SLOVENSKÉ DOTYKY
 

LITERATÚRA AKO OLOMOUCKÉ SYREČKY

Plné Gace

Hovoria vám niečo termíny Trus a Plné gace? Nie? Tak neviete nič o dejinách slovenskej literatúry. Ide predsa o popredný časopis a vrchol hrdinského odporu slovenského národa (v Prahe) proti ústrkom bývalého režimu. No alebo skoro tak. V každom prípade Plné gace (asi Trusu, veď čoho iného), umelecký almanach, vydaný kedysi ako samizdat, vyšiel teraz v oficializovanej forme knižky. Je to literatúra ako olomoucké syrečky. Z diaľky trochu zapácha. Ale o to je lepšia...

Kniha, obsahujúca výtvory umeleckej skupiny Otcova rola (nie roľa - autori sú predsa verní Západoslováci), vyšla vo vydavateľstve Malota media, jej umeleckým regulovčíkom je Gaco Novomesský. Ale vlastne všetko je jeden Dušan Gaco Malota Novomesský... Keď sme gace do redakcie dostali, ocitli sme sa, ako by podľa Rasťa Piška povedal Američan, "Face to gace!" Prečo vlastne vznikli? V knihe sme sa dočítali: "Nenaplnila ich slávyžiadza. Naplnila ich veľká potreba dokázať, že aj v Prahe, na periférii slovenského kultúrneho života, sa môže zrodiť odvážny umelecký počin..." To nás hneď trochu urazilo. Akáže periféria? Praha bola vždy centrom slovenskej kultúry, povedzme ako New York tej židovskej a Divadlo Járu da Cimrmana celosvetovej. Nuž ale nezatrpkli sme na Gaca kvôli jednému ideologickému podkĺznutiu. Omnoho lepšie než regulovčík to vystihol Dušan Bacil Valúch: "Ech, tí Slováci v šírom svete... Ten túžby vzlet a chtíča kŕč, ten srdca rmut a duše trus, tie plné gace. To krása je a milota. A Malota. A Otcova rola. Áno, almanach Plné gace je neskutočný intelektuálny ohňostroj prebleskujúci spoza dymovej clony tlejúcej slovnej siláže a persifláže. Nadčasová, nehorázna, zábavná a inšpirujúca mystifikácia..."

A čo nám povedala najväčšia AUTORita, jeho regulovčíctvo? Dovoľte dlhší, ale výživný citát z toho, čo mi Gaco Dušanovič povedal... "Na skupinu Otcova rola si možno spomenú študenti, čo boli ubytovaní na podolskom vysokoškolskom internáte v Prahe, kúsok pod Kavčími horami, začiatkom sedemdesiatych rokov. Tam, na vychýrenom bloku B, medzi zahraničnými kolegami z rozvojových krajín, nás žila malá skupinka budúcich tlmočníkov a prekladateľov z Univerzity 17. listopadu. A tam sa to všetko začalo. Malý háčik je v tom, že Otcova rola nebola ani tak literárna skupina, ako skôr, či najmä, bigbítovo-bluesovo-tancovačková kapela. Hrávali sme po Prahe hlavne na večierkoch našich zahraničných kolegov z univerzity a v dobropovestnom internátnom A-klube. Tam vtedy skúšali Blue efekti, ktorí nám niekedy požiciavali aparatúru. Obas si s nami zahral aj náš spolužiak a spolubývajúci, pesničkár Pepa Nos. No a k tej takzvanej literatúre. Nám sa vtedy páčili také veci ako francúzsky časopis Harakiri - pre blbcov a hovädá, ešte predtým samozrejme slovenský Infarkt z Mladej tvorby, patafyzické a podobné bujačiny, absurdné a panické divadlo, skrátka všetko, z čoho sa človek mohol z plných mladých pľúc zasmiať.Takže sme sa rozhodli založit si podobne hovädský časopis s názvom - až sa to hanbím povedať - Trus. Aby sme tým fackovali umenie a vkus. Nápady sa rojili a hodnotili hlavne na dlhých redakčných poradách v blízkej krčme Na Sibíri. Väčšina z nich bohužiaľ skončila pod stolom alebo neprežila transport na internát. Prvé Plné gace som dal dokopy niekedy okolo 80. roku - to už sme boli dávno od seba, rozohnaní ‚fatálnymi vetrami osudu'. Bola to vlastne záchranná a nostalgická akcia, zo všelijakých papierov, výkresov, listov vytrhnutých zo skrípt som dal zviazať zo desať kúskov almanachu. Dnes už ani neviem, kde všetky skončili. Druhým, riadnym, knižným vydaním som chcel starých kamarátov prekvapiť..."

S ukážkami z Trusu a Plných gací som sa po prvý raz stretol v akejsi antológii Pomarančovej alternatívy na Slovensku. K tomuto hnutiu nonsensu, ktoré sa v Poľsku začalo "protištátnym" maľovaním pomarančov po múroch či demonštráciami Mikulášov v červených kabátoch s vatovými bradami, skandujúcich "Slobodu snehulienke!", sa Gaco príliš nehlási. "Jednak ,naším pomerančem byla brambora', ako správne upozorňuje jeden český umelec, a druhak mám pocit, že oni vznikli o čosi neskôr a v trochu inej situácii. Smiech a výsmech - to bol program Trusu. A samozrejme ono fackovanie. Žáner, forma, obsah, to všetko bolo vedľajšie. Mali sme napríklad medzi sebou laureáta Ceny Marušky Kudeříkovej, ale do Trusu ani do Plných gací sa nedostal, lebo to, čo písal, nám jednoducho zapáchalo poéziou a umením. O to viac sa musel venovať sólovej gitare."

A aké sú konce? "Dnes sú z bigbítových búrlivákov a zakladatelov Trusu, Čechov aj Slovákov, solídni tatkovia, za ktorých sa ich deti viac-menej hanbia. Našli by ste medzi nimi (tatkami) profesora angličtiny, novinára, riaditeľa a majiteľa jazykovej školy, diplomata, výtvarníka-džezmena, podnikateľov - napríklad ja mám firmu, zastupujúcu zahraničné fotoagentúry," hovorí už trochu (ale naozaj iba trochu) odgacený Dušan Malota. Nie je to však také bezútešne zoslušnené. Gaco Novomesský má rozpísané malé súkromné dejiny kapely Otcova rola s názvom VEĽKÉ BUDŽIDŽI (BIG BOUDJIDJI). "Tam už by malo byť mystifikácie, travestie, persifláže a siláže menej, humoru by, dúfam, mohlo byť i viac. A verím, že Plné gace vyprovokovali aj dalších členov k podobnej paraliterárnej aktivite." Nuž, ako ukončiť tento kompilát? Vari najlepšie citátom Špinózu zo záveru Plných gatí: "Aj zlého moc škodí."

VLADIMÍR SKALSKÝ


BÁSNIK A ROSA

Jagá sa v tráve ranná rosa
básnik si trhá chlpy z nosa

Keď štíhle prsty chlpmi trhnú
on zastoná, mu oči zvlhnú

Odhodí chlpy v šíru diaľ
no v srdci, v srdci ´kýsi žiaľ

Všetci sa radujú, len básnik trpí
životom zmietaný jak vetrom chlpy

MANIFEST SLOVO ZÁPADNÝM SLOVÁKOM

Slovensko - grúne, prsia Poľany. Tatry, v nich Slováci vykrikujú na seba cez doliny a do údolia ujúkajúci svoje Varúúúj!!! Hrdé orly im krúžia nad hlavami, dôstojné kamzíky nehybne štatujú na bralách, v malinčí mrmlú medvede a na čistinách vytrubujú impozantné jelene.

Slovák - urastená jedľa, hrdý ako Kriváň, bujný sťa horské bystriny. S klobúčikom posoteným do tyla preskakuje zbojnícke vatry sekajúc zôkol-vôkol seba valaškou.

Povedzte, západní Slováci, ako sa my v tom všetkom máme poznať? Kedy západný Slovák s kamzíkmi skákal po mlčanlivých bralách, kedy mu orly sadali na plecia a impozantné jelene sa mu treli o boky? A kedy sekal valaškou a kedy vatry a ujúkanie do dolín? A že jedľa a Kriváň! Skôr tá čerešňa pri ceste a pokojný ako sihote pri Váhu - taký je západný Slovák. Ani neujúka, nemá na koho - pre kukuricu nedovidí. Nečudo teda, že nezvyknutému na bujné horské poskakovanie a samopašné ozveny z horských dolín, aj reč sa mu ináč vyvíjala. Neujúkala, nevyspevovala v bujarom ošiali, ani nezurčala ako horská riava, ale nenáhlivo, tak trochu s námahou sa mu odtŕhala od úst a plynula rozvážne ako široký letný Váh.

Áno, západní Slováci, ide tu o reč, o našu milú západnú slovenčinu. Dokedy ešte budeme počúvať, že je chrapúnska, že sa za ňu máme hanbiť a učiť sa tú kultúrnejšiu, krajšiu, ľúbozvučnejšiu strednú slovenčinu? Či sme im už celkom dali za pravdu? Je naša pokojná západnárčina naozaj čosi menej?! Máme si nechať brýzgať len preto, že sme im kedysi ako starší a rozumnejší ustúpili? Nezdá sa vám, že na to akosi rýchlo zabudli? A veď sme vtedy nemuseli, mohli sme povedať: hybajteže, kto si má na tom jazyk lámať! Otec Hollý už vtedy šípil, kam vetry dujú, lenže sám sa nevládal protiviť.

A tak sme my ľahkoverní pristali na všetko. Ej, nevyplatila sa nám naša nevšedná tolerancia! My reku majte si svoje päty s dvoma bodkami a hoci aj onô ô, majte si to v gramatike - tak sme im povedali - a pristúpili na dvojbodky aj na vokáň. To bola chyba, áno. Ale že sme si nechali nanútiť mäkčeň, to je tragédia!!! A z tej sme sa my, západní Slováci, dodnes nespamätali. Lebo nielen že musíme mäkko písať, už sa im nepáči ani ako hovoríme! Čo my na to, západní Slováci? Vieme ešte udrieť päsťou po stole? Dokážeme povedať: "Tak dosť!"?

Nie, my sa radšej zavierame do kúpeľní a tam si trénujeme "ľaľa" a ľahodne" a iné oťapené ľapotance. Pritom sa hanbíme sami pred sebou, jeden pred druhým aj pred vlastnými materami. Lebo pravda je taká, že sme napľuli na materinskú reč, poodtínali korene vo svojom vinohrade a namiesto karpatského vína chlípeme tatranskú vodu. Čistú síce, ale vodu. Hanbíme sa za reč našich materí, chceme vyzerať múdrejšie, vzdelanejšie, nasilu mäkčíme, ale je to bieda - ani nám z toho nie je dobre, ani druhí si nás necenia.

Sto rokov sme ustupovali a pozrite sa dobre, kde až sme sa ocitli! Na krajnom kraji - sami seba na estrádach vysmievame. Západní Slováci, či takto majú skončiť Hollého potomci? Matka akadémia a otec jazykový ústav - to má byť náš ideál? Západní Slováci, bráňme si svoje!

Preč s mäkčeňom!

DO TEHO!

(Z originálu DOLE S MAKČENOM! Do stredoslovenčiny previedol Gaco Novomesský)


Zpět na obsah