Gemerské čipky

Medzi východoslovenskými paličkovanými čipkami patrí Źdôležité miesto gemerskej čipke. Na začiatku 20. storočia sa najmä v Rejdovej vyrábali Źčipky s rovným alebo zubatým okrajom. Neskôr došlo k stagnácii, Źba až k úplnému zániku ich výroby. Plietli sa len čipky na Źčepce. Okolo roku 1950 vyrábalo čepce iba 4-5 čipkárok v ŹRejdovej, Gočove a Nižnej Slanej.

Roku 1951 prišli do Rejdovej pracovníci Ústredia ľudovej Źumeleckej výroby a oživili tradíciu paličkovanej čipky. Čipky Źna objednávku paličkovala prevažne Žofia Vilimová, ktorá Źneskôr dlhé roky spolupracovala s národnou umelkyňou Elenou ŹHoléczyovou.

Žofia Vilimová vyrábala svojské a na slovenské pomery Źjedinečné čipky s gemerskými vzormi. Ale keď prišla do jej Źdomu pani Holéczyová, upäla sa úplne na ňu a chcela jej slúžiť Źčo najlepšie. Chodievala som v tých rokoch do domu Žofie ŹVilimovej na briežku na vyšnom konci Rejdovej z pasie a aj Źpreto, že som si chcela od nej kúpiť nejakú čipku, čo len Źmalú. Veľmi sa mi páčili ohybné ženské postavy, napríklad ŹKvetinárka alebo Mara tancuje. No tetka Žofka sa zdráhala. ŹNiežeby nevedela urobiť, ale originály podľa vzoru pani ŹHoléczyovej robila vždy iba po jednom kuse a ďalšie nie. (Po Źsmrti pani Holéczyovej mi predsa len jednu Maru urobila - a to Źpo pamäti. Keď sa dnes dívam na svoj obrázok pod sklom na Źstene a obrázok v knihe o národnej umelkyni, zisťujem, že sú Źsi navlas podobné).

Žofia Vilimová mala pani Holéczyovú vo veľkej úcte. ŹTykali si, pravda, dlho si písali. Veľmi si rozumeli. Asi nie Źnadarmo bola Žofia Vilimová jedna z troch čipkárok, ktoré Źdávali predlohám čipiek Eleny Holéczyovej konkrétnu podobu v Źpriadzi. Umelkyňa mala tri čipkárky, jednu z Moravy, jednu z ŹBratislavy, ale ako hovorievala, obzvlášť rada chodila práve Źna Rejdovú, aj keď to mala najďalej. Pani Holéczyovej Źimponovala precíznosť, um a šikovnosť rejdovskej čipkárky. ŹVšetok materiál si čipkárka obstarávala sama. Biela priadza, Źsmotanova či béžová boli dielom jej rúk. Videla som ju Źvpriadať do tkaniva zlatiské či strieborné nite, nikdy som ju Źnevidela robiť farebné čipky.

V čipkárskej robote Žofie Vilimovej dnes pokračuje jej Źdcéra Zuzana Urbanová. Zdedila talent a zručnosť po svojej Źmame, i keď trvalo dosť dlho, kým sa rozbehla. Našla som ju v Źjeden februárový deň tohtoročnej zimy sedieť pri okne v Źpomerne malej miestnosti s nie práve dostatočným osvetlením. ŹPod rukami sa jej rodili vzory, na aké treba mať presnú Źpredstavu v hlave, ale aj anjelskú trpezlivosť. Podľa jej slov Źjej mama "pomáhajú zhora tak, že sa to naučila". Keď nadhodím Źtému spolupráce mamy s Elenou Holéczyovou, reaguje: "Darmo to Źona vykreslila, potom to bolo iné. Niektoré miesta sa nedali Źjednoducho urobiť podľa toho, ako si to predstavovala pani ŹHoléczyová. Ale vždy sa dohodli." Pani Urbanová uchováva Źkorešpondenciu svojej mamy s Elenou Holéczyovou. Listy sú Źschované v truhle v pivnici. Nenútila som ju, aby v ten Źstudený februárový deň išla po ne dolu, i keď viem, že by bolo Źzaujímavé čítať autentické riadky. možno inokedy.

Elena Holéczyová patrila k najpozoruhodnejším postavám na ŹSlovensku, zameraným na umelecký textil a jeho rôzne techniky - Źdoménou jej bolo práve čipkové umenie. Pri obdivovaní jej Źvýtvorov, ktoré zdobia Bratislavský hrad, bratislavské letisko, Źale nájdeme ich aj v Moskve (Jánošík) či v Petrohrade, je Źmožno dobré vedieť, že pôvabné a dokonalou a nefalšovanou Źtechnikou spracované obrázky vznikali v rukách šikovnej ženy z ŹRejdovej.

JARMILA MENCLOVÁ

---

Zpět na obsah