Jana Kirschner prerastá hranice Slovenska

Bolo to v lete asi pred troma rokmi v Banskej Bystrici. S bývalým kolegom z vysokej školy sme zišli do jednej z pivníc na námestí, aby sme si pri vínku zaspomínali na zašlé časy. Okolo nás sedeli pri dubových stoloch samí študáci a z reproduktora znelo: "Nič už nie je také/ako bolo predtým. /Už nemôžem dýchať/a celé noci nespím./Bývam v cudzom meste/plnom cudzích ľudí/v cudzom byte spávam/ a strach ma zo sna budí./Všetko je tu cudzie/slová aj dotyky/všetko je tu cudzie/keď tu nie si ty."

Tak presvedčivo a naliehavo znel ten hlas! Výkrik o osamení v cudzom meste! Ako keď ste kedysi kamsi do iného mesta prišli za nejakým človekom a on tam nebol alebo sa nechcel stretnúť a vy chodíte prázdnymi ulicami a nevnímate chodcov ani ruch okolo... Skrátka prázdnota. Ten hlas, to frázovanie a najmä ten pocit si kedykoľvek dokážem vybaviť.

Nedalo mi veľa práce vybaviť si ten pocit ani teraz, keď sa roznieslo, že speváčka Jana Kirschner príde do Prahy. Predstavovala som si, aká asi bude. Predsa len akustický dojem, čo aký komplexný, môže byť klamlivý... Koncert v Jazzklube Železná prevýšil moje očakávania. Jana Kirschner je výnimočná. Ako zjav, ako speváčka, ako typ. Jej dokonalá postava nepotrebuje korekciu kostýmu, jej výnimočný pôvab v tvári sa prejaví aj bez šminiek tomu, kto ju vníma a rozlúšti. Na prvý pohľad do seba uzavretá a premýšľavá, len čo začala spievať, je to dokonalosť výrazu. Je cudná aj vášnivá, strhujúca plachým pohľadom aj dokonalým vyjadrením rytmu telom, dožadujúca sa náklonnosti aj vyžarujúca nepopierateľné sebavedomie mladej emancipovanej ženy. Priznám sa, že som nedokázala od nej odtrhnúť oči po celý čas koncertu. Spievala striedavo veľmi dobrou angličtinou a veľmi ľubozvučnou slovenčinou. Veď vyrastala v Martine! Vedľa pri stolíku sedeli nejakí po anglicky hovoriaci návštevníci Prahy a videla som na nich, že ich speváčka strhla každým cólom. Ktovie čím? O svoje dojmy sme sa nepodelili. Zato s Janou Kirschner sa mi podarilo zotrvať v krátkom rozhovore. A tak ho predostieram aj našim čitateľom. Keď si primyslíme, že na koncertnej šnúre je umelec kvárený nielen presunmi z mesta do mesta, množstvom ľudí okolo, neustále novým prostredím a ešte koncentráciou na samotné vystúpenie, musím povedať, že odpovede Jany Kirschner ma prekvapili svojou hĺbkou a zároveň úprimnosťou.

Myslíte si, že senzitívnosť vo vašej branži je namieste? Môže sa človek prejaviť tak, ako je mu to vlastné?

- Ja si myslím, že je to najviac potrebné, aby človek dokázal zo seba dostať tie naozajstné pocity. To je presne o tom, že keď dávate zo seba to, čo máte vnútri, tak tí ľudia to počujú a vedia, že to nie je vymyslené, že to nie je hrané, ale že to je naozajstné, že sa to naozaj stalo a že to naozaj prežívate a že to celé nepredstierate.

Lenže pri profesionálnom účinkovaní príde naraz určitá medza, kde sa človek musí správať profesionálne a bolo by mu na škodu samotnému, keby sa do veci príliš vkladal...

- Zažila som niekoľko situácií, kedy som si povedala, že teraz by som naozaj najradšej odišla preč alebo teraz by som najradšej povedala pravdu, čo si o tom celom myslím. Samozrejme, už len z takého diplomatického hľadiska nemožno povedať na rovinu takým tým priamočiarym spôsobom svoj názor, pretože by to mohlo niekoho zraniť a mne nikdy nešlo o to vyjadrovať svoj názor za cenu toho, aby som niekoho zraňovala. Aj keď mám veľmi veľkú potrebu povedať svoj názor, tak sa snažím urobiť to diplomaticky, aby bolo jasné, čo si o tom myslím, ale zároveň aby som nikoho nezranila.

Hovoria o vás, že ste samorastlá, ale nemyslíte si, že si vyrobíte aj problémy?

- Toho sa mi dostáva vlastne celý život. Niečo som schopná tolerovať a som schopná sa nad to povzniesť, ale v niektorých veciach som tvrdohlavá a mám svoje zásady. Zásady je silné slovo. Jednoducho mám pocit, že niektoré veci by som nemohla robiť inak. Mala som dosť veľké problémy, keď som začala na Slovensku aj v Čechách raziť zásadu, že budeme hrať life. Sú rôzne televízne programy a podobne, kde sa razí tendencia hrania na playback, dokonca aby spevák počas prenosu stál na pódiu a spieval bez mikrofónu. To sú veci, ktorým ja nerozumiem, pretože mám pocit, že ja som speváčka a je pre mňa prirodzené stáť tam a spievať tak, aby tomu každý veril a nie stáť tam a otvárať naprázdno ústa. I keď nemožno povedať, že tých ľudí, ktorí ten playback robia, neobdivujem. To je obrovské herecké umenie. Často sme sa dostávali do konfliktu, lebo sme povedali, že budeme robiť len to, čo sa nám páči a na čo sa budeme môcť ohliadnuť, čo sme mali radi. Nikdy sme sa nezamotali do nejakej veci, ktorú by sme vyložene nechceli.

Súhlasím s vami, že playback je šaľba, ale obávam sa, že vnesiete rozruch do istých kruhov...

- To už sme vniesli, ale podarilo sa nám, že režisér veľkých programov v televízii, ktorý v živote nedovolil, aby sa spievalo life, ustúpil a privolil, aby sme v jeho programe vystúpili life, lebo až tak veľmi chcel, aby sme tam vystupovali. To sú také veci, že musíte presvedčiť ľudí, aby tak o vás stáli, že vám jednoducho dovolia robiť veci, ktoré vy potrebujete robiť.

Na svoj vek dvadsaťštyri rokov mi pripadáte až vážna. Mali ste bezstarostné detstvo?

- Detstvo som mala najkrajšie. Ja si na to spomínam vždy, že to bolo niečo, čo som mala naj. Stále sa cítim ako dieťa. Keď začína leto, alebo hneď na jar mám chuť sadnúť si do trávy a sedieť tam bezstarostne celý deň. Milujem chvíle, keď prídem k nám na chalupu do Banskej Štiavnice, tam som schopná zabudnúť na všetko, čo sa okolo mňa deje. Tam sa naozaj cítim ako dieťa. To si veľmi vážim. Keď sme boli malí, tak my sme veľmi nesledovali televíziu. Moji rodičia boli ľudia, ktorí sa stále snažili vymyslieť nám nejaký program. Stále sme boli v prírode. Mama ma vodila do divadla, ktoré sa mi často zdalo byť nudné a nerozumela som tomu, brala ma na koncerty vážnej hudby, ale takisto aj na koncert kapely "Bez ladu a skladu". A nakoniec sa mi zdá, že to bolo to, čo ma dotiahlo k hudbe a poézii.

A čo vaše rodné mesto Martin?

- K Martinu mám vzťah, ale k Banskej Štiavnici ešte väčší. Tam sa narodil môj otec, tam máme polovicu našej rodiny, tam sme od malička trávili najviac času. Poznám všetky historky, ktorými je opradené to mesto. To mesto je mystické, má taký podivný život. Mám pocit, že tam funguje taký život, aký nefunguje v žiadnom inom meste na Slovensku. Je to tam zvláštne a čarovné.

Pred rokom ste si v rozhovore pre jeden český denník v Prahe dali predsavzatie, že sa zdokonalíte v hre na klavíri a vo francúzštine. Čo z toho sa vám podarilo naplniť?

- Začala som hrať intenzívnejšie na klavír aj na gitare. Tá hra mi ale stále nejde veľmi dobre. Som človek, ktorý sa veľmi nezaoberá teoretickou podstatou a tým, ako by to malo správne znieť. Tomu ja vôbec nerozumiem. Niekedy je to ťažké - pri vysvetľovaní tých postupov ostatným muzikantom, ale niekedy je to ľahké, lebo je to oslobodzujúce a celé je to dobrodružstvo. Ja si sadnem ku gitare a tvorím tak, že jednoducho hľadám. Neviem, či sú tie akordy správne, neviem, ako idú v slede za sebou, ale ja to takto cítim a mne sa to takto páči. Na klavír som v poslednom čase urobila veľmi veľa vecí. Čo sa týka prstokladu, tak je to príšerné. Ale výsledok je podľa mňa výborný.

(Ako bolo v mestách na Slovensku zvykom, aj Janu rodičia posielali ako dieťa do ĽŠU. Najprv chodila na spev, potom prišlo nariadenie, že treba pribrať aj nástroj. Jana si teda pribrala klavír, chcela saxofón. Vraví, že to nezvládla. Počnúc tým, že nemala ostrihané nechty, že tými malými detskými rukami človek ešte nemá takú zručnosť na prstoklad a navyše bola dieťa, ktoré malo veľa energie. Takže sedieť za klavírom a učiť sa niečo hrať bolo strašne ťažké. Chcela ísť von, behať s deťmi. Nebola typ, ktorý by bol schopný sedieť pri klavíri šesť hodín a cvičiť. Sedela tam pol hodiny. Potom som vstala a išla von. Rodičia jej kúpili klavír, ale asi po pol roku naň prestala hrať.)

Svojou krásnou slovenčinou a na druhej strane plynulými prechodmi do angličtiny, ale aj svojím správaním sa akoby ste stelesňovali na jednej strane zrastenosť so Slovenskom - na druhej strane rozlet po svete. Zamýšľate sa niekedy nad problémami rozvrstvenosti v Európe aj v súvislosti s teraz aktuálnym rozhodovaním o vstupe do Európskej únie?

- Sú to ťažké veci. Myslím, že nám to prinesie množstvo pozitív na jednej strane. Na druhej: jedna vec je život v Bratislave, kde ľudia sú zabezpečení. A druhá vec je, keď prídete niekam inam na stredné alebo na východné Slovensko. Nedávno som pomáhala zabehnúť časopis Nota Bene v Banskej Bystrici (slovenská podoba Nového prostoru, časopisu, ktorý predávajú bezdomovci a získavajú tak aspoň čo-to na živobytie - pozn. red.). Ja som to brala trochu ako fór a zároveň mi to pripadalo ako možnosť pomôcť dobrej veci. Tak som stála na tom námestí a predávala som časopis a pokúšala som sa presvedčiť ľudí, že si ho majú kúpiť. A keď dostávala odpovede, že 30 SK je pre ľudí strašne veľa, uvedomila som si ten nepomer. Ak pôjdeme do EÚ, musíme vedieť, že to v tom počiatočnom štádiu nebude najľahšie. Bude to ťažké. Ale vlastne je to v každom vzťahu tak. Neustále prichádzame do nejakých situácií, kompromisov. Jednoducho ak chcete niečo získať, musíte aj niečo dať.

Nie ste priveľmi nezištná a nerozdávate sa? Myslíte aj na vlastné ego?

- Jasné. Ono to funguje všade. V hudbe je to ego strašne viditeľné. Môže sa vám stať, že vás to ego prerastie a vtedy sa môžete zblázniť a vtedy aj ľudia môžu hovoriť, že ste sa zbláznili. Alebo to ego prijmete ako nezvratnú súčasť vás samých. Naučíte sa s ním žiť a využiť ho vo svoj prospech. Každý muzikant má svoje ego. Každý je "ješitný", potrebuje uznanie. Všetci ľudia, ktorí tvoria a tvrdia, že nepotrebujú mať publikum, podľa mňa nehovoria pravdu. Ja tomu vravím nie veľmi pekne egomasáž. Človek raz za čas potrebuje, že jeho ego dostane napapkať.

Koncertujete rada v Čechách? Máte tu aj nejaké negatívne zážitky?

- V poslednom čase len v Čechách. Lebo na Slovensku niet teraz príležitosti, taká je situácia. V Čechách mám pocit, že ľudia sú viac uvoľnení, viac na úrovni alebo viac naučení. Je to podľa mňa otázka výchovy, že sú v mnohom kultúrnejší. Teraz nehovorím len o Prahe, ale napríklad o Ostrave, kde sa vyvinulo hnutie ľudí, ktorí sa zaujímajú o jazz, o blues, žije to tam tým životom. Myslím, že na Slovensku riešia ľudia oveľa viac každodenné problémy, ako kultúru. Preto hráme len v Čechách. Môžem povedať, že máme len dobré skúsenosti. Ale na začiatku to bolo komplikované. Pred takými 4-5 rokmi, keď sme začali postupne chodiť do Českej republiky hrať, tak sme dostali vyhlásenie od riaditeľov rádií, ktorým bola prezentovaná moja platňa, že : "...když budeme pouštět slovenskou hudbu, pak bychom mohli pouštet i maďarskou a polskou". Jednoducho po tom rozdelení sa zdalo, že slovenčine tu nerozumejú. Ale zas sa stalo to, že jednoducho tie pesničky boli oveľa silnejšie a ľudí to presvedčilo a pomaličky sa to rozbehlo. Myslím, že aj keď momentálne nemáme pozíciu megahviezd, ale máme takú tú stálu pozíciu a že máme stály okruh ľudí, ktorí tie pesničky vychutnajú, poznajú texty, páčia sa im a s ktorými človek rád komunikuje. Že to nie sú ľudia, ktorí náhodou prišli na koncert.

---

Jana Kirschner - Narodila sa 29. 12. 1978 v Martine. Tam vychodila aj gymnázium, ktoré ale nedokončila. Po úspešnej účasti v súťaži Miss Slovakia jej ako sedemnásťročnej vyšla prvá platňa. V roku 1997 získala cenu Hudobnej akadémie v kategórii Objav roku. Pesničky z ďalšieho albumu V cudzom meste víťazili v slovenských hitparádach a postupne sa stávali populárnymi aj v Čechách. V roku 1999 vyhrala v slovenskej podobe Zlatého slávika. Do povedomia poslucháčov v Čechách sa zapísala aj duom s Petrom Hapkom Bude mi lehká zem. Počas turné Jana Kirschner & Co v máji 2003 zavítala spolu s kapelou v zložení P. Bič - gitara, M. Gašpar - basgitara, M. Witgruber - klávesy, R. Rist - bicie, I. A. Sabo - perkusie a M. Žáček - saxofón do niekoľkých moravských miest a do Prahy.

(js)

---

Zpět na obsah