SLOVENSKÉ DOTYKY
 

IDIOTOV MÁME VEĽA...

V tomto čísle Slovenských dotykov nájdu naši čitatelia aj reportáž z Dní slovenskej kultúry v Českých Budějoviciach. Boli to dni pestré, bohaté, príjemné, ako napokon vždy za posledných šesť rokov. Keby som bola človek, ktorý je pánom svojho času, tak by som asi navštívila Budějovice na celých desať dní, aby som si užila nielen širokú škálu ponúkaných programov, ale aj príslovečnú juhočeskú spontánnosť, s akou tu všetci ukážky slovenskej kultúry prijímajú. Žiaľ, zdá sa, že nielenže nie som pánom svojho času, ale klasici by možno povedali, že som otrok, pretože sa vždy a všade náhlim a doslova bežím životom. To je jediný dôvod, prečo som navštívila Budějovice počas tohtoročných Dní slovenskej kultúry len dvakrát. Bolo to na úvod, ako sa napokon na spoluorganizátorov sluší a patrí, a potom uprostred festivalu na stretnutí spisovateľov v budějovickom Európskom informačnom centre. Stretnutie bolo spojené s výstavou "Novomeský v osnove slovenského života", ktorú pripravilo Literárne informačné centrum v Bratislave. Prezreli sme si výstavu a vypočuli pásmo k storočnici významného slovenského básnika a na literárnom večere predstavil náš klub juhočeským záujemcom "Čítanku moderní slovenské literatury", ktorú sme vydali vlani a tiež ďalšie publikácie z nášho edičného radu. Vydavateľskú činnosť košického občianskeho združenia "Pravé orechové" zasa priblížil jeho protagonista Slavomír Szabó...

Prečo o tom všetkom píšem, zdá sa, duplicitne, keď môžete reportáž z dní nájsť o niekoľko strán po mojom úvodníku? Je to z úplne iného dôvodu, než aby som vám priblížila atmosféru budějovických "slovenských" dní. Ten literárny podvečer ma prinútil k zamysleniu sa nad česko-slovenským či ak chcete slovensko-českým literárnym kontextom. A som presvedčená, že nielen mňa, ale nás všetkých, ktorí sme sa v Európskom informačnom centre stretli. Veľmi pekne a pre mňa osobne až dojemne to vyjadril veľvyslanec Slovenskej republiky v ČR Ladislav Ballek, s ktorým sme cestovali do Budějovíc i späť do Prahy. Povedal nám, ako ho teší fakt, že sa snažíme stále udržiavať česko-slovenské povedomie, že sa neutápame výlučne v menšinovej kultúre, ale dokážeme sa na ňu dívať z oboch brehov rieky Moravy, s nadhľadom a v súvislostiach, ktoré obe naše kultúry spájajú. Že tie kultúry premosťujeme a jemu, pochopiteľne, je zvlášť blízke práve premosťovanie českej a slovenskej literatúry. Dá sa povedať, že som si až v tej chvíli komplexne uvedomila, čo všetko sa snažíme v tejto oblasti uchopiť. Nadviazali sme nielen veľmi úzke a verím, že konštruktívne vzťahy s už spomínaným Literárnym informačným centrom a najmä s jeho súčasnými predstaviteľmi - literárnymi teoretikmi a spisovateľmi Alexandrom Halvoníkom a Antonom Balážom (robíme už niekoľko rokov spoločné literárne prezentácie, výstavy, spoluorganizujeme aj slovenský stánok na veľtrhu Svět knihy na pražskom Výstavisku, vzájomne publikujeme v našich periodikách literárne úvahy i recenzie, organizujeme spoločné konferencie...). Prepojili sme aj české a slovenské centrum PEN klubu a spolu pripravujeme najrôznejšie literárne aktivity. Napokon o našom medzinárodnom projekte "Central European in Central Europe", ktorým sa snažíme propagovať stredoeurópsku (a v nej najmä českú a slovenskú) literatúru navonok, sme už v našom časopise veľakrát písali. Nehľadiac na to, že už dlhé roky prinášajú Slovenské dotyky pravidelnú prílohu Literárne dotyky (v tomto čísle špeciálne venované len knihám) a začali sme vydávať aj štvrťročník "Zrkadlenie - zrcadlení", ktorý zďaleka nie je len o slovenskej literatúre vznikajúcej v Česku, ale je nasmerovaný práve na česko-slovenské literárne vzťahy, ovplyvňovania sa, preklady, slovakistiku v ČR, na to, čo je, ak to tak môžem povedať, v slovenskej literatúre české a v tej českej zasa slovenské...

O tom všetkom sme sa rozprávali v aute s pánom veľvyslancom a zjavne sme hovorili o jeho srdcovej téme. A literatúra, dá sa povedať, že rovnako česká, ako aj slovenská, je aj nášmu srdcu blízka. Vieme, aká je dôležitá aj v našom česko-slovenskom ponímaní. Vieme dobre, že literatúra dokáže približovať národy, ktoré sa z takých či onakých dôvodov začínajú po mnohých stránkach vzďaľovať, dokáže hrať významnú úlohu aj čo sa týka spomaľovania straty našej výnimočnej dvojjazyčnosti... Veľmi často uvažujem nad čímsi citátom, v ktorom sa hovorí, že idiotov má naša spoločnosť veľa, ale chýbajú nám Dostojevskí. Súhlasím len sčasti. Idiotov máme naozaj veľa, ale myslím si, že občas sa na oboch stranách našich hraníc vynorí aj nejaký ten Dostojevský. A je dôležité, aby sme si to uvedomili a aby sme sme pochopili, že kvalitný spisovateľ, či už je český alebo slovenský, rovnako, ako kvalitná česká i slovenská litaratúra, sú našimi spisovateľmi a našou literatúrou spoločnou. Aspoň kým si (zatiaľ) rozumieme...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah