Spomínam si, že kedysi na začiatku 80. rokov, potom, čo v roku 1979 v Mlynickej doline spadla helikoptéra so záchrancami Horskej služby, rozlomil sa jej trup a šesť excelentných mužov sa zabilo, rozprávali Tatranci o jedinom preživšom Lacovi Janigovi ako o človeku s nadľudskou vôľou a odhodlaním. Ba že sa v jeho prípade stal zázrak. Že sa z toho úbohého stavu, keď mu havária siahla na životne dôležité funkcie, vyškriabal späť. Rozprávali sa o ňom legendy. Kde-kto ho videl, keď vraj chodil trasu Poprad - Starý Smokovec pospiatky a každý krok mu spôsoboval námahu, iní ho zasa videli v búrke takmer sa plaziac po bruchu. Všetci boli presvedčení, že to, že vtedy vyviazol z pazúrov smrti, bol zázrak.

Začiatkom roku 2002 sa vo Vysokých Tatrách udial krst knihy spomienok Laca Janigu. Sám objekt oných legiend Ladislav Janiga spísal, ako si on pamätá na spomínané aj iné udalosti a spomienky vydal pod názvom "Návrat do hôr". V knihe popisuje svoj život v horách od útlej mladosti, pôsobenie v Horskej službe aj účasť na expedíciách, ale som presvedčená, že kľúčovou je práve oná kapitola o havárii vrtuľníka a o tom, čo preňho nasledovalo po nej. Bola som zvedavá, akým spôsobom opisuje on sám deje, o ktorých sa medzi Tatrancami, ľuďmi mlčanlivými, skúpymi na slovo, rozprávali, ako vravím, celé story. V čase, keď rôzni autori chrlia vodopády slov, tento muž, tvrdý a zvyknutý na lakonické vyjadrovanie, popisuje boj, ktorý viedol v prvej fáze na oddelení popálenín nemocnice v Šaci napríklad takto:

"Pri prvom otvorení očí som uvidel kolegu Laca Šedivého s manželkou. Chceli ma pozrieť pred cestou na dovolenku, aby ma vraj videli ešte živého. Po nich ma navštívila moja mamka, ktorú bratia zobrali do nemocnice pod podmienkou, že nebude plakať, keď ma uvidí...."

Na moment, keď sám seba po prvý raz zazrel v zrkadle, si spomína takto: "Po prvý raz od úrazu som uvidel svoju tvár. Bol to zdrvujúci a šokujúci zážitok! Moja podoba v nekompromisne pravdivom zrkadle sa ničím nelíšila od tých, ktoré som videl na starých fotografiách z koncentračných táborov. Môj stav bol pochopiteľný, veď keď som sa prebral z bezvedomia a nastúpil na dlhočiznú cestu späť do života, vážil som len 44 kilogramov. Napriek tomu som dlho nemohol uveriť, že ten vychudnutý človek v zrkadle som ja! Poprosil som preto lekárov, aby z mojej blízkosti odstránili všetky zrkadlá, lebo som sa bál sám seba."

Týmto štýlom pokračuje Ladislav Janiga ďalej. Jeho život visel na vlásku, jeho organizmus by sa asi s najväčšou pravdepodobnosťou bol býval poddal, nebyť silnej, ba čo silnej, konskej vôle. Všetko, čo tak zľahčuje v ďalších opisoch, bol sakramentsky silný zápas so smrťou. Ale on si povedal nie. Nepoddá sa jej. On sa dokázal vrátiť do plnohodnotného života.

"Pretože som mal stále problémy s držaním rovnováhy, rozhodol som sa to nejako riešiť. Niekoľkokrát denne som trénoval chôdzu po schodoch na šieste poschodie, avšak v opačnom smere, čiže cúvaním. Okrem toho som sa snažil kráčať po plnej čiare na ceste. Keď som to zvládal celkom dobre, začal som sa ušiť balansovať na koľajnici, čo sa mi zdalo mimoriadne náročné. Musím však povedať, že tieto tréningy boli nesmierne prospešné. Nasledujúce dlhšie pešie prechádzky som realizoval na ceste z Popradu do Starého Smokovca."

Pripomínam, že to, čo Laco Janiga nazýva pešou prechádzkou, je cesta o vzdialenosti 12 kilometrov a pre zdravého človeka je výkon uraziť takúto štreku.

Moje resumé z knihy a odporúčanie: Pre každého, kto si odvykol v záľahe civilizačných vymožeností podať čo i len ten najľahší fyzický výkon, pre nás všetkých žijúci v mestách v bavlnkách, čo sme si odvykli od bolesti - takéto čítanie môže byť vnútornou prípravou na skúšky, ktoré nás môžu postretnúť. Z tých riadkov sála ohromná sila a odhodlanie nedať sa. Laco Janiga nám odkazuje : človek vydrží a zvládne oveľa viac, než sa môže zdať na prvý pohľad. Pozrite sa na mňa - ja som toho dôkazom!

Naozaj neuveriteľné! Osobne sa teším, až pri najbližšej ceste do Tatier Laca Janigu vyhľadám na Horskej službe. Lebo tam opäť naplno pracuje. Medzitým stihol ešte zájsť s expedíciou na Nový Zéland a pochodiť tam po niektorých kopcoch. Aj výprava do Peru a Ekvádoru absolvoval. A že medzitým bol ešte Kaukaz - to sa dozvieme iba tak mimochodom. To všetko zvládol človek, čo mal na nohách aj inde na tele popáleniny štvrtého stupňa. Koľko z tej vôle vlastníme my?