SLOVENSKÉ DOTYKY
 

AKO MATKA, KTORÁ PREŽILA SVOJHO SYNA

Krasokorčuliarska trénerka Hilda Múdra

Trénovala jediného slovenského víťaza celej histórie zimných olympiád, nášho športovca 20. storočia. "Ako ste si predstavovali penziu?" pýtam sa Hildy Múdrej. "Určite nie tak, že budem preberať jedno ocenenie za druhým," odvetí. A už vôbec nie, že aj za nebohého zverenca. Ondrej Nepela bol jej tretie dieťa. Hoci má sedemdesiatsedem rokov, stále si trikrát do týždňa obúva korčule. Dakedy trénovala šampiónov, dnes postihnuté deti. Zadarmo. "Mesto, ktoré vlastní halu, im dalo bezplatne ľad a ja zase rady," čuduje sa nášmu údivu viedenská rodáčka, nositeľka Ceny Medzinárodného olympijského výboru za etiku a najnovšie aj Ceny Pierra de Coubertina, ktorú málokto osloví inak ako teta.

Odkedy ste teta?

- Prvý ma tak oslovil Ondrej Nepela. Odvtedy som tetou pre všetkých až dodnes. Ešte aj Jana Mrázková-Dočekalová, moja prvá európska medailistka, o ktorej sa dlho mlčalo, lebo emigrovala do Kanady a má už tri roky po šesťdesiatke, ma tak oslovuje v listoch, čo píše z Mississangy.

A odkedy ste Hilda a nie Hildegard, ako máte v rodnom liste?

- Odvtedy, odkedy som Múdra a nie Klimpel. Na Slovensku sa musíš volať Hilda, rozhodol manžel pred svadbou, ktorú sme mali na jeseň štyridsiateho siedmeho v bratislavskom Modrom kostolíku. Hildegard zaváňalo nemčinou a tou sa na Slovensku po vojne neodporúčalo hovoriť na verejnosti.

Aj podľa spôsobu reči možno poodhaliť korene. V Bratislave sa však ten váš viedenský akcent zrejme stratil pri prešporskom dialekte...

- Viem, na to, že na Slovensku žijem päťdesiat rokov, by som mohla hovoriť spisovnejšie. Veď môj otec učil vo Viedni na českej škole. Na Sibír, kde bol v zajatí, dorazila správa o konci prvej svetovej vojny až v dvadsiatom prvom. Keď sa vrátil, všetky dobré učiteľské miesta boli už obsadené. Povedali mu: Vieš perfektne po rusky, pôjdeš do českej školy. Mama pochytila češtinu ešte skôr - pri Prahe mala tetu, ku ktorej chodievala na prázdniny. Ja som sa so slovenčinou začala zoznamovať až po presťahovaní do Bratislavy. A už sa v nej asi veľmi nezlepším. Gramatiku nemilujem.

Čo je rozhodujúce pre to, aby si trénerka porozumela so zverencom?

- Kľúčová je súhra. Mne sa takmer vždy podarilo utrafiť, ako na koho ísť. Aj to, kedy zaberie dobré slovo a kedy zvýšený hlas. Individuálny šport vyžaduje individuálny prístup. Teraz, keď vediem na ľade v Dúbravke mentálne postihnuté deti, si to uvedomujem ešte viac ako predtým. Tréner nemusí byť až taký odborník, ale musí byť poctivec a mať srdce. Vždy som sa snažila zverencom neklamať, lebo tak som bola vychovaná. Hovoriť celú pravdu, aj keď je nepríjemná. A byť vždy presná, dochvíľna. Rozhodne som však bola menej prísna, ako bol na mňa môj otec.

Po ňom ste zdedili pedagogické vlohy?

- Otec bol naozaj veľmi dobrý pedagóg. Šla som v jeho šľapajách a vážil si, že na viedenskej univerzite študujem kombináciu zemepis - biológia. Do smrti sa nezmieril s tým, že semester pred promóciou som uprednostnila svadbu.

A s tým, že meníte Viedeň za Bratislavu?

- Netváril sa nadšene, ale vedel, že nejdem do horšieho. Kým viedenské obchody mali za vojny i tesne po nej prázdne aj výklady, v bratislavských boli regále plné tovaru. Schäferova ľadová revue, neskôr premenovaná na viedenskú, ktorej som bola členkou, vystupovala v Bratislave aj v marci 1945. Domov sme sa vracali s taškami plnými potravín, ktoré nám pomohli v pivnici prežiť bombardovanie Viedne. Naše nákladné auto bolo posledné, ktoré prešlo Starým mostom do Petržalky pred jeho vyhodením do vzduchu.

Nikdy ste neľutovali, že ste sa presťahovali do Československa?

- V prvých rokoch po tom, čo sa zatvorili hranice a rodičia ostali na ich druhej strane... Čo by som však dnes bola v Rakúsku? Pravdepodobne radový človek. Tu som prežila podstatnú časť života, tu som čosi dokázala a tu si ma za to vážia. Občas si kladiem otázku, či si až toľko pôct, ako som dostala v poslednom čase, vôbec zaslúžim.

Niektoré preberáte za Nepelu, vášho najslávnejšieho zverenca, ktorý je už, žiaľ, nebohý.

- Pripadám si ako matka, ktorá prežila svojho syna.

Veď ste s Ondrejom bezmála tak aj vychádzali. Aspoň dovtedy, kým ako olympijský víťaz a trojnásobný svetový šampión neodišiel do Holiday on Ice. Ozýval sa vám aj po tom, čo z revuálnej dráhy presedlal na trénerskú?

- Často mi telefonoval. Kým pôsobil v revue, vždy mi opísal svoju rolu a zvlášť farbisto kostýmy, ktoré nosil. Vedela som o každom flitri na nich. Už ako dieťa, keď sme zavše v zahraničí zabrúsili do obchodu, ho fascinovalo všetko, čo sa ligotalo. Volával mi však aj z Mannheimu, kde neskôr zakotvil ako tréner. Počas calgarskej zimnej olympiády 1988 som dokonca dva týždne za Nepelu viedla jeho tréningovú skupinu.

Ďalšiu zimu však už bol na druhom svete.

- Keď priletel z Calgary, bola som už na spiatočnej ceste. Na druhý deň mi zatelefonoval a posťažoval sa, že ho bolí zub. Chlácholila som ho, že to je z lietadla, spomenúc si na vlastné trampoty po prílete so Sappora na zimnú olympiádu 1972 a vysvetlenie ktoréhosi z lekárov. Neskôr mi oznámil, že mu po prvom zube museli vytrhnúť aj druhý... Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že rakovina lymfatických uzlín sa neraz začína v ústach. No a v januári 1989 sa mi ozvala jeho mannheimská opatrovateľka. Ak ho vraj ešte chceme vidieť živého, je najvyšší čas. Nepelov otec pošiel na iný svet šesť týždňov predtým, tak som vyšikovala do Nemecka aspoň jeho mamu. Po pár dňoch sme sa do Mannheimu vybrali aj my s manželom. V nedeľu sme došli a vo štvrtok zomrel.

Aký vám ostal v pamäti? Vďaka čomu sa z Nepelu napokon posmrtne stal slovenský športovec minulého storočia?

- Rozhodne nie vďaka talentu. Väčší talent bol Marián Filc a ešte oveľa väčší Jozef Sabovčík. Ani jeden z nich však neprejavil toľko usilovnosti, presnosti, dochvíľnosti a poslušnosti ako Nepela.

Skromne ste pomlčali o vlastných zásluhách.

- Zo vzťahu tréner - pretekár nikdy neťaží len jeden. Tréner dáva, ale od každého zverenca sa aj niečo naučí. Prospešnosť bola obojstranná. Asi to tak vnímal aj Ondrej. V bratislavskom Slovane bývalo zvykom, že pred sezónou každý pretekár do zalepenej obálky vložil meno trénera, ktorého si želá. V Ondrejovej sa našlo pätnásťkrát moje meno.

Boli ste dvojica ako z rodinného albumu. Kto vás dal dokopy?

- To bola číra náhoda. Pred 45 rokmi prišla na bratislavský zimný štadión Nepelova mama v ruke s pohárom džemu i stokorunáčkou a s prosbou, aby sa niekto ujal jej Ondríka. Mohla osloviť niektorú z dvoch mojich kolegýň, no náhodou natrafila na mňa.

Stokorunáčku ste si, pravdaže, nevzali...

- Na rozdiel od lekváru. Ale o to nejde. Celý život pozostáva z množstva náhod. Mala som byť stredoškolskou profesorkou, no počas revuálneho turné po Slovensku som náhodou stretla muža a zmenila som profesijné plány, ba aj krajinu. Ten istý muž však neskôr ako tajomník ŠK Bratislava vybavoval byt legendárnemu futbalistovi Antonovi Malatinskému a na schodoch sa pošmykol tak nešťastne, že si dochrámal nohu a bol vyše roka na maródke. Ocitli sme sa v tvŕdzi, lebo sme mali dve malé deti. Ktorési z nich ochorelo, prišiel sa naň pozrieť doktor Ivan Chodák, bývalý futbalista, a ten ma posmelil: Príď na ľad, si predsa krasokorčuliarka. Keby sa tam tancovalo, možno, no nebudem mať s kým, zareagovala som. Prinajhoršom so mnou, zažartoval. Prišla som - a ostala som. Aj trénerkou som sa vlastne stala náhodou. A životu som za to vďačná.

Vy nie ste pesimistka, však?

- Nemám na to dôvod. Deti sa mi vydarili a všetko, čo robím, sa snažím robiť s nadšením. Tak varím, zaváram, pletiem, trénujem, diskutujem...

MARIÁN ŠIMO


Zpět na obsah