SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRED UMENÍM MÁM NESMIERNY REŠPEKT

S Janom Kukalom

Uznávaný tenisový tréner Jan Kukal sa nedávno podpísal pod usporiadanie výstavy českej a slovenskej moderny "Klenoty českého a slovenského maliarstva 1907 - 1945" v bratislavskom Pálffyho paláci. Jan Kukal je Čech, ktorý žije a pôsobí na Slovensku. Narodil sa 13. septembra 1942 v Prahe. Vyštudoval tu Vysokú školu poľnohospodársku, odbor záhradníctvo. Do dvadsiatich deviatich rokov hral profesionálne tenis. Vyhral viac ako päťdesiat medzinárodných zápasov. Trénoval Ivana Lendla, Hanu Mandlíkovú, Thomasa Mustera, Horsta Skoffa, Helenu Sukovú, Henrietu Nagyovú či Jiřího Nováka. Je ženatý, má dvoch synov, žije v Boldogu pri Senci. Jan Kukal tvrdí, že umenie mu otvára ďalší rozmer života.

Čo má spoločné tenis a výtvarné umenie?

Podobného je tam veľa. Výtvarník je tiež taký osamelý bežec, ktorý si to musí sám v sebe prežiť, trápi sa nad tým, čo robí, musí sa sústrediť. Rovnako dôležitá je technika, ktorá nepríde zo dňa na deň, ale získava sa rokmi. To isté platí aj pre tenistu. Tiež potrebuje takých dvanásť rokov tréningu, kým vyhrá veľký profesionálny turnaj. Napríklad to, čo dnes hrá Roger Federer, to je umenie. Keď umelec vytvorí niečo vlastné, osobité, nemusí svoje veci ani podpisovať. Stane sa pojmom, kľúčovým umelcom doby, akým bol napríklad Alfons Mucha. V tenise je to rovnaké. Ten, kto si vytvorí vlastný štýl, môže sa stať Rodom Laverom alebo Petom Samprasom.

A v čom je rozdiel?

Umelec sa vytrápi s maľovaním obrazu, ale na to, či je výsledné dielo dobré, alebo zlé, neexistujú objektívne kritériá. On nemôže vyhrať alebo prehrať. Jeho dielo sa buď páči, alebo nepáči. Sú to nekonečné hodiny samoty a obrovský psychický tlak. Potom sa to tak aj končí. Na začiatku tvorby optimizmus, potom smutné tóny a nakoniec samovraždy.

Aj vaša tenisová kariéra prechádzala od živých tónov až po tie tmavé?

Určite. Okamihy sebauspokojenia alebo úplného šťastia sú prechodné, celkom krátke obdobia. Ale na tom nezáleží, veď kvôli tomu to človek robí. Vyhrať stratený tenisový zápas je lepšie ako mať orgazmus. Maliar je na tom horšie. Vydá zo seba maximum, ale je pre neho nesmierne ťažké prestrihnúť pupočnú šnúru a dať obraz preč.

Je jednoduchšie organizovať tenisové turnaje alebo výstavy?

Bol som zvyknutý organizovať turnaje a exhibície. V tenise poznám všetkých, ktorí niečo znamenajú, vo výtvarnom umení nemám také kontakty. Exhibície som prestal robiť. Tým, ako sa zlepšujú slovenskí hráči, svetoví tenisti automaticky prichádzajú za nimi. Výkony Hrbatého a Hantuchovej pomohli slovenskému tenistu ku kontaktom so svetovými hráčmi. S výtvarným umením je to veľmi podobné. Nedá sa to robiť inak, než že človek dôležitých ľudí osobne pozná. A poznám ich väčšinou vďaka športu. V oboch prípadoch ide o marketing. Usporiadať tenisovú exhibíciu je pre mňa, samozrejme, jednoduchšie, pretože tenis stále sledujem a som v obraze. Pred umením mám nesmierny rešpekt.

Považujete sa za znalca kvalitného umenia?

Čím viac sa pozeráte na obrazy, tým si začnete viac dôverovať. Keď sa mi niečo intuitívne páči, v literatúre si overím, akú to má hodnotu. Výstava diel viacerých umelcov už vyžaduje odbornú spoluprácu. Pri poznávaní toho, čo je dobré a čo zlé, mi najviac pomohol Rudolf Fila. Považujem ho nielen za vynikajúceho maliara, ale aj skutočného znalca umenia.

Ako ste prišli na myšlienku organizovať výstavy?

Aby som sa úplne nezbláznil počas turnajov a presúvaním medzi kurtmi a hotelmi, snažil som sa chodiť po galériách. Keďže mám celkom dobrú vizuálnu pamäť, viem, čo je vo Filadelfii, Washingtone alebo v galériách v Paríži. Žiaľ, ostatných tenistov sa mi nepodarilo k tomu dotiahnuť. Lendl bol svetlou výnimkou. Občas som nahovoril aj Hanku Mandlíkovú a Jirku Nováka. Pre väčšinu bol na prvom mieste šport, aj keď mnohí svetoví tenisti majú tiež radi výtvarné umenie. Steffi Grafová zbiera francúzskych impresionistov a Joe McEnroe má galériu v New Yorku. Keďže som od roku 1969 ženatý na Slovensku, začal som sa zameriavať na súčasné slovenské umenie.

Vyrastali ste v umeleckej rodine?

Spočiatku som nedobrovoľne chodil s mamou po galériách. Najmenej dvakrát do mesiaca. Vôbec sa mi to nepáčilo, lebo som nemohol ísť na futbal, basket alebo tenis. Ale podobne som neznášal otcovu záhradu a nakoniec som záhradníctvo vyštudoval. Pochádzam z hudobnej rodiny, ale talent som nezdedil. Najväčším sklamaním bolo pre rodičov, že ani na husliach, ani na piane som nevydržal hrať dlhšie ako mesiac.

Skúšali ste maľovať?

Pokúšal som sa. Viac ma to ťahalo k športu. Bol som takou čiernou ovcou rodiny, pretože u nás nikto nešportoval. Každý má robiť to, čo dokáže najlepšie.

Chodíte aj na aukcie?

Som taký netypický zberateľ, nerobím žiadne výmeny, nikdy v živote som nebol na žiadnej aukcii. Všetko smerujem k organizovaniu výstav.

Máte ich už na konte dvadsať. Prečo nerobíte výstavy sám?

Napríklad aj preto, že nemám Pálffyho palác alebo inú historickú budovu v centre mesta.

Majú dnes ľudia na výtvarné umenie čas a chuť?

Niekedy mám pocit, že nápad je výborný, ale tých skutočných nadšencov, ktorí sa prídu na umenie pozrieť, je veľmi málo.

Návštevnosť výstavy Klenoty českej a slovenskej moderny, ktorá práve prebieha v bratislavskom Pálffyho paláci, tiež nie je taká, akú ste očakávali...

Doba je hrozne rýchla, ľudia nemajú toľko času. Ale Galéria mesta Bratislavy je s návštevnosťou veľmi spokojná. Príde okolo dvesto ľudí denne. Nemôžem si pomôcť, mám stále pred očami výstavu Alfonsa Muchu, na ktorého stáli ľudia v radoch. Prišlo tam takmer tridsať tisíc ľudí.

Sú pre vás také dôležité čísla?

To len preto, že som športovec. Osobne vôbec nie, nemám z toho nič. Takéto výstavy umožňujú galérii zarobiť si na prevádzku. Návštevnosť je dôležitá aj pre tie zlaté tety, penzistky v galérii. Bez nich by sa to nedalo urobiť.

Čomu dávate dnes prednosť? Umeniu alebo tenisu?

Umenie ma neživí, je to len moje hobby, ale musím sa priznať, že ma to už baví viac ako ten tenis. Veď ja som začal hrať v nejakých šiestich rokoch, takže už mám za sebou 58. sezónu. Koleno nedrží, už sa mi ani toľko cestovať nechce. A vo výtvarnom umení mám stále čo objavovať.

Zaujímajú vás príbehy za obrazmi?

Veľmi ma zaujímajú autori osobne. Návšteva každého ateliéru je pre mňa dobrodružstvom a v minulosti bolo vytrhnutím z jednotvárnosti športu. Spomínam si, ako som navštívil ateliér Josefa Šímu. Samozrejme, ešte v minulom režime. Všimol si, že sa mi jeho obrazy páčia, a bol nadšený, že ako športovec sa o umenie zaujímam. Povedal mi, aby som si vybral nejaký obraz, ale ja som mohol len pokrčiť plecami. Písal sa rok 1967 a my sme mali len diéty. Ani tie som mu nemohol dať. Takže nemám žiadneho Šímu. Bola to veľká škoda. Žiaľ, výtvarníkov, ktorých som poznal osobne, ubúda.

Rozoznať v umení, čo je dobré a čo zlé, to je dlhá cesta. Podľa čoho sa pozná dobrý tenista, taký, z ktorého niečo bude?

Začal som trénovať začiatkom sedemdesiatych rokov, to už je viac ako 35 rokov. Už rozpoznám, kto na to má a kto nie. Aj ja sa, samozrejme, môžem seknúť, lebo v tenise je najdôležitejšia hlava. Až potom prídu na rad nohy a ruky. Rozhodujúca je povaha a túžba vyniknúť. Nie príliš talentovaný Ivan Lendl sa presadil vďaka svojej ohromne silnej vôli. Nepatril medzi najšikovnejších a nevedel napríklad ani plávať.

Čo hovoríte na spoluprácu Martiny Navrátilovej a Juraja Králika, ktorí vytvorili diela pomocou odtlačkov odpaľovaných tenisových loptičiek namáčaných vo farbe?

Je to spojenie ambiciózneho výtvarníka so svetovým menom. Ja som nakoniec s Lendlom nerobil nič iné. Jeho zaujímali Muchove plagáty, chcel ich mať všetky do jedného. Tak sme urobili výstavu.

Vráťme sa k Navrátilovej. Je to podľa vás umenie?

Výstavu som nevidel. Ale je ťažké definovať umenie a vytvárať nejaké hranice. Keď vidím hromadu kameňov v galérii... Zapadá to do trendov. Problém by som skôr videl v tom, že Navrátilová nie je so svojou sexuálnou orientáciou prijateľná úplne pre všetkých. Je to fantastická hviezda, ja osobne ju mám veľmi rád. Keby však bola napríklad Rogerom Federerom, bolo by to iné. V Amerike to určite neprekáža, tam vládne totálny matriarchát...

JANA KOLLÁROVÁ


Zpět na obsah