Profesor Pavel Klener

Profesor MUDr. Pavel Klener, DrSc. je veľmi významná medicínska kapacita v oblasti vnútorného lekárstva, hematológie a onkológie a zároveň je to milý, šarmantný muž s prenikavým pohľadom sýtomodrých očí. Stretli sme sa na konferencii venovanej Ivanovi Hálkovi v príjemných priestoroch Českého červeného kríža v Prahe. Využila som príležitosť, aby som sa votrela do jeho vyťaženého časového harmonogramu a požiadala pána profesora o rozhovor. A to nielen preto, že sa narodil v Bratislave...

Pavel Klener je od minulého roku prorektor Univerzity Karlovej v Prahe, je prednosta I. internej kliniky 1. lekárskej fakulty Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe a od roku 2002 aj riaditeľ Ústavu hematológie a krvnej transfúzie. Je autor a spoluautor mnohých učebníc a trinástich monografií, z ktorých najrozsiahlejšími sú "Vnútorné lekárstvo" a "Klinická onkológia". Je členom mnohých domácich a zahraničných spoločností. Do roku 2003 zastával aj funkciu predsedu Českej onkologickej spoločnosti. Pôsobí v redakčných radách mnohých odborných periodík. Od roku 1989 sa zúčastňoval i na verejnom živote - ako minister zdravotníctva a sociálnych vecí (1989-1990), poslanec parlamentu (1990-1992) či člen Rady vlády pre výskum a vývoj (1992-1995). Vymenúvať by som takto mohla ešte dlho a vlastne by sme nemali priestor ani na krátky rozhovor...

Narodili ste sa v Bratislave českým rodičom... Ako dlho ste tam žili a ako spomínate na svoje detstvo na Slovensku?

- Žiaľ, prakticky vôbec sa na to nepamätám - žil som tam len dva roky. V pohnutom roku 1938 sa rodina musela odsťahovať do Prahy. Bratislavu som poznal len z rozprávania rodičov a svojich bratov, ktorí tam chodili do školy. Rodičia, ktorí na Slovensku pracovali ako úradníci, o svojom tamojšom pobyte rozprávali veľmi pekne, bolo zjavné, že sa im tam páčilo. Spomínali často na čarovnú bratislavskú atmosféru, keď sa sedávalo pod viechami v harmonickej medzinárodnej spoločnosti: chodili tam Slováci, Česi, Maďari, Nemci... Ja som toto mesto poznal len z obrázkov a osobne som ho navštívil až po roku 1945. Hľadal som vtedy dom, kde sme bývali - bolo to blízko univerzity - a našiel som i park, kam so mnou rodičia chodili na prechádzky.

Pracovne ste sa dostávali na Slovensko často?

- Samozrejme. Chodil som na odborné konferencie, ktoré sa vždy striedali v Čechách a na Slovensku. Z funkcie predsedu komisie pre obhajoby doktorských prác, ktorá bola federálna, som tam cestovával veľmi často, ale zvyčajne len na otočku. A pochopiteľne, keď boli deti malé, chodievali sme na Slovensko aj na dovolenky - prechodili sme takmer celé Slovensko až na ruské hranice. Teraz sa bude môj syn ženiť a berie si dievča, ktoré tiež pochádza zo Slovenska...

Viem, že máte na univerzite na starosti vedu a výskum, na čo konkrétne sa zameriavate?

- Ide najmä o koordinačnú činnosť výskumu na jednotlivých fakultách a mám na starosti aj habilitačné a menovacie konania, pri ktorých som veľmi prísny. Razím totiž tú zásadu, že hlavne kvalitní učitelia robia kvalitnú univerzitu... Mám na starosti aj nakladateľstvo Karolinum ako editor, takže mojimi rukami prechádzajú všetky tu pripravované rukopisy a oponentské posudky. Som tiež predsedom grantovej agentúry Karlovej univerzity - tá umožňuje zapojenie sa do výskumnej činnosti najmä mladým ľuďom. Všetky moje funkcie sú veľmi náročné, takže musím vskutku racionálne hospodáriť s časom, aby som to stíhal.

Aké konkrétne funkcie to ešte sú?

- Tu v nemocnici vlastne sedím na dvoch stoličkách - som prednosta I. internej kliniky a pred tromi rokmi som bol menovaný na miesto riaditeľa Ústavu hematológie a krvnej transfúzie, čo je pomerne veľká inštitúcia. Našťastie to tu mám cez ulicu... Zameranie našej kliniky je viac-menej doplnkové k ústavu hematológie, i predtým sme dlho spolupracovali. Som i v rôznych vedeckých radách. K tomu všetkému pracujem v súčasnosti na ďalšom, už štvrtom vydaní monografie vnútorného lekárstva... Keď som mal šesťdesiatku, dostal som hodiny, ktoré mali na ciferníku namiesto 24 až 48 hodín. Od tých istých ľudí som ďalší rok dostal zlatú rybku v akváriu - aby mi vraj splnila tri želania. Povedal som im, že ich darčeky nestoja za nič - moje prvé želanie bolo, aby začali fungovať tie hodiny. A stále nič... Vstávam o trištvrte na päť a som tu na klinike od šiestej hodiny ráno až do večera. Aj tak to nestačí.

Viem, pochopiteľne, že sa venujete aj vnútornému lekárstvu, hematológii a iným oblastiam medicíny, ale širokej verejnosti ste známy ako jeden z najvýznamnejších onkológov. Prečo ste sa začali venovať práve tejto oblasti medicíny?

- Všetko vyplynulo z okolností. Ako študent som robil aj pomocnú vedeckú prácu, dostal som sa na druhú internu, ktorá bola síce zameraná kardiologicky, ale začal som tam zhodou náhod robiť hematológiu. V roku 1965 som šiel na ročné štipendium na hematoonkologickú kliniku do Paríža, kde som urobil dizertačnú prácu a menovali ma za asistenta Sorbony. No a cez hematológiu je už len krôčik k onkológii. Som prednosta Onkologickej kliniky, predseda Onkologickej spoločnosti a napísal som tri monografie o chemoterapii, jednu o klinickej onkológii a stal sa vedúcim katedry Klinickej onkológie Ústavu pre doškoľovanie lekárov. Teraz sa však venujem najmä tej hematologickej onkológii, teda nádorom krvotvorby. Onkológia je totiť veľmi široký odbor...

Je pravda, že i laická verejnosť veľmi intenzívne sleduje všetko nové v oblasti liečenia nádorových ochorení, pretože sa ich stále bojí. Čo všetko sa u nás dosiahlo v boji medicíny s týmito chorobami?

- Čo sa týka liečenia onkologických nádorov je tu naozaj veľký pokrok. Keď som začínal, tak množstvo nádorových ochorení bolo beznádejných, diagnóza takejto choroby sa rovnala prakticky rozsudku smrti. Radikálne sa to zmenilo, ten strach z nádorových ochorení však v podvedomí ľudí zostává. V hematológii bola napríklad najobávanejšou chorobou akútna leukémia, zostáva i dnes závažným ochorením a u mnohých pacientov sa ju nepodarí vyliečiť, ale pokroky v jej liečbe sú zjavné.

Venujete sa i popularizácii liečby nádorových ochorení. Ako konkrétne?

- Vystupujem v rôznych preventívnych programoch a tiež veľmi často v súvislosti so správami o nových, zázračných liekoch, ktoré neraz dávajú pacientom falošnú nádej. Snažím sa pochopiteľne, aby ľudia nepodceňovali prevenciu. Mám skúsenosti, že napriek akejkoľvek osvete stále ešte často ignorujú varovné signály. Je zarážajúce, ako ľudia dokážu bagatelizovať svoje ťažkosti. Osveta preto má stále svoju cenu i keď si myslím, že najväčšia chyba je, že sa s ňou nezačína už na školách. Dostali sa mi do rúk materiály Medzinárodnej protirakovinovej únie, ktorá vypracovala akýsi manuál už pre obecné školy, aby sa deti tieto veci dozvedali zavčasu. Keď už má niekto svoje zakorenené zvyky v dospelosti, ťažko ich mení. Navštívil som preto aj vtedajšieho českého ministra zdravotníctva, aby som ho požiadal o obdobnú školskú osvetu. Doteraz sa však v tom nič nestalo.

Dá sa štatisticky vyjadriť, aká je v našej krajine úspešnosť v liečení nádorových ochorení?

- Ťažko to vyjadriť štatisticky. Nádorových chorôb pribúda, a to celosvetovo, klesá však úmrtnosť, čiže dané krivky sa roztvárajú. Je to známka toho, že rad týchto závažných ochorení už vieme dnes úspešne liečiť. V Českej republike sa uvádza, že každý štvrtý človek ochorie na nejaký druh rakoviny. Zďaleka však nie každý štvrtý na ňu zomrie. Pribúdajú najmä nádory hrubého čreva a konečníka a kupodivu i počet pľúcnych nádorov u žien. Klesá však výskyt karcinomu maternicového čapíka i žalúdka. Okrem zdokonalenia diagnostiky, sa zdokonalili aj spôsoby ožarovania, stále sa vyvíja účinnejšia chemoterapia. A v oblasti génovej terapie sa začínajú objavovať protinádorové vakcíny - u nás sa už začína s vakcináciou proti karcinómu maternicového čapíka, čo je efektívnejšie, než preventívne prehliadky. Výskum ide stále dopredu, ale obávam sa, že nádorové ochorenia len tak ľahko nevymiznú a medicína bude mať stále čo robiť, aby hľadala lieky proti nim a bojovala za kvalitné predĺženie života...

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah