostredia, ktoré nám bolo blízke. Vôbec sme si v tej chvíli neuvedomovali, že republiky sú rozdelené. Brali sme to tak, že Praha bola hlavným mestom Česko-Slovenska, teda krajiny, v ktorej sme sa narodili a prežili väčšiu časť svojho života...