Vatikánska východná politika sa rodila začiatkom šesťdesiatych rokov za pontifikátu pápeža Jána XXIII, pokračovala za pápeža Pavla VI. a zasahovala ešte do pontifikátu terajšieho pápeža Jána Pavla II. Dialóg, ktorý v šesťdesiatych rokoch začal, sprevádzala otázka, či vôbec má cirkev právo rokovať s ateistickým režimom, ktorý nezakryte skrýval svoje želanie v konečnej fáze cirkev zničiť. Často bol kritikmi, medzi ktorých patril najmä slovenský biskup v zahraničí Pavol Hnilica, prezentovaný názor, že ide o "výpredaj" toho podstatného čo má cirkev prinášať, teda "pripravenosť k obeti vo viere, že tak plní svoje poslanie". Na túto kritiku Svätá stolica odpovedala zdôrazňovaním, že započatý dialóg s komunistickými krajinami má v prvom rade viesť k uľahčeniu údelu cirkvi. Podľa kardinála Casaroliho to bola stratégia malých krôčkov, cesta k náprave nenormálnej náboženskej situácie.

Cuhrova práca prináša základný faktografický prehľad československo-vatikánskych rokovaní, ich obsah a výsledky v období do novembra 1989. Sleduje vývoj postojov štátneho cirkevného aparátu k týmto rokovaniam, zámery a limity československej strany, ktorá s nimi do rokovaní vstupovala. Záverom sa snaží zodpovedať, či sa komunistickej moci podarilo aspoň čiastočne tieto zámery naplniť. Práca sleduje aj postoje Vatikánu, jeho pôvodné predpoklady i otázku, nakoľko si vatikánska politika udržiavala jednotnú líniu a nakoľko sa prispôsobovala aktuálnym otázkam a kompromisom. V neposlednom rade sa v danom kontexte zaoberá aj postavením rímskokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi v Československu, jej slabosťami a silou.

Cuhra rozdelil svoju prácu do niekoľkých častí. V historickom úvode opisuje vzťah štátu a cirkvi po roku 1948, ktorý rozdeľuje na obdobie do roku 1963, situáciu v šesťdesiatych rokoch, Pražskú jar. Aj keď mnohé veci, o ktorých Cuhra píše, sú známe z inej literatúry, sprehľadnením udalostí a zdôraznením niektorých aspektov dosahuje pre čitateľa neobyčajnú účinnosť. Za zvlášť cenné považujem stručné zhodnotenie toho, o čo vlastne cirkev prišla za prvých pätnásť rokov komunistického režimu, najmä stratou teologickej a pastoračnej kňazskej elity.

Ďalšia časť, nazvaná "Roky kompromisov" sa zaoberá stavom, ktorý nastal po menovaní štyroch biskupov v roku 1973. Čas ukázal, že nádeje, ktoré boli vkladané do sľubov olomouckého biskupa Josefa Vranu a banskobystrického biskupa Jána Feranca sa nenaplnili. Obaja biskupi naďalej zotrvávali v normalizačnej organizácii Pacem in terris, ale najmä nesplnili svoje pastoračné poslanie viesť a zjednocovať duchovných a usilovať o vytvorenie podmienok pre slobodnú činnosť cirkvi. Na druhej strane vo verejnosti sa málo vedelo o statočných postojoch trnavského biskupa Júliusa Gábriša alebo spišského kapitulného vikára Štefana Garaja. Významná etapa sú rokovania, ktoré viedli k vytvoreniu samostatnej slovenskej cirkevnej provincie vyhlásenej 30. decembra 1977. Dobová propaganda zdôrazňovala, že "je to až socialistický štát, ktorý bol schopný riešiť tieto problémy" (to znamená vytvorenie slovenskej cirkevnej provincie). Pričom vôbec nebrali do úvahy, že ani vojnová Slovenská republika, viedenskou arbitrážou oklieštená o značné územia, z týchto dôvodov neforsírovala vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie. Autor píše aj o tajnej cirkvi, o ktorej sa v mimocirkevných kruhoch dodnes pomerne málo vie. Uvádza mená kandidátov na obsadenie uprázdnených biskupských miest, ktoré navrhla vatikánska strana, ako i kandidátov štátnej správy. Tí pochádzali z radov Pacem in terris, k čomu Vatikán nechcel za žiadnych okolností pristúpiť.

Jaroslav Cuhra približuje vývoj pražského administrátora, biskupa a neskoršieho arcibiskupa, kardinála Františka Tomáška. Z mierneho nekonfliktného kňaza sa premenil na neohrozeného bojovníka, často vystaveného najrozličnejším intrigám zo strany štátnej správy. Priveľmi krátky čas od jeho skonu a iné témy, ktoré prevládli v spoločnosti, nestačili dostatočne zhodnotiť význam tejto kľúčovej osobnosti a morálnej autority nielen cirkevných dejín od šesťdesiatych rokov do novembra 1989.

Autor upozorňuje aj na spomienky dlhoročného ministra zahraničných vecí Bohuslava Chňoupka "Memoáre in claris", ktorého pohľad na československo-vatikánske rokovania považuje za celkom zavádzajúci, obsahujúci rad faktických chýb. Bývalý minister naznačuje, ako keby rozhovory boli výsledkom jeho iniciatív, čo je podľa Cuhru naprostý nezmysel.

Nová kapitola vo vatikánskej "východnej politike" nastala príchodom pápeža Jána Pavla II, ktorý ako rodák z Poľska poznal veľmi dobre cirkevnú situáciu v Československu.

Kniha zaznamenáva aj udalosti konca osemdesiatych rokov, prípravu svätorečenia blahoslavenej Anežky Českej, vymenovanie sídelných biskupov do Trnavy, na Spiš, Olomouca, Litoměříc a svätiacich biskupov do pražskej diecézy. Autor opísal aj snahu štátnej bezpečnosti ovplyniť nielen menovania biskupov, ale aj jej úlohu v celom sledovanom období.

Jaroslv Cuhra v závere svojej práce sa snaží zhrnúť výsledky i význam vatikánskej "východnej politiky" pre cirkev v Československu. Poukazuje na úspechy, ale aj omyly a nedáva jednoznačnú odpoveď. Skôr vedie vnímavého čitateľa k tomu, aby sa vžil do prebehnutých dejov a po pozornom prečítaní si na základe informácií uvedených v knihe vytvoril svoj vlastný obraz.

Kniha je cenným prínosom pre poznanie histórie cirkvi v Československu.