SLOVENSKÉ DOTYKY
 

VERÍM, ŽE TÁ PROFESIA MÁ ZMYSEL

Herečka Daniela Kolářová

Útla, plavovláska. Keď ma herečka Daniela Kolářová prijímala v šatni Vinohradského divadla v Prahe na rozhovor, predieralo sa cez jej úsmev čosi dievčenského, ba až plachého. To som ešte nevedela, akú dramatickú, ba výbušnú rolu v ten večer zohrá na javisku. Jej Evy Mearová v hre amerického dramatika Neila Simona "Drobečky z perníku" bola vierohodná na sto percent. Stvárňovala tam štyridsaťročnú ženu, ktorej život nadelil potkýňať sa na nie práve ľahkej ceste životom. Pomáha si alkoholom, až tak, že sa dostane do jeho područia. Alkoholické ošiale aj precitnutia, Evy, jej klesanie pod ťarchou nenaplnených snov podala Daniela Kolářová v intenciách veľkej herečky. Presvedčivo. Tak, že som z predstavenia - napriek tomu, že mi hrdinka hry nebola ako typ nijak bytostne blízka - odchádzala s pocitom zážitku mesiaca. Možno aj sezóny. Uvidíme.

Daniela Kolářová má po predkoch korene na Slovensku. Jej dedo - Čech - bol Kartografickým ústavom z Prahy v roku 1919 *vyslaný na Slovensko, do okolia Žiliny, aby zameriaval vŕšky a *doliny členitého slovenského reliéfu a tie potom zakresľoval do mapy. Robil to s oduševnením, jazdiac chotármi na koni. Tam sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, babkou Daniely Kolářovej. A to už je začiatok rozprávania herečky.

"Dedko s babkou sa vzali, a keďže tá práca v kartografii trvala ešte pár rokov potom, žili moji prarodičia striedavo pol roka v Čechách a pol roka na Slovensku. A to aj potom, keď už mali deti - moju mamu a strýca. O tom mi rozprávala mama. Ja som žila hodne so starou mamou, lebo moja mama chodila do zamestnania a babka jej pomáhala v domácnosti. A najmä som pri starej mame trávievala celé prázdniny. Bola veľmi obyčajný človek, ale mala úžasný zmysel pre humor. A keďže chodila do maďarských škôl, mala zvláštny slovník: vždy, keď ju niečo vzrušilo, rozčúlilo, alebo keď sa so starým otcom pohádala, prešla čoskoro z česko-slovenčiny do maďarčiny, prípadne miešala do toho ešte nemčinu. Ja som ako štvorročné dieťa bola z toho úplne vedľa. Pamätám sa, že ich hovory končievali vetou: "Nicht vor dem Kind!" ("Nie pred deckom!"). Ja som sa rozhodla stoj čo stoj zistiť, čo to znamená. Tiež ma stará mama ráno, keď som vstávala, vítala pozdravom "jó reggelt". Mňa vôbec neprekvapí, keď náhodou počujem maďarčinu, nezdá sa mi, že by som mala byť vyvedená z miery. Pre nejedného Čecha to tak je.

Myslela som na starú mamu v dobách delenia Československa a bola som šťastná, že tu už nie je. Asi by jej puklo srdce. Ja sama som tento krok síce citovo tiež dosť ťažko niesla, ale dokázala si ho akosi racionálne zdôvodniť, jednoducho, že rešpektujem niečiu vôľu. Ale za starú mamu som blahorečila osudu, že sa toho nedožila."

ZÁPADNÉ ČECHY - URČUJÚCI STIMUL ČÍSLO DVA

Mama Daniely Kolářovej sa vydala do Františkových Lázní. Tam prišla v r.1946 na svet aj Daniela - v chebskej pôrodnici. Manželstvu nebolo súdené dlhé trvanie - keď mala jeden rok, rodičia sa rozviedli. Vrátila sa načas s mamou do Prahy, ale keďže sa mama po druhý raz vydala, putovali čoskoro do Karlových Varov. Usudzujem, že to musela byť húževnatá povaha, ktorá si aj napriek takýmto peripetiám detstva vytýčila cieľ študovať herectvo, a aj to dosiahla. A nielen dosiahla. Aj sa prepracovala.

"Moja mama pracovala v učtárni karlovarského divadla Vítězslava Nezvala. Urobila tú osudovú chybu, že ma požičala do rozprávky", hodnotí herečka túto fázu svojho života. Potom to boli ešte nejaké hry a malá herečka si proste privoňala k divadlu. Uvažovala síce ako školáčka o dráhe športovkyne, rada sa korčuľovala, ba hrala s chlapcami aj hokej a bola náchylná ku všetkým pestvám v chlapčenskej parte. Na strednej škole mali češtinára, ktorý založil malé divadielko, volalo sa "Štycháček" a neskôr to bola "Kapsa". Tam Daniela tiež hrala a to rozhodlo o jej ambícii chcieť robiť skúšky na divadelnej fakulte v Prahe. Teda kľúčovú rolu pri rozhodovaní zohral učiteľ. "Som mu zato veľmi vďačná. Zaplať pánboh za takých kantorov, ktorí v akomkoľvek odbore dokážu mladých ľudí zaujať a nadchnúť preň. U mňa to bolo tiež cez literatúru a poéziu. V parte ľudí, keď sme tie predstavenia robili, sa človek dozvedel množstvo nových vecí. Vždy jeden človek spustí taký dominový efekt a veci sa vŕšia jedna za druhou a potom sa prehlbujú alebo špecifikujú určitým smerom."

Ako teenagerka a mladá slečna mala vraj Daniela Kolářová sklon k revolte. Ako to ide dokopy s dojmom, ktorý navodzuje jej zovňajšok? Predstava roztrhaných džínsov či modrých pramienkov vo vlasoch asi nebude to prvé, čo nás napadne...

"Som nekonformná osoba. Mamička a stará mama chceli zo mňa mať také to vzorné dievčatko v bielych pančuškách a zamatových šatočkách. A ja som všetko iné, len nie typ pre biele pančušky a spôsobné chovanie."

PREDSTAVA DIEVČAT OBLÁPAJÚCICH BREZY JU POPUDZOVALA

Aj režiséri filmov a televíznych hier vychádzali z vnuknutia na základe vzhľadu, lebo mali tendenciu obsadzovať mladú herečku do rolí romantických hrdiniek, ba naiviek. Aby sme ostali len pri českej klasike, spomeňme napríklad filmy "Léto s kovbojem" alebo "Noc na Karlštejně". Až postupne sa vykryštalizovali jej iné polohy. Pýtam sa Daniely Kolářovej, kedy sa človek definitívne nájde. "To je veľká cesta. Ja som sa rozhodla hneď na začiatku. Rozhodne som nechcela byť bezbrehá naivka. A mala som s tým ťažkosti, lebo ja som naozaj tak vyzerala a v divadle aj v televízii ma - ak nie priamo nútili - tak istým spôsobom vmontúvali do tejto polohy. Vydobýjať si pozíciu, že nie som ľúbezná dievčina, nebolo také jednoduché. Krok za krokom som postupovala a tešila sa, že preskočím z naiviek do charakterov. Ja si myslím, že šťastné obdobie pre herečku je, keď sa niečo dozvie, keď jej už remeselné prvky herectva nespôsobujú námahu, už ich ovláda, nemusí na ne myslieť. To je tak niečo pred štyridsiatkou a po nej."

Zišlo mi na um: a čo strach z vypadávania textu s pribúdajúcim vekom? Veď strach zo zabudnutia textu, rôzne psychické strachy a stresy isto sprevádzajú nejedného herca. Dostáva sa mi odpovede, že nateraz nie, neprenasledujú ju takéto stavy. Ale v šesťdesiatke si na ňu zaisto počkajú...

VERNÁ SCÉNE VINOHRADSKÉHO DIVADLA

Veľa rokov, vlastne po dvoch rokoch angažmá v Divadle S. K. Neumanna v Libni stále, hrá Daniela Kolářová na scéne Vinohradského divadla v Prahe. Čo ju k nemu viaže?

"Keď som sem prišla, bol tu úžasne silný súbor, pozostávajúci z veľkých osobností. Človek získaval skúsenosti od všetkých. Spomínali, boli vtipní, noblesní. Naučila som sa niečo o hereckej etike a o koncentrácii na prácu. Rešpektu k celistvosti predstavenia a dôrazu na presnosť. Mnohé z toho sa už vytratilo, lebo hodne ľudí odtiaľ odišlo."

Valéria v "Historkách z Viedenského lesa" Odöna von Horvátha, jedna zo žien v hre Edwarda Albeeho "Tri veľké ženy", alebo hra od anglickej autorky Charlotte Keatlyovej "Máma říkala, že bys neměla...", či tá nádherná rola už spomínanej Evy Mearovej v hre "Drobečky z perníku". To sú postavy, ktoré Daniela Kolářová stvárnila v poslednom čase.

"Netrvám na tom hrať výlučne na materskej scéne. Občas si niekam zájdem aj hosťovať. Študent DAMU Dušan Pařízek, ktorý vyrástol v Nemecku - jeho rodičia tam emigrovali po roku 1968 - ma prizval ku spolupráci na hre Wernera Schwaba "Lidumor aneb Má játra jsou beze smyslu" v Pražskom komornom divadle. Hrám tam istú pani Vočistcovú, ktorá sníva o tom, ako otrávi všetkých nájomníkov domu, ktorí ju štvú. Ja som samozrejme hru ani autora nepoznala. Zvláštne. Človek sa k tomu prehrýza veľmi ťažko, lebo je to svojím spôsobom štylizovaný jazyk a nie je jednoduché vystopovať myslenie autora a postáv. Na druhej strane - ako teraz žijeme v otvorených informáciach - scvakávajú sa tie významy a nedoriešené veci, navrstvené z minula. Myslím, že všetky tie autority rozhnevaných mužov a žien, po nemecky píšúcich dramatikov, to Rakúsko nejakým spôsobom hrozne rozčuľuje. A ono sa to vzťahuje aj na nás, mnoho vecí. Tie potenciálne fašizmy, katolícka bigotnosť, to všetko, čo je stlačené pod pokrievkou, čo tam bolo a nikdy sa to nevyčistilo. To všetko sa v Lidumore objavuje." Typu mysliacej herečky, akým Daniela Kolářová bezosporu je, musia ísť zaiste niektoré stereotypy a obohraté frázy, ktorých je zaiste v hereckej branži svedkom, na nervy. Čo si myslí o hereckej práci vôbec - je to viac tvorivé či reproduktívne umenie? A ešte: treba sa s autorom stotožniť, aby sa dali presvedčivo tlmočiť jeho myšlienky?

"Vedomie, že herecké osobnosti samostatne myslia, je fascinujúce. Určité stereotypy mi idú na nervy. Domnievam sa ale, že divadlo odkopne každú prázdnotu. Keď sedím v divadle ako divák a vidím strhujúci výkon a mysliacich hercov, tak verím, že tá profesia má zmysel. Opačne ma to dostáva do depresie. Ľudia to, žiaľ, často nedokážu rozpoznať. A tlieskajú tým bezobsažným veciam ďaleko viac. Je to veľká dilema tejto profesie."

Nedá mi, aby som sa na záver nespýtala Daniely Kolářovej - keďže sme začali jej spola slovenským pôvodom, ako nazerá na hosťovania slovenských hercov na niektorých pražských scénach, a to v slovenčine. Máme tu predsa Emíliu Vášáryovú v hre Thomasa Bernharda "Ritter, Dene, Voss" v divadle Na zábradlí, tá istá herečka hrá aj v Koltésovej hre "Návrat do púšte" v Činohernom štúdiu, hral tu Martin Huba, pripravuje sa hosťovanie Zuzany Kronerovej v Národnom divadle v Prahe.

"Ja som veľmi vďačná za také počiny. Videla som hru "Ritter, Dene, Voss" v divadle Na zábradlí. Slovenčina mi neprišla ako cudzorodý prvok. Bolo to normálne, prirodzené, nádherné. Teraz je v Čechách slovenčiny tak málo, že som za každú príležitosť vďačná."

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah