SLOVENSKÉ DOTYKY
 

AJ SPIEVAŤ FALOŠNE JE UMENIE

Prvoaprílová rozverná Limbora

Fascinácia vizuálnym, farbistým či až spektakulárnym obomkýna človeka dneška. Od predstavenia sa žiadajú nádherné kostýmy, nákladná výprava, žiadané sú ľahšie žánre, podľa možnosti nezaťažujúce mozgové bunky a ak, tak v podobe dvojzmyselných slovných hračiek či rébusov spočívajúcich v rozlúštení rôznych narážok.

Folklórne združenie Limbora - alebo ak chcete naša stará známa Limbora - to prvé dopriavala v minulosti vždy hojne. Vyplývalo to ostatne z podstaty folklóru. Pestrofarebné kroje boli samy osebe pastvou pre oči a temperamentný tanec na javisku strhával do svojich osídel oči, uši a všetky zmysly. To druhé spomínané, totiž humor na scéne, Limbora v programoch doposiaľ neponúkala. Ale doba je neúprosná, žiada si vždy viac a viac, to, čo sa práve nosí. A tak si Limboráci vyskúšali aj to druhé - či vedia robiť humor. A ono to vyšlo, ba dokonca je na svete milé prekvapenie. To, dúfam, hovorím za všetkých divákov, ktorí sa onoho 1. apríla zišli v Divadle U hasičů v Prahe, aby boli svedkami spomínaného experimentu.

Predstavenie sa vydarilo v prvom rade preto, lebo jeden z hlavných protagonistov Limbory, jeho hybná sila od pradávna, Jaroslav Miňo, preukázal talent pre rozohrávanie humorných scén. V tesnom slede skečov a výstupov stelesnil eklektický typ vedca, podávajúceho v traktáte natvrdlou českou angličtinou, ako sa to má medzi "prúserom a srandou", vzápätí vloží srdce do clivej piesne, aby sa následne bleskovo preobliekol a tancoval spolu s ostatnými, o generáciu mladšími rock and roll či twist a potom zasa bez veľkých obštrukcií zvládol prechod do roly podpitého, veselosťou oplývajúceho našinca kdesi na východe. Všetkým pílil uši tým, ako mu to neladilo s muzikou a večne bol o tón či o dva vedľa. Nuž, aj spievať falošne treba vedieť, a neprepísknuť to! Jaroslav Miňo pozná, myslím, mieru vkusu, aj čo si môže voči divákovi dovoliť. Jeho "Zahučali hory" podané v dvojici s rovnako naloženým susedom vyzneli veľmi milo. Ba trúfam si povedať, že mi dovolili pre tú chvíľu i zabudnúť na to, opýtať sa (sama seba) "kde sa podeli moje mladé časy".

A čo ostatní? Limbora stavia predsa na kolektívnom umení a na kolektívnom výkone. Názorným príkladom boli tuším scénky, ako prebieha taký konkurz do Limbory. Videli sme rôzne žánre, a to tak tanečné, ako aj spevné čísla. Okrem toho, že výkony boli vo svojom odbore takmer špičkové, ich predstavitelia nikdy nezabudli naznačiť, že vedia mať aj odstup od role, že im predvádzanie sa pred divákmi (odbornou porotou, komisiou) robí špás a že ak chcú, dokážu nielen zatancovať na špičkách či spraviť pár premetov v break-dance, ale že vedia docieliť aj "aby bola sranda". A o tú prvého apríla išlo.

Kaleidoskopický scénický tvar bol asi jediný možný. Nerušil, dokázal ešte vkomponovať do programu hosťujúci súbor Torysa z Prešova. Mala na tom zaiste podiel aj konferenciérka Ada Straková, ktorá nevtieravo, ale elegantne navodzovala vzťah medzi jednotlivými číslami a uvádzala ich aj komentovala. Hádam až na predvádzanie sa s hosťom večera Michalom Dočolomanským, ktorý prišiel zaspievať pieseň z "Maľovaného na skle" až z Bratislavy. Nuž darmo, je to idol, a to zrejme aj pre pražskú mládež.

Celkovo, možno až na pár detailov, vydarený prvý apríl! Nikto si z nás nevystrelil a ešte nás pobavili!

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah