POSLEDNÍ HABSBURGOVCI A SLOVENSKO

Biele miesta v histórii

Práca Romana Holeca je pre nás zaujímavá z viacerých dôvodov. Dlhé roky sa slovenská historiografia držala koncepcie historika Júliusa Botta, ktorú profesionálne rozvinul Daniel Rapant, azda najvýznamnejší slovenský historik dvadsiateho storočia. Táto určila za predmet výskumu slovenských dejín obdobie Veľkomoravskej ríše a potom až etapu národného obrodenia od konca 18. storočia. Tým vynechala osem storočí zo slovenských dejín. Povedomie verejnosti negatívne ovplyvnil aj Vladimír Mináč svojimi inak príťažlivo napísanými esejami Dúchanie do pahrieb, kde rozvíjal teóriu v duchu: "nemali sme kráľov, nepatrili nám hrady, boli sme len pracovitý ľud". Tak sa rozšíril mýtus, že slovenské dejiny okrem spomenutých období neboli. Vlastne sme sa vzdávali svojho podielu na dejinách uhorského štátu. Dnes sa situácia mení, nejaký čas to však ešte potrvá, lebo mýty mávajú dlhý život.

Vo svojej knihe Roman Holec nepíše životopisy jednotlivých Habsburgovcov, čo by iste tiež nebolo nezaujímavé. Zvolil náročnejšiu formu výkladu. Hovorí o ich vzťahu ku Slovensku. Na pozadí ich osudov rozvíja výklad niektorých kapitol z dejín Slovenska. Začína Ferdinandom V. Dobrotivým, posledným habsburgským panovníkom, ktorého - v roku 1830 - korunovali za uhorského kráľa v Bratislave. Jeho nástupcovia František Jozef II. a Karol I. boli už korunovaní v Budapešti. Ferdinand Dobrotivý navštívil Bratislavu niekoľkokrát a jeho posledná návšteva súvisela už s revolučnhým rokom 1848, keď 11. apríla podpísal v Bratislave zákony, ktoré skoncovali nielen s metternichovským absolutizmum, ale aj sobdobím feudalizmu.

Jeho nástupca na cisárskom a kráľovskom tróne Fratišek Jozef panoval 68 rokov a za to obdobie navštívil viackrát Slovensko. Príležitosť poskytovali armádne cvičenia, bežné pracovné návštevy, odhaľovanie pomníkov, verejných stavieb, ale aj precestovania, pri ktorých sa vždy našiel čas stretnutia s predstaviteľmi miest či žúp. Jeho prvá návšteva Slovenska sa uskutočnila v roku 1852 a trvala najdlhšie. Pri tejto príležitosti prešiel vlakom i inými dopravnými prostriedkami takmer celé Slovensko. V Banskej Štiavnici si prezrel miestne bane a dokonca v baníckych šatách do jednej sfáral, cestu z Kraľovian do Sučian absolvoval dolu Váhom na plti. Všade sa stretal s prejavmi oddanosti a vernosti, ktoré mali cisára presvedčiť, že Slováci stoja pri tróne tak v časoch zlých (vystúpenie slovenských dobrovoľníkov v roku 1848-49 na podporu trónu), ako aj v časoch dobrých. Aj keď na mnohých zatávkach svojej cesty vítali panovníka slovenské deputácie, vlajky, nápisy v slovenčine na slávobránach i slovenské prejavy, lojalita Slovákov nebola okrem pekných slov ocenená.

Veľkú pozornosť venuje autor politickým snahám Slovákov o istú formu národnej emancipácie, smerovaným k trónu od roku 1842, keď bol podaný Prestolný prosbopis. Nasledovali mikulášske Žiadosti slovenského národa z roku 1848 a Memorandum národa slovenského z roku 1861. Vymenúva rôzne audiencie u panovníka, ktoré sa končili len prísľubmi a postupne doviedli slovenských reprezentantov k poznaniu, že cisár v slovenskej otázke rozhodovanie prenecháva najprv na uhorskú dvornú kanceláriu a neskôr po rakúsko-uhorskom vyrovnaní na uhorskú vládu. Neboli vypočuté ani protesty týkajúce sa zatvorenia Matice slovenskej, ktorú cisár predtým povolil a dokonca finančne podporil sumou tisíc zlatých, zrušenia slovenských gymnázií, vylučovania slovenských študentov z národnostných dôvodov zo škôl, nepovolenia spolkov či inštitúcií s kultúrnymi, či hospodárskymi cieľmi. Neskôr jedným z variantov slovenskej politiky bola takzvaná belvederská spolupráca Milana Hodžu s okruhom okolo následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este. Nádeje, ktoré od jeho nastúpenia očakávala slovenská politická reprezentácia boli zmarené sarajevským atentátom v roku 1914.

Prednosťou práce Romana Holeca je, že sa koncepčne zameriava na slovenské, alebo so Slovenskom súvisiace reálie. Opísaná je história Fadruszovho pomníku Márie Terézie, či návšteva cisárovnej Alžbety v kúpeľoch Bardejov, alebo takmer neznáma skutočnosť, že zo Sobraniec pochádzala dvorná dáma grófka Irma Sztárayová, ktorá bola pri cisárovnej aj vo chvíli, keď ju smrteľne zranil anarchista Luigi Lucheni. K osudom v Bratislave žijúcej arcivojvodskej rodiny Fridricha a Izabely sa viaže aj známosť Františka Ferdinanda d'Este a grófky Chotkovej. V Tatrách roky trávievali letné dovolenky vnučka Františka Jozefa bavorská princezná Alžbeta a jej manžel Otto von Seefried. Synovec Františka Jozefa Jozef August vlastnil zámok a panstvo Topoľčianky. Ovdovená korunná princezná Štefánka sa opäť vydala za grófa Eleméra Lónyaya a spoločne kúpili zámok a panstvo Rusovce, kde spolu prežili viac ako štyridsať rokov. Zaujímavé príhody sa viažu k osobe neskoršieho bulharského cára Ferdinanda Koburga, ktorý často chodieval na Slovensko, a i neskôr, po abdikácii, tam zvykol stráviť časť roku. Autor upozorňuje aj na stretnutie troch panovníkov, cisárov Wilhelma II. a Karola I. a cára Ferdinanda, vo februári 1917 v Piešťanoch. O tejto schôdzke vie aj máloktorý historik. Romanovi Holecovi sa podarilo zhromaždiť množstvo faktografického materiálu, ktorým mohol obsiahnuť osudy členov habsburgského rodu s väzbou k Slovensku až takmer do dnešných dní. Holecova sviežo napísaná práca je priekopnícka vo viacerých smeroch a pre záujemcu o dejiny Slovenska i strednej Európy predstavuje poučenie i čitateľský zážitok.

Vojtech Čelko