SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRÁCA - LIEK NA TRAMPOTY

Možno nie každý z našich čitateľov sa už stretol s informáciou, že nezamestnanosť na Slovensku, ktorá pomaly dosahovala takmer hrozivých čísel, začala v poslednom období mierne klesať. Môžem si preto vari dovoliť pridať trochu suchých údajov: podľa informácií Národného úradu práce dosahoval počet nezamestnaných koncom februára tohto roku 495 435, čo predstavuje zníženie oproti rovnakému obdobiu minulého roku takmer o 64 800 nezamestnaných. Na úradoch práce sa vo februári zaevidovalo spolu 23 134 osôb, čo je najmenší februárový počet od roku 1995 a naopak evidenciu opustilo necelých 36 900 osôb, čo predstavuje doteraz najväčší počet od roku 1990.

Tento na prvý pohľad priaznivý vývoj zjavne vyplýva z legislatívnych zmien, konkrétne z novely zákona o zamestnanosti, ktorá nadobudla účinnosť od začiatku tohto roku. Tá stanovila nezamestnaným minimálne dvojtýždňový cyklus nahlasovania sa na príslušnom úrade práce a dokladovania aktívneho hľadania zamestnania, dôsledkom čoho sa viacerí nezamestnaní z evidencie odhlásili. Znamená to teda, že dané čísla neudávajú skutočný aktuálny počet nezamestnaných na Slovensku. Nehľadiac už na to, že existujú naďalej regióny, v ktorých sa nezamestnanosť stále pohybuje okolo nepríjemných tridsiatich percent. A aké zemetrasenie v týchto číslach prinesú práve odštartované ekonomické reformy, o ktorých píšeme na iných stránkach nášho časopisu, to sa tiež môžeme len ťažko dohadovať. K optimizmu teda niet, napriek údajom, až tak veľa dôvodov. Netreba dodávať, že sa táto situácia do veľkej miery dotýka vlastne nás všetkých. Veď nepochybne každý máme na Slovensku blízkych príbuzných, priateľov či známych. A neraz spolu s nimi prežívame neutešenú situáciu, v ktorej sa ocitli vo väčšine prípadov nie vlastnou vinou...

Treba dodať, že nejde len o samotné finančné strasti, ktoré sú nezamestnaní nútení znášať a ktoré ich nadmieru ťažia. S nimi ruka v ruke pomaly ale isto narastá čoraz viac psychických problémov takto postihnutých ľudí. Slovenskí psychológovia a psychiatri prednedávnom skonštatovali, že ich paradoxne navštevuje niekoľkonásobne viac ľudí, ktorí stratili zamestnanie, než tomu bolo pred piatimi-šiestimi rokmi. Dôvodom sú najmä depresie, ktoré nesúvisia len so samotnou stratou zamestnania, ale aj s minimálnou šancou nájsť si novú prácu (najviac takýchto prípadov je na východnom a na juhu stredného Slovenska). Sociálne a existenčné problémy, do ktorých sa takíto nezamestnaní dostávajú, vyúsťujú napokon do najrôznejších porúch osobnosti. Pod vplyvom depresie neraz nezamestnaní prepadajú napríklad alkoholizmu, ku ktorému v niektorých oblastiach Slovenska, povedzme si pravdu, nebolo nikdy tak ďaleko a tiež, žiaľ, v čoraz väčšom počte začínajú uvažovať aj o riešení najradikálnejšom - o samovraždách. Nezamestnanosť otvára stavidlá i mnohým manželským problémom, ktoré postihnutí riešia kategoricky rozvodmi. Pribúda tiež takých, ktorí nenasmerujú svoju nevraživosť, vyplývajúcu z absolútnej bezmocnosti, voči sebe, ale voči iným, najmä svojmu najbližšiemu okoliu.

Tento vskutku neradostný stav je vážnym dôvodom k zamysleniu - a teraz nemám na mysli len ekonomickú situáciu Slovenska, i keď to v prvom rade. Varovné signály psychológov hovoria aj o čomsi inom - o tom, ako sa postupom času začala rodiť premena nášho vzťahu k práci ako takej. Myslím, že to nebude neadekvátna kritika, keď poviem, že pred rokmi by si mnohí z nás nevedeli predstaviť, že si možno prácu do takej miery vážiť, že ju možno tak zúfalo zháňať a tak po nej doslova túžiť. Ktosi ironicky o tej dobe povedal: "Mnohí hľadali zmysel života so skrytou obavou, že by vari mohol byť v práci!" Napokon všetci vieme, koľko satiry sa popísalo na tému ulievania sa zo zamestnania, vymýšľania všakovakých fínt na skrátenie pracovnej doby a tak podobne. Časy sa zmenili. Dnes nie je žiadnou výnimkou, že ten, kto chce naozaj niečo dokázať vo svojom zamestnaní, kto si cení svoju prácu a považuje ju za zmysel života, pracuje takmer denne do hlbokého večera a prakticky aj celé víkendy. A celý rok, s minimálnym čerpaním dovolenky. A neraz i počas chorôb. Viem, o čom hovorím, pretože ani na našom pracovisku to nefunguje inak...

Liekom psychických porúch čoraz väčšieho počtu nezamestnaných na Slovensku musí byť teda zjavne nielen vytváranie nových pracovných miest a znižovanie nezamestnanosti, ale aj samotný prístup ľudí k práci. Pocit, že ich práca je ich šťastím. Veď napokon už T. A. Edison kedysi v jednom rozhovore povedal, že "na liečenie akýchkoľvek trampôt je práca lepšia ako whisky..."

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah