Pred päťdesiatimi rokmi

"Drž nakrátko tú sviňu!" Lístok s takouto inštrukciou poslal šéf Zboru povereníkov, čiže vtedajší slovenský premiér Rudolf Strechaj, predsedovi senátu Najvyššieho súdu ČSR Jurajovi Uhrínovi počas procesu s buržoáznymi nacionalistami. "Sviňou" bol Gustáv Husák, Strechajov predchodca vo vysokej funkcii, ktorý ako jediný z obžalovaných odmietol falošné obvinenia z velezrady a sabotáže. Koncom apríla uplynulo 50. rokov od vyvrcholenia procesu - čítania rozsudkov. Budúci československý prezident Husák dostal doživotie, spisovateľ Ivan Horváth - 22 rokov, Daniel Okáli - 18, Ladislav Holdoš - 13, básnik Laco Novomeský - 10 rokov.

Politici za plentou

"Na Slovensku vládlo bezprávie, proces bol neverejný, ale Strechaj a ďalšie politické špičky ho sledovali za plentou z balkóna," pripomína vtedajšie pomery Ján Pešek z Historického ústavu SAV. Spomínaný lístok našla rehabilitačná komisia o deväť rokov neskôr v pojednávacom spise, kam ho buď úmyselne, alebo nechtiac zastrčil Uhrín.

Dobová tlač priniesla o procese iba správu ČTK, časť obžaloby a úryvky z výpovedí obžalovaných, ktoré boli zjavne vynútené. "Všetci sa ako buržoázni nacionalisti dopustili najťažších trestných činov tým, že sa spolčili v pokuse zničiť samostatnosť, jednotu republiky a jej ľudovo-demokratické zriadenie," uvádzala agentúrna správa.

Pritom sa nikde nedalo dočítať, čo vlastne ten zlovestný buržoázny nacionalizmus znamená. "To zrejme nevedeli ani naši vyšetrovatelia a sudcovia, ktorí nás spočiatku obvinili z titoizmu - aj mňa označili za Titovho špióna," myslí si právnik Anton Rašla, posledný žijúci "buržoázny nacionalista". Toho odsúdili o pol roka neskôr v inom procese.

Pohon proti národne zmýšľajúcej skupine vo vtedajšom slovenskom vedení sa začal po známej roztržke medzi Moskvou a Belehradom. Podľa Rašlu však za všetkým treba vidieť aj mocenský boj v domácich straníckych špičkách. "Aj tento proces slúžil moci predovšetkým na likvidáciu domnelých konkurentov."

Pomsta Viliama Širokého

Významnú úlohu v príprave procesu zohral najmä Viliam Široký, v tom čase už predseda československej vlády. Podľa niektorých historikov Široký dokonca nadiktoval obžalobu, keď si s ňou nevedel poradiť sám generálny prokurátor.

"Široký nevedel zabudnúť Husákovi a ďalším organizátorom Povstania, že ho koncom augusta 1944 nechali trčať v bratislavskej väznici, hoci bolo dohodnuté jeho oslobodenie," rozpráva Rašla. "Stále ich podozrieval, že to urobili naschvál a po vojne sa za to všetkým pomstieval," pokračuje.

Karel Kaplan, známy český historik a člen rehabilitačnej (barnabitskej) komisie zo 60. rokov, má na vec trocha iný názor. Vnútorné spory podľa neho hrali pri politických procesoch svoju úlohu, ale iba čo sa týka výberu obžalovaných. "Nerobme si ilúzie, že keby vtedy boli súdili Širokého, tak jeho rivali v komunistickej strane by sa správali voči nemu inak - taký to bol skrátka režim," zdôrazňuje Kaplan.

Stále je nejasné, prečo sa proces s buržoáznymi nacionalistami konal až v roku 1954, to už boli obvinení tri roky vo vyšetrovacej väzbe. Podľa Kaplana to mal byť pôvodne verejný proces, obdoba pražského monsterprocesu so Slánskym a spol. Hlavný aktér však "nebol pripravený" na takéto pojednávanie. "Husák vytrvalo odmietal priznať vykonštruované obvinenia, preto organizátori stratili záujem," konštatuje Kaplan.

A to vlastne Husákovi, ale zrejme aj Novomeskému, zachránilo život. "Keby ich súdili v takomto inscenovanom procese o rok skôr, pred smrťou Stalina a Gottwalda, čaká oboch za podobné trestné činy jedine šibenica," domnieva sa Pešek.

Odsúdených prepustili podmienečne na slobodu väčšinou v roku 1960, na základe amnestie prezidenta. Čiastočnej rehabilitácie sa však dočkali až o tri roky neskôr. Kampaň proti buržoáznemu nacionalizmu trvala trinásť rokov a postihla tisíce ľudí na Slovensku. Niektorých len preto, že sa pochvalne zmienili o básňach Ladislava Novomeského.

VLADIMÍR JANCURA

---

Zpět na obsah