SLOVENSKÉ DOTYKY
 

Poetka s poetickým menom

Diana Tuyet-Lan Nguyen - Kosinová

Narodila sa v Lodži (1978) rodičom zdanlivo vzdialených národností a v ich rodine mala od útleho veku vždy blízko k umeniu. Študovala na gymnáziu v Bratislave, kde pokračovala na FF UK - odbor estetika-filozofia, ktorý ukončila vlani v máji. Na literárnom poli je vedená v škatuľke, lebo tie si kultúrna spoločnosť stále vymedzuje: česko-slovenská poetka. Vo svojich 23 rokoch je autorkou troch zbierok: debutovala v spoločnej zbierke s Jiřím Veselským "Nezaručené pověsti/Čiary života" (1996), druhá zbierka "Rozkrídlenie" (1998) vyšla na Slovensku a tretiu "Liana času" (2001) vydalo brnianské nakladateľstvo Host. Nežije však len nad papierom v očakávaní ďalších básní, ale naplno sa venuje aj iným veciam. Jednou z nich je napríklad činnosť v Diecéznej charite Brno. Po stretnutí s Dianou verím, že ľudia s multikultúrnym "vkladom" majú v sebe naozaj čosi zvláštne. Je usmievavá, pozitívne naladená, a ani na chvíľu vám nezíde na um, že s touto osôbkou strácate čas.

Čo ťa primälo k tomu, že si odišla do Brna, prečo si neostala na Slovensku?
- Určite za to môže môj manžel, ktorý pochádza z Ostravy, ale už niekoľko rokov pôsobí v Brne. Ja som sa zamilovala a presťahovala. Urobila som to rada, pretože som kozmopolitný človek, teší ma poznávať nové mestá, nových ľudí,nemala som s tým žiadny problém.
DEŇ XI
Plaché siete spretŕhala búrka,
čo necudne sa obnažila z mrakov,
lákajúc k sebe zem.
No keď sa jej dotkla ústami,
vyplašila vtákov
a ja som konečne pochopila,
prečo tak stonajú vždy,
keď letia.
(Bratislava)

Tvoj otec je vietnamského pôvodu a je maliar, mama Slovenka, ty si sa narodila v Poľsku a žiješ v Brne s manželom Moravanom. Akým spôsobom sa toľko kultúr odráža v tvojom živote, to predsa niečo s človekom musí urobiť?
- Myslím, že mám vďaka tomu dobrú vlastnosť, ktorá mi pomáha aklimatizovať sa veľmi rýchlo v akomkoľvek prostredí. Mám rada okolo seba ľudí rôznych etník. Všeobecne mi nerobí žiaden problém komunikovať s nimi. Takisto netrpím predsudkami voči niečomu cudziemu a novému. Rýchlo prijímam nové názory a kultúry. Človeka to určite ovplyvní, má rozmanitejší pohľad na veci ale i široký kultúrny rozhľad.

Teba do literatúry uviedol český básnik Jiří Veselský. Aký je medzi vami vzťah - z básní to vyzerá, že veľmi blízky.
- Keď som Jiřího spoznala, mala som sedemnásť. Bola som ešte také dievčatko, ktoré vôbec netuší, čo literárny svet predstavuje. Začali sme si dopisovať a z tejto korešpondencie vznikla zbierka. Nijako som sa v tom neangažovala, bol to nápad Jiřího, za ktorý som mu veľmi vďačná. Vďaka tejto knižke som mohla vstúpiť na české literárne pódium. Momentálne sa už nestýkame. Myslím, že ten priateľský vzťah sa prirodzene a spontánne rozplynul, každý sme sa pobrali inou cestou a máme iný pohľad na život.

Prvú básnickú zbierku si vydala, keď si mala 17 rokov. Vyniká slovesnou suverenitou, myšlienkovou zrelosťou aj vecným nadhľadom. Kedy si vlastne začala písať?
- Prvú básničku som napísala hneď v prvej triede, keď som svoju mamičku chcela obdarovať k narodeninám. Odvtedy všetci moji príbuzní dostávali buď obrázok alebo básničku. V pätnástich či šestnástich som cítila, že je to niečo vážnejšie. Ale nikdy som sa nesnažila, aby moje básne boli publikované. Zakaždým to prišlo samo. Vždy som cítila, že nechcem, aby sa mi poézia stala remeslom. Aj preto som si zvolila úplne iný druh zamestnania. A tá zrelosť... Neviem. Som jedináčik a moja puberta vyzerala asi tak, že som sa zamykala v izbe a prečítala hromady kníh, stále som niečo riešila. Samota ma značne formovala. Keď sa ju človek naučí zvládať, tak ho veľmi obohatí, ujasní si v sebe veľa vecí a chaos mladosti o to rýchlejšie pominie.

Ďalšia zbierka, "Liana času", tá je úplne iná.
- Určite to súvisí s manželstvom, pretože stretnutie s manželom bol veľký dar. Obaja sa venujeme literatúre, aj keď v inej sfére. Myslím, že túto zbierku ovplyvnilo naplnenie lásky, viery, vyrovnanie sa s Bohom. Pohoda, radosť zo života.
DEŇ XXIII
Smejem sa mojej vôli.
Smejem sa lačným ústam.
Smejem sa ľavým rukám.
Smejem sa divým vtákom.
Smejem sa zbytočným slovám.
A usmievam sa na Boha,
ktorý za posledné roky tak veľmi zvážnel.
(Snina)

Zbierka má formu denníkových zápiskov, čo vyznieva trocha monotónne. Prečo si ich zvolila?
- Denník je niečo veľmi intímne. Je to niečo medzi vami, Bohom a stránkou papiera. A nečíta to nikto iný, možno po rokoch vaše deti. Myslím, že poézia predstavuje predovšetkým intimitu, skryté zákutia duše - preto denník.

Chcela si sa viacej otvoriť?
- Každá báseň je nejakým otvorením sa, spoveďou. Nechcela by som však, aby to vyznievalo tak, že si cez básne riešim komplexy. Prvá zbierka bola čiastočne akousi hrou so slovami, s určitou pózou, pretože v sedemnástich sa ešte stále nemôžete vyhnúť štylizácii do nejakých rolí. Ale "Liana času" je čistá, odžitá, úprimná. Aspoň dúfam, že je to v nej cítiť. Momentálne sa pohrávam s češtinou. Som znova začiatočník, je to pre mňa iný jazyk, iná rytmika, iné tajomstvo. O to viac ma to baví.

V tvojej poézii sa nevyskytujú bohemizmy, je to čistá slovenčina. Ako sa ti darí v takomto tvare ju udržať?
- Veľmi slovenčinu milujem, a to som pochopila, až keď som sa presťahovala. Pristupujem k tomu rovnako, ako keby som sa presťahovala do Anglicka. Keď sa človek intenzívne venuje inému jazyku, uvedomí si krásu toho pôvodného, v ktorom vyrastal, ktorý ho formoval. Myslím, že by bola škoda deformovať ho bohemizmami alebo anglizmami. Je predsa úžasne šťavnatý, melodický a spevný sám osebe. Pokladám za dôležité, aby sa taký zachoval a práve o to sa snažím. Je dobré, že si to ľudia všímajú. Myslím, že som mala v tomto smere taktiež tvrdú školu napríklad od Olega Pastiera - šéfredaktora časopisu Fragment či básnika a prekladateľa Karola Chmela, za ktorú som však nesmierne vďačná.

MARKÉTA HAVELKOVÁ


Zpět na obsah