Alexander Stich

Pri ostatnej šálke kávy, ktorú sme u nás vypili pred jeho posledným nástupom do nemocnice, sme hovorili so susedom Sašom Stichom o Miklósovi Radnótim. Vedel o maďarskom básnikovi, že zamlada chodil do textilnej priemyslovky v Liberci, dokonca i to, že pred koncom roku 1944 skončil hnaný Szálasiho šípovými krížmi kamsi na západ a našli ho zahrabaného aj so zošitom, v ktorom boli ceruzkou napísané v jarku pri ceste posledné básne.

Tento náš rozhovor si pripomínam po dvoch rokoch, keď listujem v posmrtne vydanom zväzku Stichových článkov. Vychádzali v týždenníku Literární noviny v období rokov 1990-1995. Asociácia zrejme nie je náhodná, pretože rozhovor o Radnótiho básniach, ktoré vyšli po jeho smrti, sa zvrtol na otázku, prečo je literárna pozostalosť alebo posmrtne vydané dielo v maďarčine bežne označované výrazom postumus a v češtine alebo v slovenčine to tak nie je. Bohemista a slovakista prof. dr. Alexandr Stich to pripisoval na vrub deficitu našej kultúry, ktorá dopláca na odstránenie nielen gréckeho, ale i latinského jazyka zo stredoškolskej výučby.

Pri čítaní týchto statí vidím ako dávno ho zamestnáva otázka nedostatku klasického vzdelania. Citujem hneď z prvého článku zväzku: "Skutečný atentát, který za posledních 40 let českou kulturu zasahoval, je odstranění obou klasických jazyků z našich středních škol. Právě tímto zásahem jsme byli uměle, násilně - a účinně - separováni od evropské kultury, jejich tradic a hlubinného smyslu." (1990) Na to, aby sa mohol živiť jazykovou kultúrou, pripravoval sa Alexandr Stich od svojích mladých liet. Už od prijatia na univerzitné štúdium však vedel, že to v období po roku 1948 kvôli svojmu závadnému pôvodu nebude mať ľahké - veď mal otca s minulosťou príslušníka československých légií a prvorepublikovej armády. Na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe mienil študovať zrovnávaciu literárnu vedu a bohemistiku. Spočiatku mu umožnili iba štúdium ruského jazyka a literatúry, bohemistiku si mohol pribrať až na príhovor takej autority, akou bol profesor Vladimír Šmilauer. Okrem toho sa už v priebehu štúdií zaoberal aj témami poľskými a juhoslovanskými a stal sa nepostrádateľnou vedeckou pracovnou silou pri vypracúvaní "Slovníka jazyka staroslovienského".

Preťatá kariéra

Keď Alexandr Stich v roku 1966 získal doktorát filozofie a krátko na to bol menovaný za vedúceho oddelenia jazykovej kultúry a štylistiky tohto ústavu, mal za sebou už trojročné obdobie vo funkcii vedeckého sekretára. O dva roky neskoršie sa s plným osobným zaujatím venoval úlohám, ktoré vzal na seba ako spoluorganizátor pamätného VI. Medzinárodného zjazdu slávistov. To už však prišla Pražská jar, v ktorej sa vtedy sotva tridsaťpäťročný pracovník ČSAV angažoval tak, že mu normalizačný režim od základov zmenil ďaľší život a skrížil plány.

Až keď sme sa zoznámili bližšie, som sa dozvedel, že pracoval najprv ako korektor, potom ako redaktor vydavateľstva Československý spisovateľ a mal na starosti edíciu klasickej českej literatúry Slunovrat. Keď nás občas poctil svojou návštevou, venoval nám knihu zo svojej "dielne" a na každej bola vidieť starostlivosť, ktorú jej venoval ako zasvätenec a milovník jazyka.

Nebola to však len čeština, rovnaký vzťah mal aj k iným jazykom, najmä k slovenčine, ktorou hovoril vo svojom rodisku, v Nitre, odkiaľ sa museli Stichovci presťahovať ako ostatní štátni zamestnanci českej národnosti do Protektorátu Čechy a Morava. Napriek tejto skúsenosti Saša Stich nikdy nezanevrel na Slovákov a na slovenčinu. Ani sa nestal nacionalistom - či vlastne stal, ale akýmsi osobitným, ako to o sebe vyhlasoval a nekoršie aj napísal v jednom z článkov:

"Časem jsem poznal a adoptoval ještě několik národních pospolitostí a kultur, a tak jsem se stal i trošku nacionalistou slovenským, polským a slovinským, a docela dobře se ve mně ty nacionalismy snášejí. Víc toho asi už nestačím, a velmi mně kormoutí, že do sebe nevměstnám aspoň ždibek nacionalismu třeba maďarského, dánského nebo italského, což mi ovšem nebrání, abych měl i k těmto společenstvím náklonnost a úctu." (1993)

Podzemná univerzita

Aj odsunutý na vedľajšiu koľajnicu zostal verný literárnohistorickej tvorbe, jazykovede a pedagogickej práci. Akurát, že mohol písať len do zásuvky a učiť, rozširovať obzor svojích súčasníkov, najmä mladých akosi "načierno". V hlbokej ilegalite. To bola oblasť jeho činnosti, ktorú som napriek bezprostrednosti našich susedských stykov nepoznal. Dozvedel som sa o nej vlastne až vtedy, keď sme s niektorými jeho žiakmi a kolegami sedeli nad nekrológmi, napísanými nielen s dôvernou znalosťou jeho - do prevratu aj ilegálních - aktivít a teraz i konkrétnejšie z doslovu k jeho knihe, kde čítam:

"Účastnil se neoficiálních diskusních setkání tzv. Medvědářů, a především přednášel český jazyk a stylistiku těm, kterýmbylo vysokoškolské vyučování odepřeno, na 'podzemné univerzitě' v baptistické modlitebně Na Topolce v Praze-Nuslích. Mnozí jeho tamní žáci ho posléze následovali i na Filozofickou fakultu Univerzity Karlovy, kam nastoupil na katedru českého jazyka - po krátkém váhání, zda se nevrátit do ,poklidného Ústavu' v únoru 1990."

Kniha "Jazykověda - věc veřejná" sa nedá prečítať jedným dychom. Je to súbor článkov, korých námet Alexandr Stich čerpal zo slovanskej a z národnej historie, zo spisby českých klasikov, z českej a slovenskej literárnej vedy i zo vzťahov medzinárodných a národnostných, pričom dokázal všetko aktualizovať a podať tak sviežim štýlom, akého je schopný máloktorý vedec. Nevyhýbal sa ani politicky háklivým témam a bez ohľadu na to, o koho ide, ak s názorom alebo počínaním niekoho nemohol súhlasiť, polemizoval, kritizoval a - presvedčil.

Čo vyjadruje spojovník

Kriticky prísne, ale zároveň objavne analyzuje Stich v Literárním týdenníku koncom roku 1992 aj rétoriku Václava Havla, na základe jeho knihy prejavov "Vážení občané". I tu sa prejavil ako spravodlivý sudca, ktorý neváha poukázať ani na to pozitívne, čím "súdený" obohacuje jazyk ozajstných alebo samozvaných tribúnov ľudu. Iba jeden zo zaujímavých postrehov:

"Vnesl do politického mluvení (čili, abychom byli postmoderně salonféhig, do politického diškurzu) témata, která po čtyřiceti letech jazyka propagandy a agitace působí až jaksi nepatřičně. Tato témata jsou pojmenována slovy jako strach, vkus, hoře, pokora, pýcha, zauzlina, zdvořilost, vychovanost, ctnost, trápení, vcítění, svědomí, atd."

Alexander Stich bol odporcom každého rozdelovania, napríklad aj v pomere Čechov a Moravanov. V prípade, ku ktorému sa vyjadroval taktiež v roku 1992, išlo o názov nového českého štátu: "A ještě k té podobě "česko-moravský": to, co oko spatřuje mezi oběma složkami tohoto pojmenování, se nazývá v Pravidlech českého pravopisu i jinde - spojovník, nikoliv pomlčka! Spojovník (tiret; divis, jak říkají typografové) se od pomlčky (pauzy) liší tím, že je kratší popř. sází se bez mezer na obou koncích - má proto i jinou úlohu, spojuje dvě představy ve vyšší jednotu, tvoří z nich nadřízený celek."

Avšak pre Alexandra Sticha nikto nedokázal vytvorit hranice, ktoré by nepreklenul srdcom svojho mnohonásobného nacionalizmu. Svedčí o tom v knihe jeho článok "Svítek jazyka slovenského (item poněkud i českého)", ktorým v januári 1992 vítal vydanie prvého dielu "Historického slovníka slovenského jazyka" z roku 1991:

"Slovník představuje slovenštinu 15. - 18. století jako jazyk samostatný, svébytný, osobitý; zároveň prezentuje svým obrovským dokladovým materiálem i její bytostnou symbiózu s jazykovým živlem českým, a tím se stává nepostradatelným pramenem poučení i pro toho, kdo se hlouběji zabývá vývojem češtiny 16. - 18. století; to se ještě zvýrazňuje tím, že slovenská literatura tohoto období, na rozdíl od české, je dobře vydána, v celé řadě edic, z nichž si připomeňme alespoň krásnou velkou edici Antológia staršej slovenskej literatúry Jána Mišianika a Evy Tkáčikové z r. 1881 nebo půvabné vydání slovenské barokní poezie Gizely Slavkovské, nazvané Já miluji, nesmím povídati, z r.1977 aj. - něco, o čem se nám v Česku může jen zdát."

JURAJ SZÁNTÓ

---

Zpět na obsah