Hrad spočiatku patril Matúšovi Čákovi Trenčianskemu a potom často menil majiteľov. Vlastnili ho Korvínovci, Zápoľskovci, Thurzovci a od roku 1643 sa stal dedičným vlastníctvom Pálfiovcov, najsilnejšej magnátskej rodine Uhorska. Získal ho palatín Pavol Pálfi (1590-1653), syn zakladateľa rodu a nositeľa prvého grófskeho titulu Pálfyovcov Mikuláša II (zomrel ako štyridsaťročný v roku 1600). Mikuláš bol tiež vari najvýznamnejší uhorský vojvodca v pätnásťročnej vojne s Turkami, nad ktorými zvíťazil v dvadsiatich šiestich bitkách. Za odmenu dostal od cisára Rudolfa II. hrad Červený kameň aj s panstvom. Pavol Pálfi dostal Bojnícky hrad pre zmenu od panovníka Ferdinanda III. Bol tiež dedičným kapitánom Bratislavského hradu a županom Bratislavskej stolice. Vykonával aj dozor nad prestavbou Bratislavského hradu na renesančné kráľovské sídlo. Okrem toho dal postaviť kaštiele v Plaveckom podhradí, v Malackách a v Stupave a prestavať Bojnice, Plavecký hrad a Pajštún. Vo františkánskom kláštore v Malackách, nad výstavbou ktorého tiež dozeral, je v striebornej schránke pochované jeho srdce.

NEŠŤASTNÁ LÁSKA

Posledným majiteľom Bojnického zámku bol Ján Pálfi (1829-1908), ktorý nazhromaždil vzácne umelecké diela a vytvoril tak známu Pálfiovskú umeleckú zbierku. Tento najbohatší človek v celom Uhorsku bol zároveň posledným mužským potomkom mladšej vetvy Pálfiovcov. Už okolo toho, prečo vytvoril z hradu prekrásne luxusné sídlo s rozľahlým parkom a zoologickou záhradou, sa vedú všakovaké overené i menej overené povedačky. Najpravdepodobnejšou a najčastejšou z nich je, že sa gróf zaľúbil do francúzskej kontesy de Jeanville, ktorá žila na jednom z loireských zámkov. Otec kontesy však odmietol svoju dcéru vydať do Bojníc s tým, že je zvyknutá na život v prepychu a dá ju teda za ženu len mužovi so zodpovedajúcim blahobytným sídlom. Gróf si preto hneď priniesol z Francúzska nákresy tunajších zámkov a rozhodol sa hrad prestavať. Kým dielo dokončil a radostne sa vrátil pre svoju vyvolenú, tá už bola dávno vydatá. Bojnický zámok vďaka tejto historke zostal nemenej krásny, ako jeho francúzske predlohy, ale Ján Pálfi sa nikdy neoženil. A vraví sa, že na znak svojho utrpenia z lásky dal nasadiť na vrch Huňadyho veže zlatú tŕňovú korunu...

PLAČÚCA HROBKA

A aby toho trápenia nebolo dosť, zdá sa, že nešťastný gróg nenašiel pokoj ani dlho po svojej smrti. Každý, kto čo i len trochu sleduje slovenskú tlač, si nepochybne spomenie na hrôzostrašné historky, ktoré sa rozprávali o grófovej hrobke. Asi tak pred deviatimi rokmi začala zo sarkofágu s jeho ostatkami vytekať podivná tekutina podobnej konzistencie ako med, ktorá sa v zime menila na smolovitú hmotu. Odborníci skúmaním zistili, že ide o zmineralizované zvyšky ľudského tela. A to ľudského tela, ktoré ku podivu obsahovalo veľké množstvo železa, zinku i ortuti. To bolo prekvapujúce. Postupne sa však ukázalo, že gróf sa liečil na množstvo chorôb, a to i tak vážnych, akými bola rakovina prostaty a syfilis v treťom štádiu. Bral pomerne veľa liekov, ktoré obsahovali kovy, napríklad ortuť. Okrem toho telo pred pochovaním zakonzervovali roztokom na báze glycerín-chlórzinok. Ľudia napriek všetkým fundovaním vysvetleniam však naďalej tvrdia, že nešťastný gróf plakal aj dlho po svojej smrti. Ba tí väčší národovci by dokonca dali ruku do ohňa za to, že gróf začal roniť slzy v momente, keď zmizol známy Bojnický oltár a hneď, ako sa oltár vrátil, tekutina prestala vytekať.

Už pohreb grófa Jána Pálfiho ľudia zahalili do takmer hororovitého koloritu. Keď na stanici v Prievidzi naložili v roku 1908 rakvu s pozostatkami grófa do koča a kone ho viezli k Bojnickému zámku, rozsvecovali sa údajne v oknách domov, okolo ktorých koč prešiel, sviečky. Ale to nebolo všetko - počas celej cesty zavýjali psy, zotmelo sa a nebo zahalili čierne mračná. Ktovie, prečo takto temne pôsobil na obyvateľov Bojníc posledný zámocký pán...

SKOK NEVINNOSTI

Všetky povesti sa však netočili len okolo pána posledného. Aj mnohí iní mali v očiach svojich poddaných všeličo na rováši. Jeden z hradných pánov mal vraj manželku, ktorá bola známa svojou dobrou dušou a čistotou srdca. Napriek tomu mala veľké množstvo neprajníkov, najmä, ako to už býva, z radov vlastnej rodiny. Keď sa hradný pán vrátil domov z jednej z množstva vojen, hneď mu nahovorili, že zatiaľčo on kdesi riskoval život a liečil sa z množstva zranení, jeho ženuška, napriek tomu, že sa starala o novorodené dieťa, sa často "veselila" s miestnymi rytiermi. Darmo očiernená žena prisahala, že to všetko nie je pravda, že sú to len zlé výmysly, jej manžel bol neoblomný. Odsúdil ju k skoku aj s dieťaťom z Huňadyho veže do kamennej priekopy. Škodoradostní sudcovia rozhodli, že ak je nevinná, tak sa jej pri tomto skoku nič nestane, ak je vinná, tak sa pochopiteľne zabije. Typický test nevinnosti, podobný, aké sa robili aj s údajnými čarodejnicami. V deň vykonania rozsudku prišli k veži takmer všetci obyvatelia Bojníc. Zatajili dych, keď sa mladá žena vrhla aj s bábätkom do priekopy. Ešte sa však nestihli ani spamätať, už sa z jej dna vzniesla mladá žena vysoko do neba. Horšie skončili neprajní klebetníci - s rozbitými hlavami a vyplazenými jazykmi na dne priekopy, ktorú chystali ako miesto posledného odpočinku mladej hradnej pani. Teda, kto inému jamu kope... Nuž a nešťastný manžel to všetko vyriešil tak originálne, že vstúpil do kláštora. Podstatné na tejto povesti však je, že od tej doby údajne v Huňadyho veže straší. Neustále sa ozývajú zvláštne hlasy a občas akoby sa tu mihla aj postava ženy v čiernych vlajúcich šatách. Takže Bojnický zámok má na rozdiel od väčšiny ostatných hradov a zámkov svoju Čiernu pani. Všakovaký dobrovoľníci, ktorí sa dávajú v noci do zámku zatvárať, túto skutočnosť opakovane potvrdzujú. A nevraživo hľadia na odborníkov, ktorí naprosto nudne opakujú, že počas nejedného prestavovania hradu vznikali medzi stenami rôzne otvory a škáry, ktorými prúdi vzduch a pritom vydáva všakovaké zvuky, kvílenie, či pišťanie a nepravidelnosti stien spôsobujú tiež lámanie svetla a tieňov. Oni v každom prípade videli čo videli a vedia svoje!

TAJNÝ VCHOD?

Istou záhadou je aj studňa Bojnického zámku, o ktorej sa hovorí, že v nej nikdy nebola žiadna voda. Na dne leží obrovský balvan, ktorý podľa povestí zatarasuje vchod do tajnej katakomby. Ťažko povedať, aká je pravda, pretože kameňom nikto ešte nepohol a nezistil, ako to s údajnými katakombami je. Moderná technika, ktorá by mohla odhaliť toto tajomstvo, sa používať nemôže, aby nejakým spôsobom nepoškodila starú historickú pamiatku. Verme však, že sa to raz podarí, a poodhalí sa tak rúško nad ďalším tajomstvom Bojnického zámku.

***