SLOVENSKÉ DOTYKY
 

VYZERÁM AKO VYZERÁM

Slovenský herec Csongor Kassai

Mohli sme ho vidieť v Šulíkovej "Krajinke", v českom filme Jana Hřebejka "Musíme si pomáhať" a tiež v populárnom filme Evy Borušovičovej "Vadí, nevadí" či Štepkovom predstavení Radošinského naivného divadla "Jááánošík po tridsiatich rokoch", ktoré nedávno uviedli aj počas Týždňa slovenského divadla v Prahe. Patrí v súčasnosti medzi najobsadzovanejšiu slovenské herecké hviezdy. Csongor Kassai.

Dvadsaťdeväťročný mladík, ktorého tvár si mnohí mýlia s maďarským hercom Jánosom Bánom, však vôbec nemá maniere superstar. Naopak, snaží sa byť za každú cenu nenápadný. Svojou úprimnosťou však šokuje.

Kvôli, sme a tie

Pochádza z Malého Kamenca, dedinky vzdialenej 80 km juhovýchodne od Košíc. Hoci tri roky účinkoval v košickom divadle Thálie, rozhodnutiu ísť na Vysokú školu múzických umení v Bratislave predchádzala dilema. Problémom bol jazyk. "Doma sme sa rozprávali iba po maďarsky. I keď som sa od škôlky učil po slovensky, zvládnuť pády ešte išlo, ale otázky, a najmä pridávanie koncoviek, to je už hnusnejšia vec. Najmä ak je doma maďarská komunita a po maďarsky sa rozprávame, keď ideme kopať do záhrady a rovnako aj v obchode či na úrade. Takže som sa nenaučil." Vrátilo sa mu to, a v Bratislave bolo treba o to viac zabrať, aby nemusel len počúvať. "Väčšinou ma totiž obsadili tak, aby som nemusel rozprávať spisovne po slovensky. Intenzívne som sa však snažil a nakoniec som predsa zvládol všetky 'kvôli', 'sme' a 'tie'." Kolegovia mu však jazykové poklony neskladajú. "Skôr ma upozornia, keď niečo poviem zle. Som im za to vďačný, lebo inak by som nemohol hrať," tvrdí po praxi v SND a niekoľkoročnej skúsenosti v Radošinskom naivnom divadle.

Znásobené komplexy

Navyše otvorene priznáva, že vďaka vzhľadu nepatrí k idolom, ktorými sa filmy hemžia. A komplexy? Samozrejme, že boli. "V detstve som mal ešte väčší predkus, nosil som strojček na zuby, tie sa mi neskôr zlomili, k tomu pupáky na nose. Keď som nastúpil ako trinásťročný do autobusu a zbadali ma rovnako staré dievčatá, začali sa chichotať. Rovnako si zo mňa uťahovali spolužiaci na základnej škole. Bola to pre nich veľká sranda, keď ma volali podľa uší a zubov. No treba sa ponad to preniesť," tvrdí. Dnes mu nepatria len divadelné dosky a filmové plátna, ale prostredníctvom reklamných spotov aj televízne obrazovky. "Možno mám šťastie, že vyzerám ako vyzerám, ale treba to vedieť využiť."

Za tú najväčšiu považuje Hřebejkovu tragikomédiu "Musíme si pomáhať". Režisér si Csongora Kassaia do nového projektu vybral v castingovej agentúre. Za úlohu skrývajúceho sa židovského chlapca, vyziabnutého nevítaného hosťa, ktorého skrýva Bolek Polívka a Anička Šišková, mu je Kassai vďačný. "Nepotreboval komickú, skôr utrápenú postavu. Som chudý s bledou tvárou, kruhmi pod očami, a keďže som alergik, tak to zohralo svoje. Bol som však rád, že som dostal takú úlohu. Rozosmievať ľudí je ťažká robota - ak sa vydarí, preváži dobrý pocit. Ale urobiť citlivú scénu tak, že to nepreženiem a nebudem patetický, to je umenie." Hřebejka považuje za inšpirujúceho a kreatívneho človeka, ktorý žiada od hercov, aby pri nakrúcaní rozmýšľali. Ako vysvetľuje, nie je to až taká samozrejmosť. Potvrdzuje mu to vlastná skúsenosť s kanadským režisérom, ktorý mu chcel pri jednom z projektov HBO všetko nadiktovať.

Čo Šulík, to vtip

Spolupráca s Martinom Šulíkom mala vraj iné špecifiká. No zdôrazňovaný nedostatok finančných prostriedkov na slovenské filmy k nim nepatril. "Neviem to posúdiť. Pri filmovaní sme bývali v Banskej Štiavnici v hoteloch rovnako ako v Prahe. Rozdiel je v tom, že tam sa nakrúti pätnásť filmov ročne a tu sa nájdu peniaze na jeden veľkofilm," rozčuľuje sa na ošúchanú tému Kassai. Nezainteresovaný divák, ktorý sledoval v STV upútavku na dlho očakávanú "Krajinku", by však mohol namietať, že musel ako jeden z hlavných hrdinov dostať dobre zaplatené. "To ma dosť šokovalo, pretože vo filme hrám v jednej poviedke vojaka z pluku, ktorý prechádza mestom. Scény v upútavke si zvolil producent a režisér, nepodplatil som ich," tvrdí s úsmevom. Obavy, že napriek úspechu filmu "Všetko, čo mám rád" a viacerým oceneniam "Záhrady" sa bude talentovaný režisér opakovať, Kassai nepotvrdil. "Myslím si, že 'Krajinka' je náročnejšia a z diváckeho hľadiska efektívnejšia. 'Záhrada' bola malá šperková škatuľka, ale 'Krajinka' je akčnejšia." Leví podiel na tých pikantnejších záberoch mal práve Kassai. "No, v posteľovej scéne som sa snažil. Aký pocit z toho mala Vilma Cibulková, som sa radšej nepýtal," dodáva s úsmevom. "Šulík je srandista. Čo veta, to vtip. Mňa to niekdy rozlaďuje a neviem sa celkom sústrediť, možno si však na to zvyknúť."

Katarzia hrobára

Časté obsadzovanie však môže v divákoch vyvolať dojem, že herec berie všetko. "Väčšie filmové ponuky som ešte nemusel odmietnuť. Účinkovanie v divadle som odmietol, keď som bol presvedčený, že ma úloha neposúva ďalej," vysvetľuje. A čo spev? "Neviem spievať tak dobre ako naše muzikálové hviezdy a zrejme ani nebudem. Už som na to dosť starý. Určite by som sa však dokázal zdokonaľovať, keby som to robil od detstva." Hudobných príležitostí mal zopár, permanentne ich využíva u radošincov. Väčšiu úlohu dostal od Jozefa Gombára v Kráľovi Dávidovi. "Mám z neho videonahrávku a žiaľ falošne intonujem," priznáva bez rozpakov. S výčitkami dodáva: "Nemal som to... Veď ľudia za to zaplatili, aby som čisto intonoval a spieval a sú ukrátení o zážitok, že herec im v tom momente dáva dokonalú ilúziu." Stop pre muzikálové projekty to však preňho neznamená. "Dostal som sa do 'Pomády'. Nemal som tam pesničku, iba davové scény, to som však odmietol. Inak robím všetko. Keď však dokážem potešiť ľudí, rozosmiať ich, je to neskutočná eufória alebo katarzia".

Hubovo číslo v električke

A čo na úspechy v Bratislave hovoria rodičia? "Samozrejme, je to rarita a sú pyšní. Keď niekto objaví rozhovor v dedine s 900 obyvateľmi, hneď mame hovoria: 'Katka, videla som tvojho syna v novinách'. Keď vyšiel prvý, babka mala 85 rokov, po písmenkách si ho však prečítala celý. Možno z toho nič nerozumela, ale ten pocit..." Odzbrojujúca úprimnosť neladí s typickými vlastnosťami väčšiny hereckých absolventov. Väčšinou to predsa sú ambiciózni a extravagantní exhibicionisti. Nemám pravdu? "Predvádzanie sa je problém. Keď som na javisku, cítim sa istý, akoby tam bola bariéra a v hľadisku bol iný svet, na ktorý môžem nadávať a kričať," prezrádza Kassai, jedným okom kontrolujúc, či nepôsobí ako čudák. Ako vysvetľuje, aj preto ho kamarát márne lanáril do skupiny Prievan. "To ma odtiaľ ťahá - neviem prísť na javisko a zakričať niečo do mikrofónu, keď ľudia šalejú. Takú energiu nemám. Keď mám vopred pripravený text, to je niečo iné," vysvetľuje. Ako recept na svoj hendikep uvádza historku, ktorú Martin Huba ordinuje všetkým svojim študentom herectva. "Keď bol na vysokej škole, nastúpil do električky, postavil sa do stredu a povedal ľuďom: 'Volám sa Martin Huba, ste v električke číslo tri, prajem vám príjemnú cestu' a sadol si. Je to odvážne, lebo ľudia sa na človeka pozerajú ako na idiota, a to treba zniesť. Nedokážem to však. Nepripravené veci ma šokujú a stiahnu mi žalúdok."

SYLVIA PÁLKOVÁ


Zpět na obsah